JARMILA URBANCOVÁ (55) je na Najvyššom súde necelé tri roky a už ju zvolili za podpredsedníčku. Verí si, že má u kolegov rešpekt.
Keď sa po prvý raz volil podpredseda Najvyššieho súdu, tak vy ste ešte neboli ani jeho sudkyňou. Myslíte si, že dostatočne poznáte pomery na ňom?
„Bola som už vtedy na stáži. Uisťujem vás, že poznám. Nepodceňujte ma. Vy ma dopredu odsudzujete.“
Neodsudzujem.
„Napísali ste, že som neznáma sudkyňa. Ja si myslím, že to je moje pozitívum. Tí, čo ma majú poznať, ma poznajú.“
Ako vnímate situáciu na Najvyššom súde?
„Nevyzerá to tak zvonku ako zvnútra. Nie je tam žiaden problém. Sudcovia vedia, čo majú robiť, senáty pracujú, sú stabilizované. To, že sem-tam má niekto iný názor, je to ich právo. S tým nespravíte nič.“
Chýbal mu vôbec podpredseda? Tri roky fungoval bez neho.
„Áno, ale bola pre predsedu neskutočná záťaž. Poveroval predsedov kolégií, ale tí majú svoje povinnosti. A to v tejto dobe, keď nemôžete nikoho finančne motivovať. Je to taká ich osobná obeta. Robili to však dobre. Neodrazilo sa to na Najvyššom súde, ale už by to bolo dobre.“
Čo si myslíte o štýle riadenia a komunikácie predsedu?
„Nikdy som s ním žiaden problém nemala. Dokážem s ním vychádzať, tak ako s každým iným.“
Neobávate sa, že vás poverí len veľmi obmedzenými kompetenciami?
„Ja chcem v prvom rade pojednávať, tak ako doposiaľ. S rovnakým nápadom a verím, že aj výkonom. Ak ma kompetenciami poverí, tak to budem vykonávať. Neobávam sa, že ma nepoverí. Je tam také množstvo administratívnej práce, že si neviete ani predstaviť. Je to tvrdá úradnícka práca pri vybojovaní sťažností občanov. To nemôže robiť predseda sám.“
Takže očakávate, že budete najviac vybavovať tieto sťažnosti?
„Sťažnosti a uvidím ešte. Nechám sa prekvapiť ešte.“
Čo ste si mysleli o disciplinárnych návrhoch či opatreniach predsedu, ktoré smerovali voči svojim kritikom a vašim kolegom?
„Som predsedníčkou odvolacieho disciplinárneho senátu. Žiaden šikanózny návrh som tam nevidela. Tie, ktoré som dostala na stôl, boli opodstatnené.“
Myslíte si to aj o návrhu voči vášmu protikandidátovi Petrovi Paludovi, ktorého Súdna rada navrhla disciplinárne stíhať za to, že podal trestné oznámenie na predsedu?
„Ten návrh som nevidela. Do tohto spisu som nemala právo nahliadnuť. Ani neviem, čo bolo predmetom toho návrhu.“
Povedali ste, že sudca by nemal byť tlačený do senátu, v ktorom nechce pojednávať. Čo si myslíte o preradení dlhoročného trestného sudcu Paludu na správne kolégium?
„To neznamená, že ak je niekto trestný sudca, že by nemohol vybavovať inú agendu. Myslíte si, že v tom trestnom kolégiu boli všetci nadšení, že by mali s ním spolupracovať? Bolo to správne rozhodnutie. Aj ja som bola kedysi viac-menej dotlačená do správneho súdnictva, ale som sudca, musela som sa zaradiť. Dnes by som už za žiadnu cenu nemenila. Ak by vznikla situácia, že ma dajú do trestného kolégia, tak čo iné mi ostáva? Prispôsobím sa.“
Navrhol vás len jeden sudca Najvyššieho súdu. Budete mať dostatočný rešpekt medzi kolegami?
„Bola to dohoda, že ma navrhne len jeden. Ak by som nevidela podporu od ostatných kolegov, tak si myslíte, že som mala záujem sa hrabať do nejakej funkcie? Nebolo mi lepšie sedieť v talári, urobiť si svoju robotu?“
Tak prečo ste kandidovali?
„Na justícii mi záleží, mám určité ambície a myslím si, že aj schopnosti. Tak prečo nie?“
Súvisia tieto ambície s budúcoročnou voľbou predsedu?
„To mi nenapadlo.“
