Hokejisti vtedy získali zlato na majstrovstvách sveta a minimálne dva týždne boli absolútnymi hrdinami.
Dnes ich pozície získali politici, teda minimálne Mikuláš Dzurinda. Krátko po voľbách, v ktorých je Vladimír Mečiar zároveň víťazom aj porazeným, možno skonštatovať, že rebríček vplyvných ľudí krajiny sa obmenil.
Najvplyvnejší: politici a podnikatelia
Už Henry Kissinger povedal, že moc je najsilnejším afrodiziakom, aké svet pozná. Prieskumy dokazujú, že je základným lákadlom a mnohokrát podmienkou aj na vznik obyčajného vzťahu medzi mužom a ženou. Vo Veľkej Británii tvoria skupinu vplyvných ľudí okrem štátnych úradníkov biznismeni a bankári, ale aj ľudia z umeleckej brandže a mediálneho prostredia. V roku 2000 tam boli podľa The Sunday Times najvplyvnejšími ľuďmi politik Tony Blair, americký majiteľ počítačovej firmy Bill Gates, americký ekonóm Alan Greenspan, mediálny magnát Rupert Murdoch či minister financií Gordon Brown. V Amerike sú to podľa časopisu Forbes takisto politici a ľudia zaujímaví sumou peňazí, ktoré reprezentujú, a majetkov, ktorými disponujú.
Hoci na Slovensku neexistujú žiadne prieskumy, ktoré by určovali poradie vplyvných ľudí krajiny, platí aj tu pravidlo moci politiky a peňazí. A najvplyvnejšími sú tí, čo majú oboje. O precenenom vplyve ľudí zo šoubizinisu sa už presvedčili aj reklamní manažéri. Mečiarovi nezvýšil percentá ani Habera, Smer sa nestal víťaznou stranou ani s Hammelom a Gašparovičovi nepomohol k vstupu do parlamentu ani komerčne úspešný Senzus.
Ani v konzumnejšej Británii nie sú umelci vo vysokých pozíciách sféry vplyvu. Geri Halliwelová skončila v období svojej najväčšej slávy v zozname najvplyvnejších ľudí až na 111. mieste, Elton John, Paul McCartney či Mick Jagger až za ňou. Ak je na Slovensku niekto z inej než politickej, podnikateľskej alebo mediálnej sféry vplyvný, sú to možno ešte športovci.
Rok 2002: výmena pozícií, Dzurinda nahradil Mečiara
Pozície vplyvu sa na Slovensku v priebehu posledných dvoch rokov zmenili. Ide o dôsledok privatizácie bánk, strategických podnikov, krachu nebankových inštitúcií a, pochopiteľne, posledných parlamentných volieb. Vďaka nim sú zreteľne čitateľné pozície minimálne dvoch vysokopostavených mužov krajiny.
Je jasné, že Vladimír Mečiar stratil vplyv v spoločnosti i v podnikateľskom prostredí. Hoci percentuálne opäť vyhral voľby, prehral tým, že nie je u nikoho z politického prostredia akceptovaný. Tým stráca aj vplyv medzi záujmovými skupinami. Michal Vašečka to zhodnotil až tak, že „Mečiarove“ záujmové skupiny sú už nahnevané. „Prehrať štyrikrát za sebou je veľa a chce to veľkú trpezlivosť.“
Mečiar prehral pri referende o vypísaní predčasných parlamentných volieb, ktoré sa skončilo pre inicátora HZDS fiaskom, prehral v súboji o kreslo prezidenta SR, kde ho porazil bývalý komunistický pohlavár, a prehral aj vo dvoch po sebe sa opakujúcich voľbách, keď nedokázal zostaviť koalíciu. „Všetci sú si vedomí, že predseda HZDS prináša obrovský počet hlasov, obrovský potenciál. Ten je však neuchopiteľný, neupotrebiteľný,“ konštatuje Vašečka.
Tohoročné voľby, naopak, výrazne posilnili pozíciu Mikuláša Dzurindu. Nikto nepochybuje, že je dnes najvplyvnejším mužom republiky. Nebudú to spochybňovať ani podnikateľské elity, napriek tomu, že majetok niektorých je s tým premiérovým neporovnateľný. Podľa správy Inštitútu pre verejné otázky bolo na Slovensku už v roku 1999 asi päťdesiat miliardárov a tristo multimilionárov. Väčšina z nich však „kolaboruje“ s politickou mocou a je jasné, že najradšej s tou víťaznou.
Kto s kým: Pakt podnikateľov s politikmi
Podľa ekonomického redaktora Jána Kovalčíka „pravá“ podnikateľská elita na Slovensku vlastne neexistuje. Preto, že väčšina z úspešných biznismenov vďačí za svoje bohatstvo tomu, že bola v správnom čase na pravom mieste – pri správnych politických stranách. Výnimkou môže byť len menšina, reprezentovaná hádam šéfom Volskwagenu Uhríkom.
Napríklad Milan Fiľo z SCP Ružomberok stál aj pri KDH, aj pri Mečiarovi, jeho bývalý obchodný partner Ladislav Krajňák pri HZDS aj SOP, František Mojžiš sa angažoval v kampani pre SDK, Slávia Capital robila prvé najlepšie obchody za vlády Vladimíra Mečiara, Jozef Majský bol takmer v blízkosti všetkých. A Vladimír Lexa „urobil“ prvú vlastnú privatizáciu za vlády Jána Čarnogurského, podporoval HZDS a tento rok vraj „investoval“ spolu so Širokým peniaze do kampane Smeru a Gašparovičovho HZD.
Politik Pavol Rusko pred rokom otvorene pripustil prepojenie silnej ekonomickej loby s politikou štátu, pričom jej výhody videl v dlhoročných skúsenostiach podnikateľov a ich úspechoch. Práve šéf ANO bol pred voľbami vďačným cieľom záujmových skupín – šanca, že sa dostane do parlamentu, bola reálna, úspešnosť jeho participácie na vláde v prípade akceptovania Mečiarovho hnutia dokonca stopercentná a Ruskovo spoluvlastníctvo televízie Markíza bolo pre každého rozumného biznismena povestnou čerešničkou na torte.
Pritom treba pravdivo poznamenať, že Rusko svoj potenciál pred voľbami využil, ale po voľbách nezneužil. Prečo taký Vladimír Lexa údajne podporoval Smer a HZD, zostane otázkou. Bolo totiž pravdepodobné, že ak sa do parlamentu dostanú oba subjekty, budú spolupracovať. Pri poznaní zákonitostí ponuky a dopytu tohto druhu by bolo od otca bývalého riaditeľa tajnej služby rozumnejšie, keby si našiel nejaké cestičky na sponzorovanie Dzurindu.
DAŠA MATEJČÍKOVÁ
