Kto s radosťou tancuje, tomu sa život predlžuje, tvrdí HELENA JURASOVOVÁ-BLAHOVÁ, dlhoročná vedúca detského folklórneho súboru Vienok, s ktorou sme sa stretli tesne pred výročným koncertom jej súboru.
Ako ste sa vôbec dostali k tancu?
Hovoria o mne, že som dosť divoch. Nepozerám televíziu, mám rada vzruchy, celý môj život je v znamení pohybu. Kto s radosťou tancuje, tomu sa život predlžuje.
Kedy ste s ním začali?
Chodila som do najlepšej tanečnej školy Elly Fuksovej v Bratislave, kam chodili aj neskoršie baleríny ako Gusta Herényiová. Umelecké ambície som dostala do vienka od rodičov, obaja boli národní umelci. Koketovala som aj so spevom, ale neverila som tomu, že by som mohla byť lepšia ako moji rodičia, a nechcela som len zneužívať meno. Moja mama Helena Bartošová bola v SND od roku 1924, brávala ma so sebou, už keď som mala štyri roky. Niektoré opery z tohto obdobia sa mi podvedome vpísali do pamäti. Doteraz si spomínam napríklad na Madame Butterfly, v ktorej som ako dieťa aj hrala. Môj otec Janko Blaho spieval Pinkertona, moja matka hrala Čo-čo-san a môj budúci nevlastný otec Emil Schütz zas konzula, ktorý ma odnášal zo scény. Do našej rodiny prišli aj ťažké momenty, rozchody, choroby, ale folklór to vždy vyvážil. Keď si človek zatancuje, všetko sa môže na dobré obrátiť. Našu rodinu, aj keď sme sa rozišli, vždy dávala dokopy hudba, spev aj tanec.
Prešiel hudobný talent vo vašej rodine do ďalších generácií?
Vnučka Barborka výborne spieva, tancuje v Lúčnici a hrá na husliach.
Ako sa mestské dieťa, akým ste boli, dostane k folklóru?
U mňa to bolo skoro ako v prírode, že niečo jednoducho prirodzene narastie. Už počas frontu som bola v Skalici, neskôr som chodila s otcom na skalické svadby, on zapisoval autentické piesne ja tance, boli sme takto aspoň na päťdesiatich svadbách. Otec mal rád folklór, jeho spontánnosť bola v kontraste k ustálenej forme opery. V spoločnosti si ho navyše vždy uctili, pri svadbe v kostole vždy zaspieval Ave Mariu. Neskôr som priebeh jednej skalickej svadby nafilmovala aj pre televíziu.
Ako ste si zapisovali tance?
Folklór má ustálenú terminológiu - jednokročka, dvojkročka, pérovanie atď. O tanečné písmo sa pokúsil Štefan Tóth, môj profesor na VŠMU. Ale jednotlivé fázy tancov som si aj fotila.
Aký je folklór na Záhorí?
Príbuzný tomu na Morave, o ktorý sa však Moravania viac starajú, v podstate však dosť chudobný. V Skalici boli bohatí ľudia, nevesty mali široké sukne, s ktorými sa nedalo veľmi tancovať. Nevesta musela pri svadbe sedieť na stoličke obrátenej chrbtom dopredu, aby sa jej vzadu nepokrčili škrobené sukne. V Trenčíne a Myjava už žili chudobnejší s menšími sukňami, tam si už tanečníci mohli dovoliť pri tanci vyložiť ženy aj na plece.
Folklór už však nie je taký populárny ako kedysi.
Je pravda, že nie je až tak v móde, ale som presvedčená, že za tridsať či štyridsať rokov sa k nemu budú skladatelia vracať a hľadať inšpirácie, tak ako to kedysi robili Janáček či Musorgský.
Čítajte tiež:
Detský súbor Vienok tancom oslávil štyridsiate piate výročie
Ako vlastne vznikol Vienok?
Z krúžku šikovných nôh v Ústrednom dome pionierov, kde som sa stala vedúcou oddelenia. Vôbec som vtedy netušila, že sa takto rozvinie a že vydrží 45 rokov. Našťastie som sa politike nevenovala, tak ma tam nechali robiť aj po roku 1968, hoci som nebola straníčka. Králi padajú, politika aj vlády sa menia, ale pozitívna kultúra, do ktorej folklór patrí, prežije a stáva sa nesmrteľnou, čo zdôrazňoval aj môj otec.
Nie je to však pri ľudovkách stále to isté?
Ľudové tance treba vždy inovovať. Ja som sa snažila do nich dodávať nápady. Napríklad máme tanec, v ktorom stepujú kominári. Alebo tanec o trdelníku. Usilovala som sa prísť na koreň veci, vypátrala som, prečo ho predávajú len v Budapešti a v Skalici, pričom len my ho máme aj s orechmi. Zistila som, že gróf Gvadányi si pozval zo Sedmohradska kuchára. Navyše sa snažím prijímať aj nápady od detí. Pre mňa je humor najlepšia droga, snažím sa ho dať aj do tancov, aby sa aj deti dobre zabavili.
Zažili ste ešte dobu, keď bolo tancovanie v ľudovom súbore vstupenkou na zahraničné zájazdy?
Je v tom kus pravdy, ale my sme mali často také malé deti, ktoré ani nevedeli, kde sú. Samozrejme, mali sme aj také prípady, že sa väčšie deti zamilovali v Maďarsku do Juhoslovaniek a chceli s nimi emigrovať.
Zmenili sa deti za tie roky, čo vediete súbor?
Deti sú stále rovnaké, vždy záleží na rodičoch. Ak je dieťa pokazené, za to môže rodič. Deti ma držia nad vodou, vedia byť aj kruté, ale ja sa viem s nimi pohrať a nakoniec mi povedia aj také veci, ktoré iným nie. Chcem z nich vychovať smelších ľudí, aby sa nebáli a ukázali, čo vedia, vtedy, keď treba. Vo folklóre je aj veľa zdravého sedliackeho rozumu, ktorý vás núti ukázať to, čo viete.
Dnes sa tomu hovorí zdravá asertivita, či nie?
Áno, snažím sa podporiť deti, ktoré sú v úzadí.
Aké sú konkurzy do vášho súboru?
Berieme tie, čo majú rytmus a čo vedia intonovať a najmä majú rady zdravý pohyb.
Pomohli trochu propagácii folklóru tanečné šou v televíziách, pri ktorých sa sporadicky objaví aj ľudový tanec?
Veľmi nie. Na podobné šou idú tí najhorší, lebo tam vyniknú. To, čo je kvalitné, je vždy trochu zatajené.
Na ktorého z bývalých vienkarov ste hrdá?
Napríklad na Barboru Morongovú. Vyštudovala VŠMU aj etnológiu, bola aj v Lúčnici, či na Nikoletu Stehlíkovú, ktorá bola primabalerínou v SND a získala aj cenu Kvet baletu. Matej Matejka má vlastné pohybové divadlo v Poľsku, Pavol Plevčík je členom Novej scény. A taktiež je to aj moja dcéra Dana Blahová, ktorá prevzala žezlo a vedie dnes súbor Vienok po stránke umeleckej aj organizačnej.

Beata
Balogová
