BRATISLAVA. Trikrát v priebehu 24 hodín nechala polícia vypovedať malú školáčku potom, ako ju niekto znásilnil. Výsluch sa opakoval, pretože najskôr ju vypočúvali ako svedkyňu a až potom ako obeť.
Na prípad upozornila verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová.
Ombudsmanka kritizuje necitlivý prístup k obeti a poukazuje aj na systémový problém: polícia nemá špeciálne výsluchové miestnosti pre detské obete. Tie by pomohli lepšie zvládnuť výsluchy po traumatizujúcich skúsenostiach.
O ich zriadení hovorí aj európska smernica, ktorú má Slovensko splniť do dvoch rokov.
Miestnosti vyzdobia
Štatistiky
Detské obete
- rok 2012: násilná kriminalita (napr. vraždy, týranie) 602 prípadov; mravnostná (napr. znásilnenie, zneužívanie) 568 prípadov;
- rok 2011: násilná – 667 prípadov; mravnostná – 632 prípadov;
- rok 2010: násilná – 777 prípadov; mravnostná 445 prípadov;
Zdroj: www.minv.sk
Policajti oponujú a tvrdia, že „v ich podmienkach výsluchové miestnosti zriadené sú“ a spĺňajú zákonné požiadavky.
Pred výsluchom maloletých miestnosti upravia tak, aby u dieťaťa navodzovali pocit, že je v jeho prirodzenom prostredí.
„V miestnosti je koberec na hranie, hračky, a aby stôl nepôsobil chladne, je prikrytý obrusom. Steny sú vyzdobené plagátmi,“ opisuje Michal Slivka z policajného prezídia.
V skutočnosti teda policajné miestnosti len upravia.
Ombudsmanka upozorňuje, že vyčačkať miestnosť nestačí. „Dieťa by ani náhodou nemalo mať pocit, že je na policajnej stanici.“
Slivka hovorí, že takýto pocit mať nemusí, keďže vyšetrovateľ ani kriminalista nie sú v uniforme.
Vzorom by pre vyšetrovateľov mohla byť miestnosť, ktorú už pred jedenástimi rokmi vybudovalo občianske združenie Náruč. Pomáha týraným, zneužívaným a zanedbávaným deťom.
Hračky, detský nábytok a koberec sú samozrejmosťou. Dôležité je zrkadlo, ktoré je z jednej strany priehľadné.
Nahrávacie zariadenie sa obsluhuje mimo miestnosti, s obeťou sú tak vnútri len vyšetrovateľ a psychológ. Kolízny opatrovník, prokurátor či obhajca obvineného sú vedľa, no počujú, čo sa vnútri deje.
„Dieťa však vôbec nevie, že je obkolesené celou porotou,“ hovorí Róbert Braciník z detského krízového centra Náruč v Žiline.
„Nejde ani o nahrávacie zariadenia, ale o to, aby miestnosť mala atmosféru.“
Miestnosť detského krízového centra Náruč.
Tisíce prípadov ročne
Miestnosť využívajú v krízovom centre najmä na terapiu. Spočiatku k nim chodili aj policajti. Teraz už je to len sporadicky.
„Možno raz za posledné roky,“ snaží sa Braciník spomenúť, kedy ich videl naposledy. Tvrdili mu, že takéto miestnosti už sú zriadené na krajských riaditeľstvách.
Z vlastnej skúsenosti hovorí, že s policajtmi, ktorí detské obete vypočúvali, mali dobré skúsenosti. Nerozumie preto, prečo na zriaďovanie špeciálnych miestností rezignovali.
Bolo by to neekonomické, pretože takých obetí je málo. Aj taká bola odpoveď policajtov na konferencii, na ktorej sa ombudsmanka pýtala, prečo špeciálne miestnosti stále nemáme.
Podľa štatistík policajti ročne zaevidujú viac ako tisícku prípadov násilných či mravnostných trestných činov spáchaných na maloletých. Pod túto štatistiku spadá aj týranie, vydieranie, znásilnenie či sexuálne zneužitie.
