Je sobota ráno. Miestny farár Eugen Fejczo pokrstil dve rómske deti, po krste nacvičuje v kostole nad dedinou obrad prvého svätého prijímania. Pred oltárom sedia bieli i rómski rodičia so svojimi deťmi.
„Bolo by veľmi zlé, keby sme sa aj tu delili na Rómov a Nerómov. Pred Bohom sme si všetci rovní,“ hovorí otec nerómskeho chlapca.
„Sme veriaca rodina. Naši starí rodičia nás dali na prvé sväté prijímanie, aj my ich v tom nasledujeme. My sme zodpovední za svoje deti, chceme aby aj oni verili v Pána Boha,“ vysvetľuje Rómka Oľga Baloghová.
Farár: Vzťah k náboženstvu majú Rómovia vlažný
Eugen Fejczo je jedným zo šiestich rómskych rímskokatolíckych kňazov na Slovensku.
Spolu so šiestimi súrodencami ho k viere a kňazstvu priviedli rodičia.
„Otec mi stále hovoril: Keď sa chceš vyrovnať bielemu, musíš byť desaťkrát lepší, ako on. A ja som sa toho držal.“
Pod Farnosť svätého Ladislava v Kecerovciach patria filiálky v siedmich okolitých obciach.
Vo väčšine žijú Rómovia. Ich príbytky často zdobia sväté obrázky a kríže.
„Nosia v sebe prirodzenú vieru, ale ich vzťah k náboženstvu je skôr vlažný, statický. Myslia si, že stačí mať doma obrázok na stene,“ hovorí farár.
Pre Rómov sú dôležité len dva obrady – krst a pohreb, občas nejaká svadba. Nič medzi tým.
„Dostať ich do kostola je problém. Aj v Kecerovciach chodí na omše z viac ako dvetisíc dospelých len dvanásť žien. Kto si myslí, že našiel Boha a ďalej ho nehľadá, v podstate ho stratil.“
Mŕtvu vystavili doma
Všetci Rómovia nie sú zo svojho kňaza nadšení. Keď jednej z Kecerovčaniek zomrela pred pár týždňami sestra v susednej obci, kde nie je dom smútku, chcela jej telo vystaviť v kostole. Tak to robia pri iných pohreboch.
Fejczo však odmietol. „Nerozhodoval som o tom ja, ale farníci, ktorí sa o kostol starajú a aj naň prispievajú. Ja sa do ich vzťahov nechcem miešať,“ vysvetľuje to kňaz s tým, že mnohí Rómovia na kostol myslia len pri pohrebe.
Matka oboch sestier pritom chodí do kostola celý život, uznal aj kňaz. Telo jej dcéry tak museli vystaviť pred pohrebom doma.
Kňaz odmieta, že by robil rozdiely aj pri krste bielych a Rómskych detí. Krstí hromadne vždy v prvú sobotu po sociálnych dávkach.
Rómsky kňaz nebol nadšený, keď ho biskup poslal na pastoráciu do Keceroviec. Mal obavy, že ho nebudú brať ani Rómovia, ani bieli.
„Čiastočne sa to aj naplnilo. Keď som mal sem nastúpiť, jeden z nerómskych farníkov prehlásil, že jeho noha už do kostola, v ktorom bude kázať Cigán, nevstúpi. Po čase sa mi ospravedlnil. Nakoniec sme sa stali výbornými priateľmi.“
Fejczo vyučuje dvakrát týždenne náboženstvo na miestnej základnej škole. Obdivuje učiteľov, ktorí sa rómskym deťom venujú denne niekoľko hodín.
„Do školy chodia často hladné, unavené, nevyspaté, alebo neprídu vôbec. Do noci sledujú s rodičmi televízor, pretože tí nemusia ráno nikde vstávať. Ich denný režim je obrátený naruby. Pod vplyvom nezdravého rodinného prostredia, biedy a komerčného tlaku televízie je duchovný rozmer života pre nich úplne na chvoste. Od farára nečakajú duchovnú pomoc, skôr materiálnu.“
