Na severnom Cypre boli z rómskeho tímu zo Slovenska prekvapení, hovorí Ivan Matia, tréner nohejbalistov na kecerovskej základnej škole.
„Považovali chlapcov za naturalizovaných Pakistancov, za legionárov.“ Jeden z nich získal na minuloročných majstrovstvách Európy juniorov bronzovú medailu.
Nohejbal pritom v Kecerovciach trénujú iba tri roky. „Najprv bolo ihrisko, potom prišiel pán Matia, potom sme dostali šancu na školský nohejbalový krúžok a už to išlo,“ hovorí Milan, ktorý má v týchto dňoch osemnásť.
Na školskom dvore majú ihrisko z liatej gumy. Väčšinou tam deti hrajú futbal. Na okrajoch sú dve diery, kam zapichnú stĺpy s tenisovou sieťou. Podopierajú ju dvoma drevenými pahýľmi.
Keď im pričasto padajú, napnú sieť tak, že na ňu zavesia ťažké kamene na lane. Vyhrnú si pravú časť teplákov, aby mohli lepšie smečovať.
Nohy do vzduchu„Na futbale musí byť lopta pri zemi, na nohejbale hore. To je úplne iné. Musíš precítiť loptu,“ vysvetľuje Milan.
„Na prvom tréningu sme boli horší ako dievčatá, teraz už máme nakopané,“ hovorí.
Dievčatá už porazia. Veľmi skromne sa prizná, že on bol na majstrovstvách Európy ôsmy.
„Keď prišli na turnaje slabší, tak sme vyhrávali. Lebo nie sme ešte najlepší.“ V škole je veľa víťazných pohárov aj medailí.
Počas týždňa, ktorý strávil denník SME v Kecerovciach, vyrážali na turnaj do Belgicka.
Do posledných dní, nebolo jasné, či pôjdu, nemal im kto zaplatiť stravu. Nakoniec sa našli sponzori.
Na ihrisku sú s chlapcami aj dievčatá. Lopta im trochu odskakovala. Erika, ktorá sa učí za krajčírku, hovorí, že hrá iba tri-štyri mesiace. Aj tak je jednou z dvoch dievčat, ktoré sa prebojovali na belgický turnaj.
Vzplanú a napínajú nervyVzťah k športu majú taký prirodzený ako k hudbe - spontánny, rozpráva Ivan Matia.
„Veľmi rýchlo reagujú a veľmi rýchlo to niekedy vzdajú. Prídu jeden dva neúspešné zákroky a idú dole. Porazia sa sami.“ Stále dookola im opakuje, že majú bojovať, že každý bod je dôležitý.
Na lavičke vedľa ihriska oddychuje skupina chalanov. Milan hovorí, že tu nie je ten najlepší z nich, Lukáš. Poranil si nohu. Na turnaj však aj tak ide.
„Rómska komunita predtým nebola v mojom svete. Tú kultúru som neprijímal. Veľmi príjemne ma prekvapili,“ spomína tréner na to, ako prišiel do Keceroviec.
„Skúšajú, čo si môžu dovoliť. Mnoho kolegov to vydrží len pár mesiacov, týždňov. Boli tu aj veľmi rýchle odchody.“
Keď raz zastupoval na prvom stupni a mal desaťhodinový pracovný deň, hneď po príchode domov zaspal na 24 hodín.
„Energie dokážu zobrať neskutočne. Ale tí naši, väčšinové deti, boli drzejší. Koľkokrát som sa hanbil za ich správanie, keď sme niekde cestovali. Tu som takéto zlé skúsenosti nemal.“
Ľudia si nikdy nebudú úplne rovní, každý má iné schopnosti a povahu, myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne.
Turnaj predovšetkýmKeď stretneme nohejbalistov v krčme, pijú iba malinovku. Aj osemnásťročný odmieta pozvanie na pivo.
Zajtra odchádzajú na súťaž do Nitry a odtiaľ do Belgicka, majú pred sebou 24 hodín v autobuse a chcú byť vo forme. Ani inokedy nepijeme, hovoria.
Tréner hovorí, že kecerovskí chlapci sa rýchlo učia techniku. Smečovať a blokovať vedia podľa neho lepšie, ako profesionáli. Už dva dni po jeho príchode na školu postúpili do finále menšieho turnaja.
„Keď sme začali, spontánne preniesli nohejbal aj domov. Urobili si čiary na ceste a začali hrať aj ich bratranci, sestry, sesternice.“
Za tri roky si podľa Matiu už zvykli na razantné výmeny. „Hrali proti najlepším na svete, hoci nohejbalový svet je taký minisvet.“
Na belgickom turnaji skončili najlepšie starší žiaci - na 6. mieste z 28 tímov. Tesne im ušlo víťazstvo v skupine a teda finále.
Redaktori SME strávili strávili týždeň v rómskej osade v Kecerovciach. Aké problémy dedina rieši?
Pozrite si všetky videá k téme>>
