Tragický prípad dievčatka, ktoré tri roky ležalo mŕtve v byte, a nikomu nechýbalo, odhalil systémové chyby. Zatiaľ ich neodstránili.
BRATISLAVA. Do kancelárie verejnej ochrankyne práv ušli dve deti z reedukačného zariadenia.
Keď sa pracovníci snažili ich prípad riešiť a dovolať na príslušný sociálny úrad, bol to veľký problém. V stredu o pol štvrtej im nikto nikde nedvíhal.
Do večera zháňali číslo na pohotovostné mobily, ktoré na úradoch sú. Riešenie je pritom jednoduché. Zavolať na políciu na číslo 158, kde o číslach vraj vedia.
Ak to nevedeli zamestnanci ombudsmanky, ako to majú vedieť bežní občania? Po piatku by toto jednoduché usmernenie malo byť na stránkach sociálnych úradov.
Všetko riešiť nevedia
Rýchle riešenie našli účastníci piatkovej konferencie, ktorú organizovala ombudsmanka Jana Dubovcová. Stretli sa však pre vážnejšiu tému.
Verejná ochrankyňa sa zástupcov ministerstva, ústredia práce, ale aj mimovládnych organizácií pýtala, čo sa po trištvrte roku od tragického prípadu malej Lucky zmenilo v systéme sociálnoprávnej ochrany detí.
Tri roky ležala mŕtva v bratislavskom byte, hoci už dva roky mala chodiť do školy, a susedia na problémovú rodinu upozorňovali sociálku.
„Nemyslím si, že sme tak ďaleko, aby sa tento prípad nemohol zopakovať,“ priznala Dubovcová.
Prípad Lucky podľa nej ukázal na veľa nedostatkov, ako systém sociálnoprávnej ochrany funguje.
„Ak to niekto robí dobre, je to otázkou jeho osobného nasadenia, ale systém dobrú prácu nezaručuje,“ hovorí Dubovcová. „Dobrá práca by nemala byť otázkou hrdinstva a obetovania sa jedinca.“
Ak sa od septembra minulého roku niečo urobilo, tak skôr teoretické rozhodnutia. V pláne sú opatrenia a predpisy, ktorých dosah však v praxi zatiaľ nikto nepozná.
Mária Marcinová z Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny si myslí, že Luckin prípad bol skôr dôsledkom individuálneho zlyhania jedného človeka.
Konkrétnu sociálnu pracovníčku preradili po medializácii na úsek, kde už nemala prichádzať do kontaktu s klientmi.
Marcinová však súhlasí, že tento tragický prípad ukázal viac potrebných vecí, ktoré musia sociálne úrady do budúcnosti riešiť.
Na čom sa zhoduje s Dubovcovou, je potreba posilniť u nás orgány sociálnoprávnej ochrany.
„Nehovorím, že je to všeliek, ale pri všetkých metodických snahách narážame na to, že máme málo ľudí,“ hovorí Marcinová.
Od júla by podľa nej mali na každom úrade pribudnúť dvaja zamestnanci, ktorí by sa prioritne mali venovať sociálnej práci s rodinami.
V súčasnosti majú úrady 565 zamestnancov, ktorí sa venujú kuratele a sociálnoprávnej ochrane.
Ako odznelo na konferencii, aby nastal ideálny stav a všetci všetko riadne stíhali, potrebovali by ich 3000.
Aby úradníci dostávali spätnú väzbu, ústredie pripravilo pre nich supervízorské stretnutia.
Skupiny zamestnancov sa teda môžu stretávať s odborníkmi z externého prostredia, ktorí hodnotia a diskutujú s nimi aj o konkrétnych postupoch. Dosiaľ ich bolo 126 a do konca roka by ich malo byť 250.
Nič sa nezmenilo
„Sociálni úradníci sú nesmierne vyťažení, ale sú aj nekvalitní,“ hovorí z osobnej skúsenosti Ivan Leitman z občianskeho združenia Náruč, ktoré sa venuje pomoci týraným, zneužívaným a zanedbávaným deťom.
Kvalitnejší ľudia idú podľa neho skôr do tretieho sektora. Možno ani nie pre peniaze, ale pre pracovné podmienky.
Aj Leitman si myslí, že v praxi sa po Luckinom prípade nič nezmenilo. Systém prepojenia rezortov školstva, zdravotníctva a sociálnej práce stále neexistuje.
„Sme pritom svedkami fatálnych zlyhaní, ktoré navždy poznačia životy detí,“ hovorí Leitman a pýta sa, kto za to nesie zodpovednosť.
Hovorí, že je opatrný optimista a verí, že teoretické opatrenia, ktoré naznačujú ministerstvo práce či ústredie práce, prispejú k riešeniu.
Verí, že ochrana ohrozených detí zostane prioritou rezortu, ako to dosiaľ deklaroval.

Beata
Balogová
