Venujete sa medzinárodnému právu. Hackerský útok USA a Izraela v snahe zničiť centrifúgy v iránskom nukleárnom zariadení ste označili za použitie sily v medzinárodných vzťahoch porovnateľnej s raketovými útokmi či inváziou vojakov. Tu však predsa nehrozili straty na životoch. Je potom možné dávať to na jednu úroveň?
Držal som sa výhradne právnej, nie politickej roviny problému. Kyberútok na Natanz som nehodnotil na základe toho, čo by bolo správnejšie, s mojím osobným názorom na dané krajiny to nemá nič spoločné. Otázka stojí inak – či je v rámci medzinárodného práva takýto útok protiprávny, alebo nie. Dodám ešte, že moja analýza vychádza len z predpokladu, že za útok boli skutočne tieto dve krajiny zodpovedné, pretože oficiálne to žiadna z nich nepotvrdila.
Ani nevyvrátila. Aká je odpoveď na to, či bol daný kyberútok protiprávny?
V medzinárodnom práve je zakázané použitie sily jedného štátu voči druhému, ak nie je splnená jedna z dvoch výnimiek. Prvá sa týka toho, že takýto krok autorizuje Bezpečnostná rada OSN, čo sa v tomto prípade nestalo, druhá zase toho, že ide o použitie sily v sebaobrane. Pozrime sa teda na ňu bližšie.
Tvrdím, že právo sa má prispôsobovať realite, nie naopak, a preto treba aj na novú situáciu útokov odohrávajúcich sa čiastočne v kyberpriestore použiť existujúce normy medzinárodného práva. Podľa nich je sebaobrana prípustná iba proti útokom, ktoré spĺňajú kritérium dostatočného rozsahu a účinku. Tu vychádzam z rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora v prípade Nikaragua, ktoré medzinárodní právnici všeobecne prijímajú.
O čo šlo?
Rozhodnutie sa týkalo občianskej vojny v Nikarague a udalostí zo začiatku 80. rokov. USA boli obvinené nikaragujskou vládou, že podporovali rebelov, a to jednak ich vyzbrojovaním, jednak priamymi činmi ako podmínovanie niekoľkých prístavov a podobne.
Súd vtedy dospel k názoru, že USA porušili svojimi aktivitami medzinárodné právo. Okrem toho však v rozhodnutí aj zadefinoval, čo sa v medzinárodnom práve rozumie pod ozbrojeným útokom, proti ktorému je prípustné použitie sily v sebaobrane.
Stanovil teda, že taký útok musí mať dostatočný rozsah a účinok. Otázne je, či kyberútok má rovnaký rozsah a účinok ako bombardovanie alebo pozemný zásah vojska.
Podľa toho, ktorý ako. No konkrétne útok na Natanz, o ktorom hovoríme, bol z tohto hľadiska porovnateľný s útokom za použitia kinetickej sily. Ak chcem na území cudzieho štátu zničiť fyzickú infraštruktúru, konkrétne jadrové centrifúgy, môžem to urobiť napríklad za pomoci razantnej kinetickej sily, trebárs riadenými strelami. V takom prípade by to nepochybne bolo považované za útok podľa medzinárodného práva. Ak to urobím pomocou hackerského útoku a dôsledky sú rovnaké, nemalo by byť identické aj posúdenie?
Teraz sa dostávame k tomu, či náhodou nešlo o sebaobranu, a teda či nebola splnená jedna z vyššie spomínaných podmienok, ktorá by konanie voči Iránu legitimizovala. Myslím si, že nie, lebo v takom prípade by USA a Izrael museli reagovať na konkrétny útok, prípadne by taký útok musel bezprostredne hroziť.
Nedá sa však takýto názor spochybniť trebárs tým, že ak by svet včas reagoval na Hitlera, nemuselo mať jeho konanie také fatálne dôsledky?
Nechcem sa púšťať do historickej analýzy toho, čo predchádzalo druhej svetovej vojne, ale ak pripustíme použitie doktríny anticipatórnej sebaobrany, teda že je dovolené použiť silu, ak bezprostredne hrozí útok, svet od istého okamihu takto zasiahnuť mohol. Bolo totiž všeobecne známe, že Nemecko zbrojí a pripravuje sa na útoky voči iným krajinám.
Dôležitejšie však je, že funkcia medzinárodného práva je predovšetkým stabilizačná. Nie vždy vedie k najlepšiemu výsledku, ale jeho úlohou je stabilizovať vzťahy tak, že chráni štáty pred použitím sily zo strany iných krajín. Treba však pripustiť, že podobne ako vnútroštátne právo nikdy nezabráni, aby sa nenašiel niekto, kto zavraždí svojho suseda, tak ani medzinárodné právo samo osebe nezabráni agresorovi zaútočiť v prípade, že sa tak rozhodne.
Bolo by vaše posúdenie situácie iné, ak by šlo o Severnú Kóreu, a nie Irán?
Záleží na konkrétnych okolnostiach. Je pravda, že Charta OSN pamätá nielen na zákaz použitia sily, ale aj hrozieb útokmi. Ak sa štát vyhráža použitím sily proti iným štátom podobne, ako to dnes robí Severná Kórea, môže teda porušiť medzinárodné právo. No pripomeňme, že na to, aby bol preventívny zásah v sebaobrane prípustný podľa medzinárodného práva, slovné hrozby nestačia, ozbrojený útok musí bezprostredne hroziť objektívne.
Že štáty u niekoho zasiahnu a u iného nie, nie je chybou práva
Mnohí napádajú selektívny výber krajín, kde sa angažujú USA či NATO. V Iraku áno, v bývalej Juhoslávii tiež, ale porušovanie ľudských práv v Saudskej Arábii či Severnej Kórei sa ignoruje. Keď v roku 1994 počas genocídy v Rwande za 100 dní zahynulo 800-tisíc ľudí, OSN aj západ sa na nich natvrdo vykašľali. Keď šlo o Kongo v roku 2006, prístup bol iný. O čom je teda medzinárodné právo, keď u niekoho isté veci prehliadam a u iných zasiahnem?
Treba si uvedomiť, že systém medzinárodného práva je s vnútroštátnym porovnateľný len do istej miery. Chýba mu totiž centrálny donucovací mechanizmus. To, čo v konkrétnej krajine plní štát, ktorý má armádu, políciu a súdnictvo, na nadnárodnej úrovni neexistuje.
Medzinárodné právo sa navyše vyvinulo s iným zámerom – pomôcť štátom v ich vzájomných vzťahoch a dospieť k riešeniam, ktoré sú výhodné pre celú medzinárodnú komunitu ako takú. A keďže neexistuje ani „najvyšší súd“, ktorý by záväzne rozhodol každý medzištátny spor, na rôzne situácie vznikajú rôzne interpretácie. Je to jeden z nedostatkov, ale zároveň aj výhod.
Akých?
Umožňuje flexibilitu v riešení medzinárodných sporov tým, že často dáva štátom priestor, aby sa v rámci svojich interakcií dohodli so zreteľom na mantinely, ktoré im právo ponúka a ktoré môžu byť často pomerne široké.
Samozrejme, aj mňa mrzí, a je katastrofou, ak sa nepodarí zasiahnuť pri každom porušovaní ľudských práv vo svete, ale otázkou je, aká je alternatíva. Historicky sa vyvinul nejaký systém a je ťažké prísť s takou modifikáciou, ktorá by bola prijateľná pre všetkých partnerov na medzinárodnom poli.
Súčasný systém však automaticky generuje podozrenia, že skutočné zámery pri zásahoch sú iné ako deklarované. Vďaka tomu môžu kritici hovoriť, že ide primárne o ropu či iné suroviny. A keďže v Iraku sa nenašli zbrane hromadného ničenia, logicky vzniká otázka, o čo bol Husajn väčší vagabund ako Kim Čong-il či Kim Ir-sen, vďaka ktorým v KĽDR dodnes fungujú koncentráky.
Musíme rozlišovať politickú motiváciu od súladu s právom, lebo ide o dve rôzne veci. Sú situácie, ako napríklad vojna v Iraku, ktorá bola z hľadiska medzinárodného práva protiprávna. Taký je názor síce nie všetkých, ale drvivej väčšiny medzinárodných právnikov.
Sú však aj prípady, keď použitie sily bolo v súlade s medzinárodným právom, napríklad v Líbyi v roku 2011, keď rozsiahle porušovanie ľudských práv a násilné zásahy voči demonštrantom viedli Bezpečnostnú radu OSN k tomu, aby intervenciu odobrila.
Áno, môžeme sa teraz baviť o politickej motivácii, a aj o tom, prečo v analogickom prípade, ktorým sa zdá byť dnešná Sýria, k takému zásahu doteraz nedošlo. Lenže za nedostatok vôle nevyužiť mechanizmy, ktoré sa ponúkajú, nemôžeme obviňovať medzinárodné právo, ale konkrétne štáty a ich motiváciu.
Nie je však chybou medzinárodného práva, ak umožňuje selektívny výber terčov?
Aj keby existoval dokument, ktorý by jasne definoval povinnosť zasiahnuť v prípade explicitne vymedzených prípadov, v praxi by to nemuselo znamenať, že to všetky štáty v konkrétnej situácii pretavia do zásahu, teda že tam vyšlú vojakov tak, ako to urobili v podobnej situácii v minulosti.
Problémom je, že politici tých vojakov vnímajú aj ako svojich voličov, ktorí navyše majú svoje rodiny. Navyše nie ku každej krajine, v ktorej sú problémy, cítia rovnakú mieru spoluúčasti. Nežijeme v dokonalom svete, ale niekedy sa jednoducho vylepšiť nedá, alebo je to aspoň mimoriadne komplikované.
Argumenty kritikov maďarského ústavného súdu neobstáli
Keď si líder maďarskej krajne ľavicovej neparlamentnej strany Attila Vajnai pripol na sako červenú päťcípu hviezdu, odsúdili ho. Tamojší ústavný súd však potom zrušil paragraf, na základe ktorého sa tak stalo. Obsahoval pritom zákaz symbolov typu kosák a kladivo či hákový kríž. Dôsledkom bola kritika, a to aj na Slovensku, že sa tým umožňuje beztrestná propagácia nacistických symbolov. V komentári pre Sme ste tú kritiku napadli. Aké ste mali dôvody?
Písal som to z pohľadu práva. Nadobudol som totiž pocit, že ľudia na Slovensku celkom nepochopili rozhodnutie a kontext toho, čo urobil maďarský ústavný súd.
Šlo o tri veci – vyčítalo sa tomu, že ide o rozhodnutie v prospech pravice, keďže v Maďarsku vládne Fidesz. Pravda je však taká, že v skutočnosti tam medzi vládou a ústavným súdom prebieha súboj, keďže ten stopol mnohé jej zákony ako neústavné. Navyše Fidesz nedávno urobil tvrdý úder, keď prijal dodatok k ústave, ktorým výrazne zasiahol do rozhodovacej praxe súdu.
Konkrétne?
Mnohé z noriem, ktoré súd označil za neústavné, jednoducho vláda prostredníctvom parlamentu vložila priamo do ústavy. Napríklad ústavný súd pre jeho protiústavnosť zrušil zákon, ktorý záväzne definoval rodinu ako pozostávajúcu výlučne z heterosexuálneho páru a ich potomkov. Po novom je táto norma nazad, akurát už má ústavnú silu.
Druhý argument kritikov bol, že rozhodnutie ústavného súdu o zrušení paragrafu, týkajúceho sa zákazu symbolov typu hákový kríž, je v európskom kontexte bezprecedentné. Je to však nezmysel, lebo súd rozhodol presne v intenciách štrasburského súdu vo veci Vajnaia. Ten jasne povedal, že zákaz v jeho maďarskej podobe bol príliš vágny a ako taký bol zásahom do práva na slobodu prejavu.
Za hlavu som sa však chytal až pri ďalšom názore kritikov – vraj vďaka tomu budú po Budapešti pochodovať neonacisti.
Nemohlo to byť pre nich povzbudením? Tí ožívajú aj pri slabších motiváciách.
Nič také nehrozilo, lebo bolo pomerne jasné, že bude čoskoro prijatá nová právna norma, ktorá ten zákaz spresní. Žiaden zo súdov totiž netvrdil, že Maďarsko totalitné symboly nesmie zakázať za žiadnych okolností.
A tak sa aj stalo – parlament urýchlene spresnil trestný zákonník a jeho podstatou je, že zákaz po novom postihuje tie isté symboly vrátane hákového kríža a červenej hviezdy, ale iba v prípade, že páchateľ tieto symboly rozširuje alebo použije na verejnosti tak, že tým dôjde k narušeniu verejného poriadku. Za také narušenie sa pritom výslovne považuje siahnutie na dôstojnosť obetí totalitných režimov.
Glorifikácia totalitných ideológií je teda naďalej protiprávna, ale napríklad nosenie trička s logom Heinekenu, ktorého súčasťou je červená hviezda, už zákon nepostihne.
Zakázať hlúpe názory či svastiku? Ako kde, absolútna odpoveď nie je
Aj u nás sú občas snahy zakázať napríklad komunistickú stranu. V praxi je to nezmysel, lebo iný názov strany nie je zárukou, že sa nebude snažiť o obnovu totality. Daniel Lipšic si zase myslí, že popierači holokaustu by nemali byť stíhaní, lebo aj tupý názor patrí k slobode prejavu. Čo si myslíte vy?
Existuje niekoľko legitímnych riešení, ktoré nemusia byť pre každú spoločnosť na svete rovnaké. Dá sa pochopiť, že krajina, dotknutá nejakou práve doznievajúcou tragédiou, má vyšší prah citlivosti voči istým symbolom. Napríklad zákazy po druhej svetovej vojne nepochybne zohrali svoju úlohu. Otázkou je, kedy nastáva správna chvíľa opustiť ich.
Kedy?
Sám sa prikláňam k názoru otca klasického liberalizmu Johna Stuarta Milla, že verejný priestor je trhoviskom ideí a proti prejavu je najlepšie bojovať presvedčivejším prejavom. Ak teda niekto vysloví neprijateľnú myšlienku, reagovať treba argumentom o jej neprijateľnosti.
Ani toto pravidlo však neplatí absolútne práve preto, že existujú aj transformujúce sa krajiny, kde ešte nie sú zahojené všetky rany z minulosti. Rovnako sa to dá pochopiť v prípadoch, keď je priamo ohrozená demokracia. O tom je práve známy Popperov koncept paradoxu demokracie, ktorý nás presviedča, že tolerantná spoločnosť by mala byť tolerantná voči všetkému okrem netolerancie.
Inými slovami, sú situácie, keď je v záujme ochrany vyšších hodnôt nevyhnutné obmedziť aj slobodu prejavu. Aj preto na vašu pôvodnú otázku nemožno odpovedať absolútne.
Má to logiku, taký Izrael bude zrejme citlivejší na hákový kríž ako niektoré iné krajiny.
Poviem iný príklad. Iná citlivosť voči svastike existuje v Európe a iná vo východoázijských krajinách, kde má inú symboliku. Pred pár rokmi sa v Žiari nad Hronom stal prípad, kde čínsky obchodník predával náramky zdobené svastikami, čo následne preverovala polícia. Nerozumel tomu, lebo pre neho šlo o symbol šťastia, nie o propagáciu nacizmu.
Spomínali ste trhovisko ideí, kde proti nesprávnej myšlienke treba bojovať argumentmi. Stačí však proti klamstvám typu popieranie holokaustu bojovať len rečami? Sám v tom nemám celkom jasno, ale nemôžu to potom popierači vnímať ako muníciu, ktorá im umožní ďalej očkovať populáciu dokázanými nezmyslami?
Dá sa to vzdelávaním. Tak ako vy, ani ja v tomto prípade nie som bezvýhradne ani na jednej strane, ale ak má spoločnosť nejakú úlohu, určite je to poskytovanie vzdelania občanom vo forme sprostredkovania pravdivých faktov, a to už odmalička. Kto spochybňuje holokaust, spochybňuje realitu. Holokaust predsa nie je otázkou názoru či súboja ideí, ale fakt.
Poviem to aj inak – síce môžem mať nejaký názor na to, ako dnes USA vystupujú v oblasti Blízkeho východu, ale nijako nemôžem spochybniť fakt, že v roku 2003 spolu s Veľkou Britániou zaútočili na Irak. Môžeme teda debatovať o tom, či to bolo správne, o jednotlivých dôsledkoch, ale samotný fakt, že sa to udialo, sa spochybniť nedá rovnako ako to, že holokaust sa naozaj udial.
Ak niekto morálne zlyhal ako prokurátor, bol to práve Gašparovič
Slovensko už dlho nevie vyriešiť kauzu Čentéš, ktorého prezident odmieta vymenovať za generálneho prokurátora. Gašparovič podľa vás pri odmietnutí použil nedostatočné argumenty. Prečo?
Sám tento prípad nazývam ságou, dnes je to už dokonca snáď aj telenovela. Začnime rozhodnutím ústavného súdu o výklade prezidentských právomocí. Osobne si, podobne ako ústavný súd, nemyslím, že by úrad prezidenta mal byť len pečiatkovací a prijímajúci automaticky všetko, čo mu dajú na stôl. Stotožňujem sa s koncepciou stredne silného prezidenta.
Problémom však už bolo, že ústavný súd nebol dostatočne precízny pri špecifikovaní mantinelov prezidentovho uváženia pri hodnotení dôvodov, na základe ktorých smie nevymenovať zvoleného kandidáta. No ten prekročil ešte aj tie široké mantinely, ktoré dostal od ústavného súdu.
Citujem Gašparoviča: „Vážne pochybnosti o tom, či zvolený kandidát je schopný vykonávať funkciu generálneho prokurátora spôsobom neznižujúcim vážnosť tejto ústavnej funkcie a celej prokuratúry, ktorej má byť vrcholným predstaviteľom a vykonávať túto funkciu spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním prokuratúry, tak, aby to neviedlo k narušeniu riadneho chodu tohto ústavného orgánu, vzbudzuje aj skutočnosť, že v súvislosti so skartovaním protokolov o výsluchu poslanca Igora Matoviča neprejavil dostatočnú zodpovednosť a zachoval sa nečestne.“ Práve v tejto jeho formulácii ste našli medzeru.
Áno. Jasne tu povedal, že Čentéša nemusí vymenovať, ak by ohrozoval riadny chod generálnej prokuratúry. Ide o nosnú časť rozhodnutia a ja sa pýtam – z čoho vychádza, ak tvrdí, že toto riziko naozaj vzniká? Z toho, že niekto skartuje protokol? Ako prezident dospel k názoru, že taký človek ohrozí riadny chod ústavného orgánu? V rozhodnutí toto logické spojivo chýba.
Koncepcia stredne silného prezidenta, o ktorej som hovoril, znamená, že prezident má fungovať ako posledná poistka. Ak by parlament zvolil človeka, o ktorom sa do jeho vymenovania Gašparovičom zistilo, že trebárs prijal úplatok, asi by bolo v našom záujme, aby zasiahol a takého človeka neschválil. Ale v takomto prípade...
Nedá sa zlyhanie Čentéša považovať za ohrozenie chodu generálnej prokuratúry ani teoreticky?
V tej podobe, v akej ho popisuje prezident, nie. Veď kto z nás môže povedať, že sa nikdy v živote nedopustil činu, ktorý by mohol byť nejakým iným človekom subjektívne vnímaný ako morálne zlyhanie? Takých medzi nami asi veľa nebude, ak vôbec.
Je tu aj iná rovina - o morálnom zlyhaní Čentéša hovorí ten Gašparovič, ktorý musel byť ako generálny prokurátor ČSFR odvolaný pre zlyhanie v kauze Tisova vila, kde zmizli zväzky ŠtB. Navyše betónoval mečiarizmus a šéfoval parlamentu v časoch, keď prijímal množstvo neústavných noriem. Nie je to tak, že morálku iných napáda morálne pochybný?
V rámci diskusie k jednému môjmu článku o tomto prípade som bol práve kolegami právnikmi motivovaný k tomu, aby som našiel lepší príklad o tom, kedy by mohlo dôjsť k ohrozeniu chodu prokuratúry. A spomenul som práve kauzu Tisovej vily z čias federácie, keď Gašparoviča pre nečinnosť musel odvolať prezident Václav Havel. Áno, tá argumentácia jeho zlyhaním sedí.
Nechcú, aby sme sa bifili, čo vravia, ale aby sme to spochybnili
Tí, čo dlhšie žijú v zahraničí, mávajú pri návratoch neraz oveľa kritickejší postoj voči Slovensku a pomerom, ktorú tu panujú. Všimli ste si to aj na sebe?
Odišiel som ešte v sedemnástich, a tak u mňa pri návratoch prevláda skôr nostalgia. Nedávno som bol v Anglicku v miestnom poľskom obchode a nadchlo ma, že jedna jeho časť voňala ako klasický zelovoc na Slovensku.Niektoré veci z domu mi jednoducho chýbajú. Tým, že tam chodím len na krátky čas, nemám veľký priestor na vnímanie negatív.
Prečo ste si na štúdium práva vybrali Prahu a neskôr Oxford?
Prvým dôvodom bola fascinácia kozmopolitným mestom, jeho históriou a kultúrou. Chcel som tam ísť študovať, hoci som ešte nevedel odbor, až neskôr som to zúžil na právo. A hoci mi tamojší vzdelávací systém poskytoval určité príležitosti, iné mi zase chýbali. Preto som potom odišiel najprv do Leuven v Belgicku a neskôr na Oxford.
V čom je iný prístup škôl typu Harvard, Cambridge, Yale či Oxford?
Môžem sa vyjadriť len k právnemu vzdelávaniu, iné som neabsolvoval. Základný rozdiel medzi štandardnou stredoeurópskou a špičkovou anglosaskou univerzitou cítim v troch rovinách.
Prvou je, že u nás sa kladie dôraz na memorovanie, kým na Oxforde ide najmä o kritiku poznatkov. Vyučujúci vám nepredostrie to, čo sa máte naučiť naspamäť, ale problémy, ktoré musíte vyriešiť.
Ďalší rozdiel sa týka toho, že u nás sa preferuje syntéza. Príklad – na Karlovej univerzite sme sa na každú skúšku museli z daného predmetu naučiť všetko. Ak k nemu existovali tri veľké knihy, bolo ich treba ovládať od strany 1 po stranu 1200, ideálne naspamäť.
A vonku?
Tam bol prístup analytický, čiže sa šlo viac do hĺbky než do šírky. Študent sa mal naučiť najmä metódy práce s právnymi problémami a analyzovať ich, teda nie synteticky ovládať všetko, čo v danej oblasti práva existuje.
Posledný rozdiel vidím v tom, že kým u nás bolo vzdelávanie pomerne formalistické v zmysle „toto sú právne normy, ktoré platia, a tak sa ich naučte,“ v Anglicku sa zameriavajú výraznejšie aj na hodnoty, ktoré za tými paragrafmi sú.
Prekvapilo vás to?
Pre mňa to bol šok. Stalo sa totiž to, že hoci naši vyučujúci boli erudovaní a publikovali v najprestížnejších svetových časopisoch, žiadali od nás, aby sme ich tvrdenia tvrdo spochybňovali. Najlepším študentom zrazu nebol ten, kto dokázal dokonale zopakovať ich názory, ale ten, kto ich dokázal vyzvať na myšlienkový súboj a ukázať im nový pohľad, ktorý im samým unikol. Na začiatku som sa z toho musel trochu spamätávať, ale po pár týždňoch som zistil, že ma to nesmierne baví.
Nejde však ten ponor do hĺbky na úkor šírky? Smerujem k tomu, či absencia syntézy nehendikepuje budúceho právnika vo všeobecnom rozhľade.
Niečo na tom môže byť. Vaša námietka sa však týka skôr západného základného a stredoškolského vzdelávania, kde sa naozaj ukazuje, že rakúsko-uhorský memorizačný systém nám poskytuje istú výhodu. Na Oxforde som však už pocit, že vo všeobecnom rozhľade disponujem nejakým obrovským náskokom pred spolužiakmi z iných častí sveta, nemal.
Súhlasím však, že aj syntetický prístup môže mať svoje výhody. Keďže doktorát pomaly končím, nedávno som bol na pracovnom pohovore. Pýtali sa ma, čo si myslím o anglickom vzdelávaní, teda to isté, čo vy, len v opačnom garde. Povedal som, že ich systém má veľa výhod, ale napríklad netlačí študentov pochopiť, že niektoré právne oblasti fungujú holisticky.
Dobrým príkladom u nás je trestné právo, kde to inak nejde – nestačí ovládať a omieľať pár paragrafov, ale rozumieť, na akých hodnotách to odvetvie stojí a ako fungujú jednotlivé prepojenia v rámci systematiky celej disciplíny.
Rozdiely medzi anglosaským a kontinentálnym právom sa stierajú
Ako laik rozdiel medzi kontinentálnym a anglosaským právom vnímam tak, že kým to prvé v zásade funguje na princípe štátom „nasekaných“ noriem, ktoré musia súdy rešpektovať, v druhom hrajú významnú rolu práve súdy tvoriace precedensy. Je to v praxi dramatický rozdiel?
Tiež o tom môžem hovoriť iba ako informovaný laik, keďže sa vo svojom výskume zaoberám medzinárodným právom, a nie anglickým vnútroštátnym právom. Nemyslím si však, že dnes je rozdiel medzi oboma systémami taký razantný ako v minulosti.
Aj v anglosaskom systéme existujú metódy, vďaka ktorým môže súd rozhodnúť inak ako ten pred ním. Stačí, ak formálne správnym spôsobom odlíši nový prípad od toho predošlého, čím docieli, že sa naň nebude ten minulý vzťahovať ako záväzný precedens. A naopak, aj u nás fungujú postupy, ktoré sú de facto precedentné. Súdy, a dobre to vidno aj na judikatúre nášho ústavného súdu, sa totiž v princípe pridržiavajú toho, ako v podobných prípadoch rozhodovali v minulosti, hoci tým nie sú formálne viazané.
Iný rozdiel spočíva v tom, že tamojší systém je založený na rozhodovaní poroty, teda doň vstupuje aj laický, ľudový prvok. Na druhej strane čosi podobné je aj u nás – inštitút prísediacich v prvej inštancii. Tí sú tiež laikmi bez právneho vzdelania a disponujú rovnakým hlasom ako sudca.
Nebude najväčší rozdiel v právnej stabilite? V tom množstve zmien, ktoré dokáže ročne vyprodukovať náš parlament, sa príčetný človek nemôže orientovať. Aj obyčajný účtovník si trhá vlasy pri pomyslení na to, koľko noriem sa zmení do najbližšieho zdaňovacieho obdobia.
O tom je luxus stabilnej demokracie, respektíve krajiny, ktorá od 17. storočia nemala žiadnu revolúciu. Stáročia zavedený systém, postavený na pomalom a postupnom menení pravidiel ako v Anglicku, musí byť logicky iný než v krajine, ktorá sa transformovala len nedávno, a teda nanovo tvorila svoje inštitúcie. Právne reformy po roku 1989 síce boli nevyhnutné, tie sa však dodnes lepia množstvom záplat a výsledkom sú neustále zmeny.
Okrem toho, ako o strednej a východnej Európe hovorí Zdeněk Kühn, český akademik a sudca Najvyššieho správneho súdu, v našom práve prevláda nadmerný formalizmus a textualizmus. Nejde sa po hodnotách, sudcovia sa často striktne riadia textami noriem. Mnohí jednoducho nie sú ochotní ísť hlbšie a analyticky premýšľať, čo je vhodné uplatniť na konkrétnu situáciu.
Ste jedným z tých, čo sa podieľajú na akcii, ktorá umožňuje stredoškolákom oboznámiť sa so systémom fungovania a myslenia na univerzitách typu Oxford. Je o to medzi mladými záujem?
Určite áno. Letnú akadémiu Discover sme pred dvomi rokmi rozbehli s kamarátkou z Oxfordu. Minulý rok sme mali 80 účastníkov, tento rok ich bude viac ako 100. Českým a slovenským stredoškolákom sa v rámci kurzov a workshopov snažíme umožniť preveriť a rozvinúť svoje zručnosti v atmosfére, ktorá pripomína práve Oxford či Cambridge. Neriešime tam len právo, ale aj iné oblasti, pričom pointou je, aby sa tí ľudia zoznámili a fungovali práve ako interdisciplinárna komunita, aká je vlastná oxfordským kolégiám.
Zúčastniť sa môže každý?
Prihlásiť sa môžu všetci stredoškoláci, ale prijatie nie je automatické. Účastníkov vyberáme na základe vypracovaných esejí, potrebujeme vidieť, ako tí záujemcovia rozmýšľajú, či sú schopní argumentácie, aký je ich rozhľad a podobne. Známky v škole nás ale nezaujímajú. Lektormi sú absolventi Harvardu, Yale, Oxfordu či Cambridge, prípadne špičkoví súťažní debatéri.
Rozhovor bol autorizovaný, Kubo Mačák v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
