V Nemecku zápolili o moc dve veľké, štandardné strany. To je schéma, po ktorej na Slovensku mnohým duša piští. Nemecký volič však narazil na problém, ktorý jasne pomenovali tamojší experti. Programy SPD a CDU/CSU sa líšili minimálne. Takže pre väčšinu občanov zostali ako rozhodovacie kritériá iba obaly, estrády a pivo. To isteže nechýbalo ani na Slovensku. S omnoho väčšou pluralitou „relevantných“ strán sme si však vyberali aj z plurality ponúkaného tovaru. Kde bol na tom volič lepšie?
Na Slovensku sme vraj neodolní proti populizmu, čo potvrdili údajne aj tieto voľby (píšu napríklad Lidové noviny). Gerhard Schröder, ktorému sa ešte v júli nedávali žiadne šance, zvrátil zničujúce trendy na dva chvaty. Najprv sľúbil, že nikto z vyplavených sa nebude mať horšie, ako pred povodňou. Hoci by mu aj odnieslo nepoistený celý dom. Toto nedokázal sľúbiť ani český Špidla. V druhom chode osedlal Schröder tátoša pacifizmu: Vyhlásil, že Nemecko sa nezúčastní na akcii v Iraku ani s mandátom OSN. Isteže, proti útoku na Bagdad sú mnohí, ale v okruhu spojencov USA iba jeden, ktorý ani vtedy nie, keby OSN áno. Kancelár tým dostal vzájomné vzťahy do najmrazivejšieho bodu od vojny. Ale vyhral voľby.
K „tretej ceste“ sa Schröder v svojej zradikalizovanej kampani priblížil asi tak, ako u nás predseda Smeru. Ten sa mu aj z našich volebných aktérov najviac podobal. Rétorikou i koncepciou kampane (podpredsedovia mediálne potlačení, všetko postavené na lídrovi). Fico však prehral. A aj keď to znie neuveriteľne, ani karta maďarská sa v slovenskej kampani tentoraz nerozohrala. Tak kde slávil žatvu populizmus?
Samozrejme, vo všetkom nevyhrávame. Prezident Johannes Rau hneď po vyhlásení víťazov, že koalícia SPD-Zelení pokračuje, si nedal odklad do piatku a okamžite poveril Schrödera rokovaniami o novej vláde. Na rozdiel od Schustera pochopil, že dve rôzne väčšiny sa v jednom parlamente zložiť nedajú.
