U Bódyovcov doma. Žiadny bezbariérový dom, obyčajný panelákový byt. Je v ňom veľa lásky a chýbajú len dvere do všetkých miestností. Pochopiteľne.
FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
V okolitých krajinách je vozičkár vo vysokej politike bežným javom. V Čechách sú známi politici Krása a Tráva, v Nemecku sedí v parlamente Wolfgang Schäuble. Tento popredný politik a bývalý predseda CDU sa stal v roku 1990 obeťou atentátu, odvtedy je ochrnutý na dolnú časť tela a je pripútaný na invalidný vozík. Vtedajšieho spolkového ministra vnútra na predvolebnom zhromaždení zasiahol pomätený útočník dvomi ranami z pištole. Napriek tomu normálne pracuje v Bundestagu a v prípade Stoiberovho víťazstva v nedeľných nemeckých voľbách by sa stal ministrom zahraničných vecí v novej vláde. Bódy bude prvým a zatiaľ jediným vozičkárom v slovenskej vysokej politike.
Na Slovensku sa rúca ďalšie tabu, prvýkrát od revolúcie v roku 1989 zasadne do slovenského parlamentu vozičkár. A aj keď režimu predtým sa potichu hovorilo gerontokracia, žiadny telesne postihnutý komunista sa nikdy masám neukazoval.
Vďaka Bódymu dobiehame susedov
Jednou z deväťdesiatich deviatich nových tvárí parlamentu bude vozičkár Peter Bódy. Od ostatných poslancov sa bude odlišovať tým, že do parlamentu rozhodne nevstúpi. Ponuku byť v parlamente dostal a dokonca si mohol vybrať, za ktorú stranu chce kandidovať. Výber kandidatúry bol jednou z jeho troch podmienok. Sám si vyberie stranu, nebude do nej musieť vstúpiť a bude na zvoliteľnom mieste kandidátky.
„Celé to zorganizovala pani Orgonášová z Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov. Roky som pracoval s telesne postihnutými, stal som sa členom rady Konta bez bariér. SDKÚ moje predstavy splnila. Pravdu povediac, ja som však inú stranu ani neoslovoval.“ Je síce veriaci, v rokoch 1996 až 1997 viedol kanceláriu Centra pre európsku politiku zakladateľa Figeľa, pre KDH by sa však rozhodoval zrejme až v druhom rade. „Prekáža mi ich skrytý nacionalizmus.“
Nechodí ani do kostola. „Máloktorý z nich má bezbariérový prístup. S Bohom sa rozprávam sám. Často mu kladiem otázky a odpovede prichádzajú.“ V parlamente sa chce venovať sociálnej oblasti. „Všetci starneme a sme potenciálni vozičkári. Ak pomôžem im, pomôžem aj celej spoločnosti.“
Športom k čiastočnej invalidite
Štyridsaťsedemročný Bódy nie je na vozíčku od narodenia. V jeho prípade by sa vlastne mohlo potvrdzovať smutné – športom k trvalej invalidite. Od šiestich rokov sa venoval športovej gymnastike, telocvik bol v škole jeho obľúbeným predmetom. Nepatril medzi výnimočných žiakov, ale každý predmet, čo ich učil schopný učiteľ, mal rád. „Keď nás nútil používať vlastnú hlavu. Pod trojky som sa zmestil. Len na strednej škole som dostal štvorku z ruštiny. Ale to bolo aj z iných dôvodov.“ Učil ho totiž nejaký pán Chamula, čo bol už vtedy veľkým národovcom. „Začiatkom deväťdesiatych rokov sa dokonca dostal za SNS do parlamentu. Asi sa mu v čase môjho štúdia nepáčilo moje trochu maďarské meno. Hoci, naučil nás to dobre, dodnes sa po rusky pohodlne dorozumiem.“
Minimálne do spoločnosti pravicovej koalície zapadne Bódy pohodlne – napoly je Maďar. „A napoly Nemec.“ Zranil sa na vysokej škole – študoval telesnú výchovu a matematiku. Nedotočil dvojité salto vzad a dopadol na zátylok. Mal kompresívnu zlomeninu krčných stavcov, luxačnú zlomeninu torakálnych stavcov a takzvanú inkompletnú miechovú léziu. V ľudskej reči to znamená ochrnutie dolných aj horných končatín. Po operácii sa stav zlepšil, po päťmesačnej rehabilitácii sa Peter postavil na vlastné a chodil o paličke. Nohy mal ochrnuté čiastočne. Oženil sa so zdravotnou sestrou. Dokonca športoval – hral stolný tenis, v družstvách sa stal majstrom Československa. Jeho stav sa začal zhoršovať v roku 1992, zakrátko nasledoval vozík.
Život ide ďalej
„Zo života na vozíku žiadna depresia nenastala, naopak. Zaujal ma tenis na vozíkoch. Aj manželka a deti to prijali s prehľadom. Môj stav sa nezhoršil zo dňa na deň, trvalo to roky. Veľkou oporou bolo pre mňa to, že som nestratil kontakt so svetom, že som ďalej pracoval.“ Hádam najväčším naplnením jeho sna je otvorenie literárno-hudobnej kaviarne Hlava XXII, ktorú má s kamarátom a spoločníkom Milanom Kontríkom.
„Spravili sme z toho polyfunkčný priestor na stretávanie sa slušných ľudí, aj na vozíkoch.“ V reštaurácii sú stoly vykrojené pre dystrofikov, ktorí sa môžu najesť len s rukami položenými na stole, vešiaky sú zavesené na paravanoch tak, aby vozičkár dočiahol. Najnovšie sa Bódy pripravuje na výstavu obrazov ťažko postihnutých detí, ktoré maľujú nohami a ústami. Výťažok z aukcie pôjde deťom.
Paradoxy v spoločnosti
Vzťah spoločnosti k postihnutým je podľa Bódyho daný vývojom. „Štyridsať rokov sme sa tvárili, že postihnutí neexistujú.“ Bola to oficiálna línia komunistov. Najradšej by ich pozatvárali do rezervácií, separovali ich. „Dôsledkom je silné sociálne cítenie spoločnosti. Raz, keď som bol s rodinou na prechádzke, predbehol som ich a čakal pod kopčekom. Z kostola vyšla babka a dala mi dvadsaťkorunu. Ale naopak, v nákupnom centre, ktoré je inak skvele bezbariérovo vybavené, prídem na parkovisko a na mieste pre vozičkára stojí nejaký mercedes. To sú tie paradoxy!“
Ideálny by bol stav, keby sa nikto na vozičkára nepozeral ako na atrakciu, ale to chce asi čas. „Osobne nemám problém niekoho na ulici požiadať o pomoc, ale viem povedať aj kategorické nie, tu si viem pomôcť sám. V západných krajinách je vozičkár sebavedomý ako každý iný človek. K tejto predstave Slovensku ešte veľa chýba. Ale situácia sa zlepšuje. Bariéry v myslení sa rúcajú spolu s tými, ktoré nám bránia v slobodnom pohybe.“
MARCEL VLNA
