Predpokladajme, že reformy narazia na odpor záujmových skupín. Pôjde v nich totiž o presmerovanie desiatok miliárd korún. Tie nezíska priamo nik, budú investované do efektívnosti a spravodlivosti systému. Zjednodušene povedané, 60 miliárd vložených do dôchodkovej reformy sa neobjaví na účte nikoho konkrétneho, umožní sa „len“ to, aby sme si mohli sami odkladať na vlastnú starobu, a to, že ten, kto si odkladá viac, bude mať aj vyšší dôchodok. Podobne to bude aj v prípade zdravotníctva, školstva či nezamestnanosti. O desiatky miliárd bude teda súťažiť abstraktná spravodlivosť a konkrétni lobisti.
Predpokladajme ďalej, že nová vláda bude chcieť ale najmä musieť realizovať nutné a nepopulárne ekonomické a sociálne reformy. Chcieť preto, lebo tak ako každý človek aj politik, dúfajme, nemyslí len na seba, ale aspoň minimálne aj na druhých. Musieť najmä preto, lebo tlak deficitu verejných financií bude s postupujúcou integráciou čoraz naliehavejší.
Ak sú oba predpoklady správne, dôjde čoskoro k súboju koaličných strán a odporcov reforiem. Ak v ňom bude hroziť prehra proreformných síl, môže byť najväčším rizikom návrh a presadzovanie „potemkinovských reforiem“. Verme, že to tak nebude, ale zo skúseností vieme, že je to častý spôsob, akým politici uniknú, ak sa dostanú medzi dva silné tlaky. Kedysi sme napríklad urobili nesmelý krok v reforme zdravotníctva, preto máme na Slovensku systém viacerých zdravotných poisťovní, ktoré medzi sebou takmer vôbec nemôžu súťažiť vzhľadom na štátom vynútené prerozdeľovanie nimi získaných prostriedkov. Problémom „potemkinovských“ reforiem je predlžovanie stavu agónie, v ktorom bol občan iba štatistickou jednotkou, nie človekom z mäsa a kostí. Ak nariadime štatistickej jednotke odvody vo výške desať percent, odvedie desať percent. Ak nariadime 38, odvedie 38, atď. Štatistická jednotka si zo zdravotníctva či podpory v nezamestnanosti zoberie len toľko, koľko je „spoločensky nevyhnutné“. Lenže normálny občan sa v demokratickej spoločnosti správa inak a od istej výšky daní a odvodov si začína hľadať cesty, ako ich obísť. Zo systémov, ktoré ponúkajú statky bezplatne, si nepochybne berie viac, než keby bol priamo zainteresovaný na ich efektívnosti. Skutočné reformy budú preto musieť byť založené väčšmi na dohode s občanom, na posilnení jeho práv a zodpovednosti. Na verejné financie budú mať dvojaký vplyv: obmedzia výdavky a umožnia prílev nových financií. V niektorých prípadoch (napríklad školstvo) povedú takéto opatrenia k nárastu podielu celkových výdavkov na hrubom domácom produkte, a to práve v dôsledku vyššej vzájomnej výhodnosti príslušného kontraktu medzi občanom a štátom. Z povinnosti jednoducho občan neplatí dosť. Ak chce od neho spoločnosť viac, musí mu niečo ponúknuť.
Pre verejnosť (niekedy aj politikov) je len veľmi ťažké rozoznať reformu od „reformy“ a každý minister to vie. Ak by to náhodou nevedel, bezpečne mu to prezradia ministerskí úradníci. V minulom volebnom období bolo treba mobilizovať politikov a všetkých zodpovedných občanov tejto krajiny, aby nedovolili prepad Slovenska medzi darebácke krajiny. Bola to veľmi ťažká úloha, ale možnože ľahšia než tá, ktorá príde. Rozpoznať rozdiel medzi lukašenkovskou a európskou demokraciou je vari predsa len ľahšie, než rozpoznať rozdiel medzi priebežným a fondovým systémom dôchodkového zabezpečenia.
Verme, že všetci noví ministri dajú prednosť skutočným reformám pred ich papierovými maketami. Zdá sa, že dnes im odhodlanie nechýba. Chlieb sa však bude lámať o niekoľko mesiacov, keď prídu s konkrétnymi návrhmi nasledovanými reakciou voličov. Potom bude záležať najmä na proreformnej časti politikov a odbornej verejnosti, či budú schopní zahatať ústupové cesty vedúce k polovičatým riešeniam a súčasne podporiť politicky ťažké systémové zmeny. Šanca, akú máme na reformy dnes sa môže zopakovať znova až za desiatky rokov.
Autor: EUGEN JURZYCA(Autor je riaditeľom Stredoeurópskeho inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy INEKO)
