Štyri strany pravicového stredu so 78 kreslami v novom parlamente svižne postupujú v debatách o budúcej vláde. Snímky zo stretnutia ich lídrov posilňujú dojem, že tieto strany prejavujú programovú súdržnosť v predpokladanej štvorkoalícii. Tá by mala byť ideologicky kompatibilnejšia, ako Dzurindova vláda z rokov 1998 - 2002, ktorá zažila ľavicovo-pravicový rozkol s vážnymi dôsledkami na tvorbu koncepcie v sociálnej a ekonomickej oblasti.
Túto kompatibilitu uľahčuje členstvo troch z nich (SDKÚ, KDH a SMK) vstredovo-pravej Európskej ľudovej strane/Európskej demokratickej únii. Navyše majú štvorročné skúsenosti zo vzájomnej spolupráce vo vláde; a ich vodcovia si vytvorili osobné vzťahy. Posledný zmienený faktor, i keď je druhotný pri straníckych politických záujmoch, pomáha vysvetliť aj zhodu v otázke, kto by mal byť premiérom. Ako ďalšieho koaličného partnera uprednostnili ANO, ktoré patrí k Európskym liberálom, ale ako nová strana je relatívne veľká neznáma.
Treba dodať, že Dzurinda ako budúci premiér by mal mať ľahšie volebné obdobie. Nielen kvôli ideologickej kompatibilite, ale aj preto, že teraz bude mať po prvý raz silnú stranícku základňu. Jeho prvú vládu brzdili vnútorné delenia v aliancii piatich strán SDK a potom jej trieštenie po založení SDKÚ koncom roku 2000. Teraz má SDKÚ volebnú legitimitu a prevaha kresiel jej poskytuje nárok na vedenie koalície.
Táto vláda povedie takmer s určitosťou Slovensko do NATO a do EÚ a má mandát pokračovať v nevyhnutných ekonomických reformách. Vďaka tomu je všeobecná vyhliadka dobrá. Treba však vziať do úvahy tri varovné pripomienky.
Po prvé, koaličné rokovania zahŕňajú aj ťažké dohody medzi rôznymi straníckymi záujmami ohľadom kabinetných postov, postov štátnych tajomníkov a parlamentných pozícií a tiež politických priorít. Nevyhnutne nastanú krízy. Odsúhlasili redukciu vládnych miest z 20 na 16, čím sa počet ponúkaných postov pre štyri strany obmedzil. Vytvorenie vlády možno potrvá menej než mesiac, ktorý si vyžiadalo v roku 1998, ale procedurálne požiadavky diktujú istý čas na zavŕšenie tohto procesu; porastie však tlak kvôli napätým časovým rozvrhom NATO a EÚ - treba jasne ukázať, že sľúbená vláda sa už črtá.
Po druhé, tvorba koncepcie už za chodu koalície potenciálne prináša konflikty. Rôzne strany musia ukázať svojim voličom a širšej verejnosti, že pomáhajú určovať výslednú politiku. Niektoré strany zdôraznia konkrétne politické záležitosti, ktoré nezdieľajú s ostatnými, napríklad KDH v oblasti kultúrnej a spoločenskej politiky a SMK v otázke požiadaviek maďarskej menšiny. Existujú navyše vážne politické problémy, hlavne vysoká nezamestnanosť, a potreba vyrovnať sa s korupciou (kde EÚ naďalej trvá na istých krokoch), takže bude nutné urobiť závažné rozhodnutia.
Po tretie, koaličnú politiku ovplyvňujú neistoty v širšom prostredí, zvlášť spoločensko-ekonomickom.
Pokiaľ ide o vývoj straníckeho systému, nová vláda má počiatočnú výhodu v ideologicky roztrieštenej opozícii, kde niektoré strany majú vlastné starosti a záujmy. Smer musí jasnejšie definovať svoju ideologickú pozíciu, kým HZDS sa bude nakoniec musieť vyrovnať s postmečiarovskou budúcnosťou. Ostáva len dúfať, že slovenskú politiku nakoniec prestaneme vnímať, zvlášť v zahraničí, tak osobnostne, až to nezodpovedá zložitosti celého systému.
Summa summarum: parlamentné voľby 2002 potvrdili smerovanie krajiny k demokratickej konsolidácii. To dáva novej vláde významnú úlohu, aby pochopila túto výzvu; ale pritom aj rôzne problémy cesty k jej uskutočneniu.
Autor: GEOFFREY PRIDHAM(Autor je profesorom európskej politiky na Bristolskej univerzite, venuje sa slovenskej politike)
