Gaučová súprava, v rohu televízor, na stene kópia obrazu krajinky. „Obraz ako taký je pekný,“ zamýšľa sa muž z obrazovky.
Spolu s manželkou a tromi synmi sedia na podobnom gauči ako v reáli, nad ním visí ten istý obraz.
„Má zlatý rám, hodí sa teda skôr do obývačky ako do kuchyne,“ usmieva sa najstarší potomok.
„Celá izba je hnedá, zapadá sem,“ pripája sa jeho brat.
„Je to také upokojujúce... Maliar vystihol majestátnosť prírody. Aj to ticho tam dal,“ myslí si otec.
„Na môj vkus je veľmi nenápadný, neutrálny. Človek si ho ani nevšimne. Mohlo tam byť viac ostrejších farieb,“ hovorí tretí brat.
„Je to taký normálny obraz... Terajšie sú také, že ani neviete, čo na nich je,“ konštatuje matka.
Maliar
Košický výtvarník Tomáš Makara je telom i dušou experimentátor.
Jeho inštalácia Painter (Maliar) obletela v minulosti v rámci projektu East of Eden (Na východ od raja) galérie súčasného umenia v Košiciach, Bratislave, v Prahe, v súčasnosti ju vystavujú v Marseille.
V troch anonymných, náhodne vybratých viacgeneračných rodinách nainštaloval na tri týždne kópiu akvarelu krajinky s vodopádom. Kto je autor, neprezradil.
Že je to dielo Adolfa Hitlera, najväčšieho zločinca v dejinách ľudstva, sa dozvedeli až na vernisáži.
„Bol som zvedavý, ako na nich obraz zapôsobí nezávisle od toho, kto ho vytvoril. Zaujímalo ma, ako bez predsudkov hodnotia dielo autora nie ako politika, ale ako výtvarníka,“ vysvetľuje absolvent Ateliéru grafiky a experimentálnej tvorby u profesora Rudolfa Sikoru na Fakulte umení Technickej univerzity, člen a spoluzakladateľ umeleckej skupiny Kassaboys.
Výpovede zaznamenal na video, z rodín urobil veľkoplošné portrétne fotografie, ktoré boli súčasťou inštalácie.
„Bol som prekvapený, ale keď sa dozvedeli, kto obraz namaľoval, nemali s tým žiaden väčší problém,“ hovorí Makara.
„Autora primárne vôbec neriešili. Pre nich bolo podstatné, o čom ten obraz je. Jednoducho sa s dielom zžili, stalo sa súčasťou ich domácnosti.“
Rozpoltený
Dcére v jednej z domácností pripadal obraz veľmi nesúrodo – v popredí sú podľa nej stromy na jeseň, v pozadí zima.
Pre otca je dielo pochmúrne, chýba mu iskra: „Ten maliar má asi vzťah k prírode. Ale, povedal by som, že do televíznej Smotánky určite nepatrí.“
V ďalšej, hlboko nábožensky založenej rodine, vidia v obraze veľa symboliky z Biblie: „Mne sa zdá, že autor je buď členom nejakej sekty, alebo spoločenstva,“ domnieva sa staršia pani.
Tomáš Makara nesiahol po diele Adolfa Hitlera náhodou. Podľa jeho názoru osobnosť führera nesie v sebe dva protipóly.
„Umenie sa vo všeobecnosti vníma ako niečo pozitívne, reprezentuje tvorivosť, dobro,“ vysvetľuje výtvarník.
„A Hitler mal umelecké sklony. Viackrát sa neúspešne uchádzal o štúdium maľby na viedenskej Akadémii. Na druhej strane je Hitler ako politik esenciou absolútnej nenávisti, deštrukcie, zla, hoci naďalej vo voľných chvíľach maľoval. Kto vie, kam by sa uberali dejiny, keby ho na školu prijali. Zrejme by ho však nahradil niekto iný. Pretože podmienky v Európe nezvratne viedli k vojnovému konfliktu.“
Obraz Adolfa Hitlera. FOTO: tyem.euweb.cz
Artikel
Hitler údajne vytvoril počas svojho života okolo dvetisíc skíc, akvarelov, olejomalieb. Signoval ich buď iniciálami A. H., alebo celým menom.
Jeho diela patria v posledných rokoch napriek vášnivým protestom antifašistov na aukciách k najvyhľadávanejším artiklom.
„Nemyslím si, že by jeho práce mali kdesi zahrabať alebo dokonca zničiť. Aj ony vypovedajú o dodnes tajuplnej osobnosti vrcholného predstaviteľa svetového fašizmu,“ myslí si Tomáš Makara.
V roku 2009 vydražili v Londýne pätnásť jeho obrazov za 92-tisíc libier, v tom istom roku v nemeckom Norimbergu zaplatil zberateľ za dva akvarely 32-tisíc eur, na dražbe v anglickom Lostwithiele predali 21 obrazov v cene od 3200 libier vyššie.
Makara považuje za bizarné, keď je niekto ochotný zaplatiť za diktátorov akvarel tisícky eur a zavesiť si ho doma na stenu.
Podľa jeho názoru Hitler bol bezvýznamný maliar, ktorý v dejinách umenia nezanechal najmenšiu stopu.
„Nebyť jeho politickej kariéry, ani pes po ňom neštekne. Zrejme si ho kupujú bohatí zberatelia skôr ako kuriozitu, berú to ako prestíž, pohladenie vlastného ega. Ja by som za to nedal ani cent!“
