Postrehy Japonca žijúceho na Slovensku sa stali akýmsi nenahraditeľným zrkadlom. Cez texty v novinách ho mnohí vnímali ako priateľa, člena rodiny. Do redakcie ešte neprišlo viac reakcií, ako keď MASAHIKO SHIRAKI oznámil, že končí s písaním pre SME.
Pôvodne ste odmietali ponuku na rozhovor. Prečo?
"V posledných dvoch stĺpčekoch pre TV OKO som sa s čitateľmi rozlúčil. Vysvetlil som, prečo končím s písaním a poďakoval som im za pozornosť. Prirovnal som sa ku kvetom sakury, ktoré tiež vedia, kedy majú odkvitnúť.
Keď potom prišla ponuka na rozhovor, myslel som si, že bude pôsobiť smiešne, ak sa po takomto odchode opäť objavím na stránkach magazínu."
Čo rozhodlo?
"Listy a e-maily čitateľov. Boli veľmi vrúcne, priateľské. Povedal som si, že rozhovor môže byť spôsob, ako im všetkým naraz poslednýkrát poďakovať."
So stĺpčekmi ste skončili po desiatich rokoch. Je to definitívne?
"Som unavený a cítim, že potrebujem pauzu. Už mi prišlo ťažko každý týždeň dolovať v hlave názory a servírovať ich čitateľom. Aj pred týmto rozhovorom som cítil nervozitu, čo vám budem rozprávať, či to bude zaujímavé.
Od tohto si teraz potrebujem oddýchnuť, mať v hlave nejakú chvíľu prázdno. Užiť si ten luxus – nič nevedieť a nemať žiaden názor."
Názor na Slovensko alebo na Japonsko?
"Na oboje. Nevládzem neustále myslieť na to, odkiaľ pochádzam a aké sú kultúrne rozdiely medzi Áziou a Európou. Zároveň si uvedomujem, že to ľudí najviac zaujíma. Je to paradox."
Z mesta do mesta. Na vrchole Kriváňa. Foto - archív M. S.
Nechcem byť Masahiko - Japonec
Stratil som sa – píšete v rozlúčke. Čo ste tým mysleli?
"Na Slovensku žijem desať rokov, ale pre ľudí som stále „Masahiko, Japonec“. Manželka, rodina a priatelia ma však takto neberú. Pre nich som len Masahiko, nie Masahiko Japonec. Želal by som si, aby aj ostatní ľudia vo mne videli v prvom rade individuálneho človeka."
Unavuje vás úloha slovenského mediálneho Japonca?
"Viete, to je podobné, ako keď vlani Rowan Atkinson oznámil, že viac nechce robiť Mr. Beana, že mu to pripadá nenáležité na päťdesiatnika. Mnohí ľudia to nevedeli pochopiť. Šokovaní sa pýtali, prečo to oznamuje teraz, a predtým to nebol problém?
Ja však chápem jeho pocit, aj keď sa, samozrejme, nechcem porovnávať so slávnym komikom. Jedného dňa každý pohár pretečie. Aj mňa už unavuje nútiť sa do úlohy, akú odo mňa očakáva okolie."
Súvisí to nejako s japonskou mentalitou?
"Japonci veľa rozmýšľajú o tom, čo si o nich myslia ostatní. Keď sa prispôsobujem očakávaniu a hrám pána Japonca, necítim sa prirodzene. Sám si kladiem otázku, načo to robím, ale potom sám seba zahriaknem, že mám takéto – vzhľadom na ostatných – neslušné myšlienky. Taká je japonská zdvorilosť.
No zároveň je vyčerpávajúca, keď sa veci opakujú. Aj teraz mi volal váš fotograf a pritom sa pýtal, či si na fotenie neoblečiem kimono."
Vážne?
"Áno. Tak som sa ospravedlnil, že radšej budem na fotografii v civilnom oblečení. Na Slovensku stále mnohým ľuďom pri Japoncoch naskakujú asociácie gejša, samuraj, suši. Samozrejme, že nie všetkým. Moji čitatelia, ktorí ma desať rokov pravidelne čítajú, ma už poznajú a vedia, o čo mi ide. Oni ma nechcú vidieť – v prenesenom zmysle – v kimone."
Keď ste žili inde mimo Japonska, bolo to podobné?
"Žil som v Austrálii, čo je viac multikulturálna krajina ako Slovensko. Tam otázka pôvodu nie je taká dôležitá. Keď sa ľudia zoznamujú, tak ich viac zaujíma, aký človek je a k otázke pôvodu sa dopracujú neskôr. Na Slovensku je to naopak. Tu je prvá práve otázka, odkiaľ ste."
Na slovenskom vidieku. Foto - archív M. S.
Vaša mentalita je úplne iná ako naša
Mnohých prekvapilo priznanie, že ste sa „neúspešne snažili byť Slovákom“.
"Nikdy mi nevoňal prístup imigrantov, ktorí si vo svojej novej vlasti vytvárajú enklávy. Nechápal som, prečo sa rozhodli žiť v inej krajine, keď sa do nej neintegrujú a namiesto toho sa uzatvárajú v etnických štvrtiach s vlastnými obchodmi, školami, lekármi.
Keď som prišiel na Slovensko, nechcel som byť ako oni. Chcel som múry búrať, nie budovať. Snažil som sa žiť podľa možností ako vy Slováci. Ale postupne som začal tých imigrantov chápať."
V čom?
"Ja napríklad tiež väčšinou chodievam do rovnakých obchodov a kaviarní. Na známych miestach necítim napätie, nič nemusím vysvetľovať. Imigranti si budujú mury práve preto - chcú sa cítiť chránení. A ja som pochopil, že ani ja nemusím tie múry búrať a snažiť sa byť niekým iným. Nemusím sa za každú cenu pokúšať správať ako Slovák, ak tu chcem žiť."
Preto ste použili prirovnanie k paneláku, kde susedia nažívajú za múrmi v oddelených bytoch, ale predsa sa každé ráno zdravia na chodbe, radi, že bývajú v jednom dome?
"Áno. Bola to možno zveličená metafora, ale chcel som povedať niečo takéto: nemusíme sa vždy úplne chápať, aby sme vedľa seba žili pod jednou strechou. To je aspoň moja cesta."
Čo vás na Slovensku najviac stresuje?
"Je toho veľa, počnúc, samozrejme, jazykom. Občas mi kamaráti Slováci dohovárajú, aby som sa uvoľnil a učil sa hádzať veci za hlavu. Ale ani oni sa nemôžu úplne vcítiť do toho, aký veľmi náročný je pre mňa život v inej krajine. Vaša mentalita je úplne iná ako naša.
V Japonsku sa spoločenský kontakt riadi presnou šablónou. Etiketa určuje, kto, ako, kedy sa ku komu správa. Keď v Japonsku idem do obchodu, presne viem, ako sa ku mne bude správať predavačka. Je to istota, ako že 1 plus 1 je 2. Na Slovensku je to iné, spoľahnúť sa na to nedá. Jedna predavačka sa správa tak a druhá inak, nie je v tom žiaden vzorec, celé je to individuálne.
Lenže práve z toho má zmätok v hlave Japonec. Na Slovensku zisťujem, že 1 plus 1 nemusí byť dva, ale niekedy tri a inokedy päť. Teda vždy inak, ťažko to predvídať. Keď som teda písal o tom, že som sa na Slovensku stratil, myslel som aj stratu tejto istoty."
S bicyklom Eska na dvore. Foto - archví M. S.
Milujem originál arašidové chrumky. Z dedinských potravín
Ako často cestujete do Japonska?
"Po veľkom zemetrasení v roku 2011 častejšie ako predtým. Každý polrok odcestujem a som tam asi mesiac. Potrebuje ma tam moja rodina."
Našla sa aj reakcia, že sa chcete vrátiť späť a hľadáte zdôvodnenie.
"Možno je to tak. Dobre to vystihol čitateľ, ktorý napísal, že Masahiko je v situácii, akoby preliezal plot, zostal trčať hore a nevedel, na ktorú stranu má skočiť dolu. Presne tak sa teraz cítim. Začínam pokukovať po japonskej strane plota a možno tam aj skočím."
Od čoho to závisí?
"Je to ťažká situácia. Až teraz, keď môžem viac porovnávať život súčasne na oboch stranách, som si uvedomil, o koľko ľahšie sa mi dýcha v Japonsku.
Je pre mňa omnoho jednoduchšie tam fungovať, všetko zvládam bez pomoci, nohami stojím pevne na zemi. Voľnosť, ktorú teraz cítim v Japonsku, je pritom paradoxná, veď tamojšia spoločnosť je dosť zošnurovaná. Moja mama by si želala, aby som tam žil.
Na druhej strane, na Slovensku mám rodinu, blízkych, manželku. Najmä pre ňu by bol život v Japonsku náročný. Lenže, zatiaľ si neviem predstaviť, ako by som tam fungoval. Budem mať päťdesiat rokov a len ťažko si tam nájdem prácu. Návrat k novinárčine, mojej pôvodnej profesii, už nie je reálny.
Možno sa do Japonska predsa len presťahujem na dôchodok. Zmenou je to, že o tom vôbec uvažujem. Predtým som mal naplánovaný život na Slovensku, teraz už uvažujem flexibilnejšie."
Ak to príde, viete, čo vám bude zo Slovenska chýbať?
"Veľa vecí. Som fanúšikom československého bicykla Eska. Milujem originál arašidové chrumky z dedinských potravín – najlepšie sú s pivom. Ale vážne, po desiatich rokoch si v sebe, samozrejme, nosím kus slovenskej kultúry. Občas sa mi v slovenčine sníva, sú to také sny pomiešané z japončiny, slovenčiny, angličtiny.
Podobne mám pomiešané chute. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak moje obľúbené jedlo bude niečo japonské s bryndzou na vrchu."
Ako sa za desať rokov premenilo Slovensko?
"Bratislava je atmosférou omnoho internacionálnejšia. Ale aj tu radšej na ulici po desiatej večer inštinktívne prechádzam na druhú stranu, keď sa oproti blíži nejaká partia. Niektorí ľudia stále majú zbytočné poznámky. Ale pozor, teraz nehovorím, že Slováci sú rasisti."
Nie?
"Iba nie sú na cudzincov zvyknutí. Poviem jeden príklad. V Rimavskej Sobote pôsobil futbalista z Japonska. Fanúšikovia mali rôzne rasistické narážky, tak sa rozhodol odísť. Napísal však blog, japonské médiá sa toho chytili a začali písať o rasizme na Slovensku. Informovanie o Slovensku je inak v Japonsku zriedkavé – predtým to bolo naposledy, keď pre euroval padla vláda.
Mňa tá správa o futbalistovi šokovala. Kdesi vnútri som však cítil ešte čosi iné. Keby ten športovec žil na Slovensku dlhšie, trochu sa zžil s ľuďmi a jazykom, tak by možno zistil to, čo viem dnes ja. Totiž že Slováci nie sú zlí ľudia ani rasisti. Možno je škoda, že on odišiel skôr, ako to vôbec mohol zistiť."
Čo iné mal robiť?
"Chcel som tým len povedať, že Slovensko je vrúcne. Aj ja som mal ťažký rok, keď som začal bývať na Záhorí. V dedine som jediný Ázijčan. Ľudia ma však spoznali a prijali ma medzi seba. Pričinil som sa o to aj sám, keď som začal zdraviť susedov, nadväzovať kontakty. Minulý týždeň na prvého mája sme sedeli na námestí, popíjali pivečko, bolo to príjemné a prirodzené. Problém len je, že sa takto nemôžem ísť predstavovať do každej slovenskej dediny."
Kritizovať Slovensko by mali Slováci
„Slovensko je Slovensko a cudzinec doň nemá čo strkať svoj nos,“ píšete na rozlúčku. Cudzinec nemá právo kritizovať krajinu, kde dlhodobo žije?
"Posledného pol roka som o Slovensku zámerne nepísal. Bál som sa. A cítil väčšiu zodpovednosť. Už to neboli články na konci prílohy, ale na prvých stranách magazínu. Dostal som aj takú reakciu, načo kritizujem Slovensko a neodídem inam, ak sa mi tu nepáči. To mi trochu nasadilo chrobáka do hlavy. Začal som sa pýtať, či v tom vlastne nie je trochu pravdy."
S kritikou máme na Slovensku všeobecne problém - cudzincovi toto právo upierame a Slováka obviňujú, že si špiní do vlastného hniezda. Na kom tá kritika potom zostane?
"Podľa mňa na vás. Kritizovať Slovensko by mali Slováci."
V Japonsku to platí tiež?
"Myslím, že v tom nie je veľký rozdiel. V Japonsku tiež všetci nadávajú na politikov a kritizujú ich. Rozdiel je, že oni sa dokážu v pravej chvíli zjednotiť. Dobrý príklad je rok 2011 - katastrofa a problém s jadrovou elektrárňou.
Kým cudzinci žijúci v Japonsku sa väčšinou snažili odcestovať domov, Japonci sa správali opačne a zo sveta sa vracali späť do vlasti. Bol som vtedy v Japonsku. Cítil som sa nešťastný, keď som sa tri týždne po katastrofe musel vrátiť na Slovensko, plakal som nad tým, že v ťažkých chvíľach opúšťam svoju krajinu. A podobne to cítili ostatní Japonci."
Bude vám chýbať písanie?
"Verte mi, že nie, aspoň zatiaľ. Píšem od svojich dvadsiatich dvoch rokov, odvtedy ma prenasleduje to, čo k tomu patrí - uzávierky, stres. Teraz cítim úľavu. Ale chystáme sa vydať knižne moje články a okrem toho som sa začal zaujímať o písanie divadelných scenárov. Takže uvidíme."
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
