“ je úplne namieste. Tento pohľad je totiž sploštený a svedčí o tom, že autorov takýchto výrokov snáď opojenie nad výsledkom odviedlo od komplexnejšieho zhodnotenia hlasovania.
To, že v týchto voľbách už ani tak nešlo o Mečiara a jeho možný návrat k moci, ale o to, s akou silnou pozíciou z nich vyjde Robert Fico, bolo oveľa jasnejšie doma ako v zahraničí. Výsledná parlamentná konštelácia je synergiou niekoľkých faktorov, ktoré sa spolu už nikdy nemôžu vyskytnúť.
V prvom rade je to volebný zákon, ktorý umožňuje zapojiť sa do súťaže marginálnym stranám neraz až exhibicionistického zafarbenia; až deväť strán, teda viac ako jedna tretina účastníkov volieb, nezískalo ani desaťtisíc hlasov, teda počet potrebný na podanie kandidačnej listiny. Je pravdepodobné, že novelizovaný volebný zákon bude obsahovať klauzulu o volebnej kaucii, čím sa voľby nielen sprehľadnia, ale i zlacnejú.
V druhom rade to bola veľká strategická chyba Mečiara, ktorý vynechal z kandidátky celú plejádu zaslúžilých členov hnutia, ktorí pre voliča HZDS stelesňovali hneď po ňom. Svedčí o tom i porovnanie počtu preferenčných hlasov pre Cupera alebo Tóthovú a Dianu Dubovskú. Pre kmeňového voliča nepredstavovala HZDS Dubovská, ale Gašparovič, Hofbauer či Húska.
Ďalším dôležitým faktorom bolo rozštiepenie sa národniarov, kde jediným rozdielom medzi dvomi národnými stranami sú osoby predsedov. Zosmiešnenie Slotu Malíkovou dosiahlo iba jeden efekt - prepadnutie viac ako dvestotisíc hlasov voličov v prospech dnes parlamentných strán. Nebol by problém vypočítať, koľko z nich v druhom skrutíniu pripadlo napríklad SMK.
Po štvrté je to katastrofálny prepad SDĽ, ktorá vlastne až do konca volebného obdobia nemala ujasnené, či je stranou viac vládnou, alebo opozičnou, a tiež príliš neskorý odchod skupiny okolo Petra Weissa, ktorá na vybudovanie prijateľnej alternatívy pre sklamaného voliča už nemala dostatočný čas, a možno ani potenciál.
Ale toto všetko bolo známe už pred voľbami a ani súčet týchto faktorov by nezabezpečil také rozloženie poslaneckých mandátov, aké vyšlo z volieb.
Dôkladnejší pohľad do výsledkov prezradí zaujímavú vec - tvoriaca sa štvorkoalícia síce získala najviac mandátov, ale voliči väčšinovo hlasovali proti proeurópskej pravici. Osemnásť strán, ktoré sa do parlamentu nedostali, získalo spolu 522 885 hlasov, teda presne toľko hlasov prepadlo v prospech úspešnejších. Ale z týchto osemnástich strán bola iba jedna-jediná, ktorá by mohla byť ideovo a programovo kompatibilná s koalíciou SDKÚ, SMK, KDH a ANO - Tatárova OKS!
S OKS proeurópska pravica ako celok prišla o smiešnych a zanedbateľných 9422 hlasov, a parlamentnú väčšinu jej zabezpečili tí, ktorí by za ňu nikdy nehlasovali. Teda pravicové hlasy prakticky neprepadli, zato tých ostatných prepadlo vyše pol milióna.
A prečo neprepadli? Od zverejnenia posledných predvolebných prieskumov dva týždne pred voľbami sa nič dôležité nestalo. Až na jednu vec - päť dní pred voľbami z nich odstúpila Demokratická strana. I keď zatiaľ dosah tohto kroku na celkové výsledky komentátori i analytici marginalizujú, pravdou zostáva, že pri nie nereálnom zisku čo len 1,5 až 2 percent hlasov by boli počty v parlamente dramaticky iné, a karty by dnes pravdepodobne rozdával Robert Fico.
Skutočnosť je taká, a či sa to už niekomu páči, alebo nie, že Fica neporazil a neposlal do opozície Dzurinda, ale Kaník. Bez ohľadu na to, či jeho dohoda s SDKÚ bola, alebo nebola konským handlom.
Autor: ĽUBO BANIČ(Autor je publicistom)
