Hoci v detstve pocítil dôsledky vojny, k svojej celoživotnej téme sa dostal náhodou na povale neologickej synagógy. Hovorí, že absolútne objektívny historik neexistuje, ale mimoprofesné faktory nesmú v práci prevážiť. Historik IVAN KAMENEC.
Minulý týždeň vyšla v reedícii vaša kniha Tragédia politika, kňaza a človeka o prezidentovi vojnovej Slovenskej republiky Jozefovi Tisovi. V čom spočívala jeho tragédia ako politika?
Politik, ktorý mal svoju predstavu o službe národu, štátu, spoločnosti, ju nevedel zrealizovať, doviedol ju ku kolaborácii s nacistickým Nemeckom, k porušovaniu základných ľudských práv, nevraviac už o cielenej likvidácii demokratického politického systému. Historik Ľubomír Lipták, od ktorého som sa veľmi veľa naučil z „remesla“ historiografie, sa v recenzii na prvé vydanie tejto knihy tiež pozastavil nad jej názvom. Súhlasil s tým, že v prípade osudov J. Tisa to bola tragédia kňaza a človeka, ale súčasne aj zlyhanie politika. Ja som však ponechal pôvodný názov, aj keď nemusí vždy presne vystihovať profil tejto kontroverznej osobnosti. Celá kniha je skôr o kladení otázok. Mojou ambíciou je, aby si na ne odpovedal aj sám čitateľ.
Tragédia kňaza?
Treba vychádzať zo slovenskej tradície. Približne od osemnásteho storočia zohrávali kňazi oboch tunajších hlavných kresťanských cirkví v slovenskom verejnom politickom a kultúrnom živote veľmi významnú a spravidla pozitívnu úlohu. Podľa môjho názoru sa však v dvadsiatom storočí stal fenomén aktívne angažovaného kňaza v politike už istým anachronizmom. Tým, že kňazi vstupovali do politiky v takom dramatickom i tragickom období, v akom existoval vojnový slovenský štát, tak sa dostávali na veľmi neistú pôdu a neraz boli postavení pred problémy a dilemy, ktoré neboli schopní riešiť.
Napríklad?
Tiso bol inteligentný, rozhľadený človek, ale keď stál pred rozhodnutím, či má postupovať ako politik alebo kňaz, v absolútnej väčšine prípadov zvolil prvú alternatívu. Treba pritom konštatovať, že v slovenskej spoločnosti mal nesporne veľkú autoritu, ktorá však nevyplývala z jeho politických kvalít a z jeho bohatej verejnej činnosti, ale v prvom rade z faktu, že bol kňazom. Tiso často presviedčal verejnosť – už aj v článkoch z medzivojnového obdobia, že kňaz v politike je najlepšou zárukou zachovania jej morálnych zásad. Prinajmenšom navonok bol presvedčený, že kňaz sa na trasovisku politického života nemôže zásadne mýliť. V čase, keď stál na čele prvej Slovenskej republiky, však boli tieto predstavy – práve aj vďaka jeho politickej činnosti – vyvrátené, čo sa v povojnovom období a najmä po roku 1948 zneužívalo proti kresťanským cirkvám na Slovensku. Vatikánska diplomacia to veľmi dobre postrehla už za vojny a preto zaujala voči osobe prezidenta a niektorým činom vtedajšieho režimu neobyčajne ostré kritické stanovisko. V tom spočívala aj tragédia kňaza-prezidenta.
Čo urobila?
Z Vatikánu prichádzali nóty, kde sa až veľmi tvrdo hovorilo o Tisovi. Písalo sa v nich napríklad, že každý uzná, že Vatikán nevie nejako ovplyvniť Adolfa Hitlera, ale kto uzná a pochopí, že nevie urobiť poriadok so svojim kňazom? Inokedy sa v diplomatickej korešpondencii z Vatikánu konštatovalo, že na Slovensku sú dvaja blázni: jeden, čo koná (Vojtech Tuka), a druhý, čo ho nechá konať (Tiso). Podľa mňa tragickejšie než známy a mnohokrát citovaný Tisov holíčsky prejav z augusta 1942 vyznieva osobný list, ktorý Tiso poslal pápežovi Piovi XII. v novembri 1944, kde vedome klamal najvyššieho predstaviteľa rímsko-katolíckej cirkvi.
Obhajcovia hovoria, že Tisove úmysly boli dobré.
História je neúprosná: nehodnotí úmysly, aj keď sú vyslovované v dobrej viere, ale konkrétne činy. Jozef Tiso ešte ako premiér autonómnej vlády na jeseň 1938 uisťoval verejnosť, že nového nastupujúceho režimu sa nemusí nikto obávať, lebo bude milosrdný a bude postupovať v duchu kresťanských zásad. O pár týždňov to už nebola pravda, nevraviac už o udalostiach, ktoré sa odohrávali na Slovensku v nasledujúcich mesiacoch a rokoch.
A tragédia človeka?
Každý človek, ktorý skončí na popravisku, má tragický osud.
Keď sa čokoľvek napíše o Tisovi, bude sa to čítať, bude sa o tom diskutovať. Prečo takáto fascinácia?
Po roku 1945 sa o Tisovi nemohlo písať objektívne, hoci historici sa o to pokúšali. V tom je asi aj jedna z príčin tejto fascinácie. Po roku 1989 nastala akási bumerangová reakcia. O žiadnej inej osobnosti zo slovenských dejín sa nevyskytlo toľko protichodných názorov, ale ani toľko monografií, štúdií, článkov a publicistických prác ako o Tisovi. Fascinácia má dve polohy: mytologizujúcu a démonizujúcu. Každá spoločnosť s takým pohnutým osudom, akým prechádzala slovenská spoločnosť (a nielen ona) sa ťažko prediera ku kritickej reflexii vlastných národných, respektíve štátnych dejín. Stále sa objavuje apologetický, martýrsky alebo hrdinský komplex, čo vytvára ideálne podmienky pre vznik najrôznejších mýtov a antimýtov. V závere knihy som konštatoval, že postavu Tisa už pomaly nie je ani vidno. Buď sme ho povýšili na piedestál absolútnej nedotknuteľnosti a nekritizovateľnosti, alebo zavrhli do ničoty a zabudnutia. Otázkou je, ku ktorému vnímaniu tejto osobnosti sa prikláňa viac občanov. Domnievam sa však, že kritický a pokiaľ možno objektívnejší prístup k tejto osobe má najmenej prívržencov.
Tak by mali postupovať historici.
Historik, ktorý by mal mať kritický prístup, sa medzi týmito vyššie spomínanými dvoma bipolárnymi polohami pohybuje ťažko, nikdy nevyhovie jednej ani druhej strane.
Ako ste na tom vy?
Nepasujem sa do polohy úplne objektívneho historika. Absolútne objektívny historik totiž neexistuje a ani neexistoval. Okrem toho, že je historikom, je aj občanom, ktorý je determinovaný mnohými mimoprofesionálnymi faktormi: pôvodom, národnosťou, náboženstvom, domácou i školskou výchovou, politickým prostredím, občianskymi postojmi a mnohými ďalšími vplyvmi. Všetky spomínané faktory sa vo väčšej či menšej miere premietnu do jeho interpretácie jednotlivých udalostí či osobností. Nesmú tam však prevážiť a zohrávať dominantnú úlohu. Nie vždy sa to darí.
Ako sa to prejavilo v knihe?
To musí posúdiť čitateľ. V prvom rade som knihu písal ako historik. Vôbec však nemôžem vylúčiť, že vyššie spomínané mimoodborné faktory sa aj v nej prejavujú. Možno neskromne, no som presvedčený, že v nej nehrajú rozhodujúcu úlohu.
Zdá sa, že povyšovanie Tisu na piedestál už nie je také intenzívne ako začiatkom deväťdesiatych rokov.
Tiež som si to myslel. Keď som vydal knihu Po stopách tragédie, prišla mi neuveriteľná spŕška anonymných listov a telefonátov. Potom to utíchlo. Na moje prekvapenie a sklamanie akoby v súčasnosti táto tendencia regenerovala.
Toto poznanie sa netýka mojich prác (veď je ich stále menej), ale prác viacerých kolegov, najviac z Historického ústavu SAV, ktorí iritujú svojich kritikov. Rozdiel je však aj v tom, že kritika už zväčša nemá anonymnú podobu a nepíšu ju laici či šarlatáni, ale zväčša školení historici, ktorí si pre svoju, neraz až ľudsky nenávistnú, kritiku vyberajú spravidla najplodnejších, najinvenčnejších historikov, ktorí majú prirodzenú autoritu nielen v slovenskej historickej obci, ale aj v odborných kruhoch v zahraničí. Znova sa tu opakuje situácia, že ak voľakto u nás prerastie náš štandardný vzdelanostný, odborný či občiansky obzor, treba ho obviniť z najrôznejších odborných alebo protinárodných hriechov. V tomto zmysle na mňa šokujúco zapôsobil nedávny nenávistný článok kolegu Antona Hrnku v Slovenských národných novinách, kde jeho autor kladie sebe a slovenskej verejnosti demagogickú otázku: „Prečo platíme Historický ústav? Aby bojoval proti Slovensku?“ Ešte chcem upozorniť na jeden z charakteristických znakov takto používaných metód kritiky. Ich pisatelia nepoužívajú odborné argumenty, spravidla nerecenzujú kritizované diela (niekedy sa zdá, že ich ani nečítali), ale ich autorov označujú za čechoslovakistov, maďarónov a marxistov. Presne takto demagogicky a insitne sa útočilo na nepohodlných autorov pred rokom 1989. Je to dosť smutné poznanie.
Je to aj v ÚPN?
Nepovažujem sa za kompetentného a nebolo by to ani seriózne, aby som v dennej tlači formuloval nejaké posudky či kritické hodnotenia o kvalite jednotlivých ústavov, respektíve o celom rôznorodom kolektíve ich pracovníkov. To je vec pre diskusie v odborných časopisoch. Celý problém hodnotenia je omnoho zložitejší a zohráva v ňom istú úlohu aj generačný faktor.
Skúste ho opísať.
Pokiaľ poznám personálne zloženie ÚPN, tak viem, že sú tam prevažne mladí pracovníci, nezaťažení „prednovembrovými hriechmi“ Je prirodzené, že každá nastupujúca generácia sa chce názorovo aspoň čiastočne vymedziť voči svojim predchodcom, čo sa deje aj v slovenskej historiografii. Niekedy však hrozí nebezpečenstvo porušenia kontinuity, to znamená, že sa odmietajú všetky výsledky takzvanej marxistickej historiografie o období slovenských dejín z rokov 1938 - 1945 a doslovne sa parazituje na jej omyloch. Potom je už len krok k takým nezmyselným tvrdeniam, že jednotlivé historické pracoviská (HÚ SAV, Vojenský historický ústav alebo Múzeum SNP) si vraj uzurpovali monopolný výklad obdobia vojnového slovenského štátu. Bádatelia tohto dramatického obdobia, ktorí majú iný názor, než niektorí terajší pracovníci ÚPN, sú označovaní za takzvaných historikov, sú dezavovaní, zosmiešňovaní a primitívne urážaní, čo sa neraz odráža aj na stránkach tlačového periodika ústavu – Pamäť národa. V tom je, myslím, aj problém ÚPN, na ktorý ste sa pýtali. Mne neprekážajú názory viacerých kolegov z tohto ústavu, aj keď s nimi po odbornej stránke nesúhlasím, veď mám možnosť s nimi polemizovať na odbornej úrovni. Prekáža mi u nich absencia tolerancie, hoci sa jej na každom kroku oni sami dovolávajú.
Aký máte dnes k ÚPN vzťah?
Ja som s ústavom nemal nejaké problémy, aktívne som sa zúčastňoval viacerých jeho odborných podujatí. Pre ÚPN som posudzoval viacero rukopisov, zborníkov, monografií a štúdií, hoci som mal k časti ich obsahu a interpretácie isté výhrady. To však nebola príčina, aby som v posudku odmietol ich publikovanie, pokiaľ spĺňali štandardné profesionálne kritériá a normy.
To už neplatí.
Žiaľ, spoluprácu s ÚPN som prerušil po sústavných priamych či nepriamych útokoch jeho stálych i novoprijatých pracovníkov jednak na moju osobu, jednak na Historický ústav, kde som strávil viac ako 40 rokov svojej profesionálnej činnosti. To nie je zatrpknutá samoľúba výčitka na adresu celého kolektívu pracovníkov ÚPN, ale suché konštatovanie a vysvetlenie môjho vzťahu k tejto inštitúcii.
Ako sa pozerajú na vojnovú Slovenskú republiku? Často počuť, že sú k nej zmierliví.
Kolektív pracovníkov ÚPN je vnútorne názorovo štruktúrovaný, čo dokazuje bohatá publikačná činnosť jeho pracovníkov týkajúca sa problematiky prvej Slovenskej republiky, respektíve protifašistického odboja, ktorý sa síce rešpektuje, no zároveň sa neraz účelovo interpretuje, keď sa napríklad partizánske hnutie hodnotí ako reťaz atrocít jeho členov.
Čo poviete na názor, že predsa šlo o štátnosť, len režim bol zlý.
Najviac problémov prináša práve také hodnotenie charakteru vojnového slovenského štátu, kde sa vyzdvihuje jeho štátoprávna stránka a jeho viaceré nesporné úspechy v oblasti ekonomickej a politickej. Kritikom politiky štátu a jeho režimu sa vytýka, že v nich hľadajú iba negatívne črty a príliš preceňujú negatívne stránky a dôsledky holokaustu, ktorého obeťou sa stalo 90-tisíc tunajších židovských obyvateľov, z ktorých zahynuli viac ako dve tretiny. Pri takomto uhle pohľadu by sme potom museli hodnotiť aj totalitný komunistický režim, ktorý mal tiež sociálne, hospodárske a kultúrne úspechy, no zároveň mal na svedomí aj stovky priamo či nepriamo zavraždených obetí a desaťtisíce prenasledovaných vlastných občanov. Považujem za prirodzené, že kolegovia z ÚPN sa zaoberajú práve týmito otázkami druhého totalitného režimu (veď to je aj poslaním ÚPN) a nepíšu o jeho skutočných alebo fiktívnych prednostiach – ako je to v mnohých prípadoch práve pri interpretácii režimu vojnového štátu a jeho lídrov.
Z druhej strany počuť výhradu, že vy či Dušan Kováč ste robili na SAV počas normalizácie, vy ste napísali knihu o marxistickej historiografii.
Budem hovoriť iba o svojej práci a pozícii na HÚ SAV. Nemôžem sa tváriť, že ako historik som sa narodil až v novembri 1989. Do tejto falošnej pozície sa tak radi a bohorovne pasujú viacerí kolegovia, obyčajne práve tí, čo sústavne a s „národným zanietením“ kritizujú Historický ústav SAV a väčšinu jeho pracovníkov. Nebudem zo seba dodatočne vyrábať nejakého prednovembrového hrdinu. Dovolím si však jedno upresnenie: nikdy som nepublikoval knihu o marxistickej historiografi, lebo som na to nemal ani dosť vedomostí.
Tak o čom je tá kniha?
Napísal som monografiu o začiatkoch marxistického historického myslenia na Slovensku. Jej obsah sa končil koncom štyridsiatych rokov minulého storočia, keď sa profesionálna marxistická historiografia začala na Slovensku len formovať. Možnože sa to bude zdať dnes niekomu smiešne alebo nepatričné, ale som presvedčený, že táto monografia priniesla aj viaceré pozitívne výsledky jednak z aspektu faktografického prínosu, jednak z hľadiska nesmelého búrania niektorých dogmatických stereotypov. Pravdaže, všetko toto bolo poznačené (a nemohlo nebyť) dobovou terminológiou, limitujúcimi ideologickými faktormi a ubíjajúcou autocenzúrou. Vznik tejto knihy mal ešte jednu nepriamu príčinu: výskum k nej som začal robiť preto, že sa mi azda naivne zdalo, že jej čiastočne teoretický charakter mi umožňuje predsa len trochu sa vyhnúť témam, ktoré boli „ideopolíciou“ omnoho dôkladnejšie sledované. V tom čase som mal v šuplíku už rukopis knihy o holokauste na Slovensku – Po stopách tragédie, ktorá nemohla vyjsť, lebo mala údajne nemarxistický charakter, čo som vtedy považoval a aj teraz považujem za nezmysel. Paradoxom však je, že keď kniha vyšla po páde komunistického režimu, tak ju viacerí kritici , ktorí všetkými možnými i nemožnými spôsobmi ospravedlňujú ľudácky režim a dokonca tvrdia, že na Slovensku vlastne žiadny holokaust neexistoval, označujú za typický výplod marxistickej historiografie na Slovensku.
Ako ste sa vlastne stali historikom?
Netvrdím, že som mal od školských rokov nejako vyhranený cieľ či predstavu o svojej budúcej profesii. Od detstva som bol však usilovným čitateľom beletrie s historickými námetmi. Najprv to boli historické povesti a romány Braneckého či Jiráska, neskôr romány Feuchtwangera, Zweiga, Leva Tolstého a mnohých ďalších tvorcov. Ešte si spomínam, že som rád čítal učebnice dejepisu, z ktorých sa učili starší. Po príchode na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave som pôvodne chcel študovať literárnu históriu, no ten odbor sa v roku 1956 už neotváral. Preto som si vybral históriu, v kombinácii s dejinami umenia. O tomto druhom odbore som nič nevedel, ale znelo to dobre.
Narodili ste sa v Nitre, maturovali ste v Topoľčanoch. Kde ste žili?
V Nitre som sa narodil náhodou, prvých osem rokov som prežil v malej podhorskej obci Janova Ves, od roku 1946 som žil v Topoľčanoch.
Aké máte spomienky na vojnu?
Neviem, či to patrí do novín. Asi je známe, že nemám „árijský“ pôvod. Otec bol stavebný inžinier, v Topoľčanoch sa cez vojnu stavali kasárne, a on mal hospodársku výnimku. Potom odišiel do Povstania a my sme sa od septembra 1944 do apríla 1945 schovávali v bunkri. Ale rozhodne tieto zážitky šesť-, sedemročného dieťaťa neboli dôvodom prečo sa venujem vo výskume aj problematike holokaustu a a dejinám prvej Slovenskej republiky, hoci moji usilovní kritici mi to často pripomínajú. Bol by som však radšej, keby s mojimi názormi polemizovali racionálnymi argumentmi.
Tak ako k tomu došlo?
Keď som sa vrátil z vojenčiny, bol som zamestnaný v Slovenskom národnom múzeu. Chodil tam inžinier Eugen Bárkány, ktorý bol v roku 1929 spoluzakladateľom židovského múzea v Prešove. Po vojne, ktorú prežil ako utečenec v Maďarsku, začal znovu zbierať židovské pamiatky v Bratislave a sústreďoval ich na povale neologickej synagógy, v roku 1967 barbarsky zbúranej architektonickej pamiatky. Raz prišiel do múzea a vyzval ma, aby som sa išiel na zozbieraný materiál pozrieť. Išiel som tam a ničomu som nerozumel, lebo tam boli len sakrálne pamiatky: svietniky, opony a iné textílie, koreničky, dokonca zvyšky jednej tóry a tak ďalej. Viac-menej náhodou som tam objavil aj nejaké písomné materiály. Boli to súborné správy o činnosti židovských pracovných táborov a stredísk na Slovensku v rokoch 1942 až 1944. Upútalo ma to. Vzápätí som napísal a publikoval z tejto tematiky svoju prvú odbornú štúdiu
Takže vaše zameranie bolo jasné?
V roku 1965, keď ma prijímali za externého ašpiranta na Historický ústav SAV, môj budúci školiteľ Ľubomír Lipták považoval za celkom prirodzené, že sa budem venovať dovtedy úplne obchádzanej problematike takzvaného riešenia židovskej otázky na Slovensku. K tejto téme, ktorú som ďalej rozširoval aj na iné oblasti slovenského štátu z rokov 1939 – 1945, som sa dostal viac náhodne než cielene. Určite však nie preto, že som bol rozhodujúcou mierou ovplyvnený traumatizujúcimi zážitkami z detstva, ktorým som vtedy ani nemohol celkom rozumieť.
Na začiatku ste spomínali vplyvy, ktoré sa môžu u historika prejaviť.
Nemôžem tvrdiť a tváriť sa, že spomínaný subjektívny faktor ma pri výskume a interpretácii jednotlivých tém vôbec neovplyvnil. Veď traumatizujúce historické zážitky, ako je napríklad strata mnohých blízkych, vrátane starých rodičov, sú generačne prenosné. Na druhej strane táto osobná skúsenosť pôsobí na historika istým spôsobom obmedzujúco v zmysle občasného presakovania jeho emocionálneho chápania spracúvanej problematiky – na úkor racionálnych hodnotení. Preto je veľmi pozitívnou skutočnosťou, že na Slovensku pracujú v súčasnosti mnohí neobyčajne schopní historici, ktorí nie sú takto „hendikepovaní“ a vo svojich výskumoch, napríklad problematiky holokaustu, došli už omnoho ďalej a hlbšie, než som to dokázal ja.
Židia, ktorí prežili druhú svetovú vojnu, sa často priklonili ku komunistickej ideológii. Prečo?
Prirodzene, každý dospelý človek nesie zodpovednosť za to, čo robí. Historikovi prichodí skúmať, prečo príslušná komunita alebo osoba koná tak, ako koná. Aj vo svojej knihe sa snažím pochopiť Tisovo konanie. To isté je aj s príklonom veľkej časti židovskej komunity k ľavicovému hnutiu a ku komunizmu. Väčšinu židov, ktorí prežili vyhladzovacie a koncentračné tábory alebo sa za obetavej pomoci obyvateľov skrývali na Slovensku, oslobodili príslušníci sovietskej armády. Pre všetkých to pravdepodobne bol silný a nezabudnuteľný emotívny zážitok, ktorý v ich vedomí ešte dlho rezonoval. Nemali vtedy ani pomyslenie zaoberať sa myšlienkami o podstate a cieľoch totalitného komunistického režimu. Mnohí uverili, rovnako ako početní európski intelektuáli v medzivojnovom období, komunistickej ideológii, sľubujúcej rovnosť ľudí bez ohľadu na ich pôvod, národnosť náboženstvo či rasu. Vytriezvenie z týchto ilúzií však prišlo veľmi skoro po nastolení komunistickej vlády v Československu, keď začal tvrdý ideologický i praktický boj proti „imperialistickému sionizmu“.
Aký bol historický ústav za normalizácie?
Mal som veľké šťastie, že som sa po odbornej i ľudskej stránke zblížil s Liptákom. Keď som v auguste 1969 nastupoval, ešte sa „nenormalizovalo“ a nevyhadzovalo. Lipták ako môj školiteľ musel odísť z ústavu v roku 1971, niekoľko mesiacov pred mojou obhajobou. Návrh, aby som zmenil školiteľa, som ešte mohol odmietnuť. Naďalej som s ním ostal v kontakte a snažil som sa mu pomáhať drobnými službami a informáciami.
Nevyčítal vám, že ste zostali?
Vôbec nie! Naopak, bol ochotný prečítať si niektoré moje texty a konzultovať. V atmosfére čiastočne uvoľnených osemdesiatych rokov sa mi viackrát podarilo presvedčiť organizátorov viacerých vedeckých podujatí, aby na nich prizvali k aktívnej účasti aj Liptáka. Dnes sa oprávnene môže zdať takáto pomoc až smiešna.
To bolo za Husáka, ktorý bol ústrednou postavou slovenských dejín v druhej polovici minulého storočia. Aké sú paralely medzi Husákom a Tisom?
Husák sa dnes dostáva niekedy do polohy, keď ho časť historikov vykresľuje ako neúnavného bojovníka za slovenskú štátnosť, hoci on sám vždy túto kartu považoval iba za prostriedok mocenského zápasu. Podobne ako Tiso, aj on bol mužom mocenských štruktúr a v čase svojej dvadsaťročnej funkcie na čele štátu realizoval politiku „menšieho zla“, kolaborácie a nedôstojných ústupkov, ktoré sa stali, podobne ako u Tisa, hlavným kritériom jeho celej politickej a verejnej činnosti. Možno, že som trochu samoľúby, no v knihe o Tisovi som sa snažil postihnúť niektoré spoločné črty slovenskej politiky v dvoch totalitných, aj keď voči sebe ostro nepriateľských režimoch. Dá sa tam nájsť až nepríjemne veľa podobností a súvislostí.
Napríklad?
Všimnite si, že totalitná veľmoc, či už je to Sovietsky zväz, či Nemecko, postupuje pri výbere kolaborantov veľmi pragmaticky. Tiso nebol nacistom. Musel bojovať o svoje miesto s radikálmi ako Tuka či Mach. Tí boli pre Nemcov nesporne sympatickejší, ale v Berlíne si veľmi dobre uvedomovali, že Tiso má omnoho väčšiu autoritu než radikáli. Spolupráca s ním bola pre nacistov omnoho efektívnejšia. Tú istú taktiku použili Nemci aj v Rumunsku, v Maďarsku či v Protektoráte Čechy a Morava. Aj takmer o tridsať rokov neskôr, po okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy Sovieti použili ten istý „kolaboračný model“. Veľmi rýchlo odmietli možnosť vytvorenia robotnícko-roľníckej vlády s Biľakom, Jindrom či Kolderom. Prednosť dostal Gustáv Husák, ktorý mal v tom čase väčšiu autoritu a dôveru a bol dlho považovaný za umierneného politika. Podobne ako nacisti prostredníctvom Tisu, aj Sovieti prostredníctvom Husáka dosiahli cez „umiernených kolaborantov“ svoje zásadné politické a mocenské ciele na Slovensku, resp. v poaugustovom Československu.
Ťažko to hodnotiť od stola, ale v oboch muselo byť čosi, pre čo sa tam nechali vmanévrovať.
Tam sa historik dostáva na veľmi tenký ľad. To už je skôr otázka pre psychológa. U Husáka je to čitateľnejšie: mal túžbu po moci. Nerobme si ilúzie, politik, ktorý nemá túžbu po moci, nemá v politike čo hľadať. Ak niekto má veľké ideály, musí ich opustiť. Koľkokrát chcel Tiso abdikovať, koľkokrát bol ponížený od Nemcov i domácich radikálov, no napriek tomu vo svojich rukách sústreďoval stále viac moci a funkcií. U oboch politikov bola čiastočne podobná aj ich ľudská a napokon aj politická osamotenosť. Tiso odstavil svojho politického soka Tuku a nemal už v ľudáckych politických elitách súpera ani rovnocenného partnera. Jemu blízke ľudské i politické kruhy začali okolo neho vytvárať atmosféru martýrstva a Tiso zrejme túto úlohu vedome prijal. Husák nakoniec ostal tiež na Pražskom hrade osamotený, odstavený nielen svojimi politickými spolupracovníkmi, ale aj nenávidený veľkou časťou československého obyvateľstva.
Beata
Balogová
