Ako sa Rudolf Schuster stal spoločným kandidátom na prezidenta v bývalej vládnej koalícii, sa verejnosť dozvedala postupne. Trvalo niekoľko týždňov, kým vyšlo najavo, že Schusterova ambícia stať sa prezidentom výrazne komplikovala rokovania o zostavení vlády, ktoré trvali mesiac.
Prvý začal hovoriť podpredseda KDH Vladimír Palko. V januári 1999 vyzval Schustera, aby objasnil okolnosti, za ktorých sa do koaličnej zmluvy dostalo ustanovenie o podpore jeho kandidatúry. Palko tvrdil, že SOP vyvíjala nátlak na koaličných rozhovoroch.
Schuster nátlak poprel, tvrdil že s návrhom, aby sa stal spoločným kandidátom, prišla SDĽ. Palko hovoril, že Mikuláš Dzurinda deň pred podpisom dohody oznámil partnerom v SDK požiadavku SOP zakotviť v nej, že Schuster je kandidátom na prezidenta za všetky štyri vládne strany, lebo inak predseda SOP „nie je ochotný podpísať koaličnú zmluvu“.
Neskôr Palko hovoril, že je veľký rozdiel medzi tým, čo povedal Schuster a ako informoval Dzurinda. Zdôraznil, že na rokovaní Predsedníctva SDK navrhoval nepodľahnúť Schusterovmu tlaku, no Dzurinda odišiel na záverečné koaličné rokovania s voľným mandátom, aby rozhodol podľa vlastného uváženia.
Schuster si nakoniec presadil svoje, predstavitelia KDH sa s tým ale nikdy nezmierili. František Mikloško vyhlásil, že pre členov hnutia bude veľmi ťažké podporiť vo voľbách Schustera, lebo za komunizmu veľmi trpeli a „Schuster ako člen ÚV KSS je symbolom minulého režimu“.
(rf)
