Režisér JARO VOJTEK si zase raz predsavzal, že po filmoch My zdes a Hranica nakrúti veselý film. Pred časom zistil, že vo voľbách do banskobystrického VÚC by mohol uspieť aj Vlado Sendrei – ako prvý Róm vôbec. Vycítil, že by ho mal sledovať.
Mal šťastie, že natrafil na nesmierne otvoreného človeka, a tak sa črtal divácky príbeh o mužovi s politickou kariérou, ktorý je zhodou okolností Róm. Dokumentaristovi sa však plány zase raz skrížili. Film Cigáni idú do volieb je nakoniec viacfarebným, a nie vždy veselým obrázkom z našej spoločnosti. Od štvrtka je v našich kinách.
Čo ste čakali, keď ste kampaň rómskeho kandidáta začali nakrúcať? Čo nové sa mohlo vyjaviť?
„Hovorí sa, že každý dokumentarista, zvlášť slovenský, si musí prejsť cez rómsku tému. Ja som sa jej trochu bránil, nechcel som nakrútiť ďalší film z osady či pátrať po tom, prečo je slovo Róm nadávkou. Tušil som však, že ako filmár by som mohol rozprávať o ich identite, o ich budúcnosti a že by som súčasne mohol vyskúšať ich komunitu – či sa vedia stmeliť, dať hlas sami sebe a vystúpiť ako silné etnikum, silný národ. Voľby mali byť tou skúškou.“
Aj ste predpokladali, ako dopadnú?
„Nevedel som, ako dopadnú. Vlado Sendrei je známa persóna, mal som teda pocit, že voľby vyhrá a ja z toho budem mať úvodnú časť filmu, možno takých sedem minút. Plánoval som, že zvyšok filmu bude o tom, ako sa Róm, čerstvý poslanec, zžije s ostatnými, či prijme ich spôsob života, alebo si zachová svoju identitu. Lenže na dokumente je to krásne – a preto ho mám rád, že zo siedmich úvodných minút sa nakoniec stal celovečerný film.“
Rómov ste sa pýtali, či rozmýšľajú po rómsky, alebo po slovensky. Čo tá otázka pre vás znamená?
„Veľa pre mňa znamená. Mňa by celkom zaujímalo, ako by som sa cítil, keby som sa narodil Slovenke, ale napríklad vo Francúzsku a či by som bol schopný si slovenskú identitu udržať. Tu mi jeden z Rómov odpovedal: Súvislosti chápem v rómčine, ale až keď si to preložím do slovenčiny, niečo k tomu poviem. Z toho mi vyplýva, že si nemôžeme nahovárať, že rozmýšľajú ako my. Ak rozmýšľajú inak, mali by sme to rešpektovať.“
Zdá sa, že Vlado Sendrei nemal pred voľbami otázku identity celkom vyriešenú.
„Veď tento film je aj filmom pre neho. Dalo by sa povedať, že on mal svoju identitu najpomýlenejšiu. Keď vyrastal, rodičia mu hovorili: Ty nie si ako iní Rómovia! Dlho žil v tom, že Rómovia sú zlí, aj ich zvykol biť – a zrazu chcel byť ich lídrom. Prešiel búrlivým vnútorným vývojom, začal vidieť, ako ho iní vnímajú, akú má medzi nimi pozíciu a tiež si sám uvedomil, že je Róm v plnej vážnosti. To je silný príbeh.“
Medzi Rómami sú sociálne rozdiely. Ako to ovplyvnilo „rómske voľby“?
„To sa dotýkame otázky ich dôvery a nedôvery voči sebe samým. Zatiaľ radšej uveria gadžovi, v úvodzovkách, pretože štyridsať rokov ich niekto učil, že v parlamente môže čosi presadiť len gadžo. Nemyslím si, že dobre zabezpečený Róm je pre sociálne slabších nedôveryhodným kandidátom. Zatiaľ však ešte nedokázali preklopiť svoje myslenie a stále sa boja uveriť Rómovi, hoci im rozumie.“
Schopnosti Vlada Sendreia spochybňovala aj jeho rodina. Prečo ste sa rozhodli nakrúcať aj také intímne veci zo súkromia?
„Pretože som chcel nakrútiť film o politikovi – ktorý je zhodou okolností Róm. Bol som zvedavý, čo všetko Vlado Sendrei obetuje pre kariéru. Čas, rodinu, vzťahy? To aj my gadžovia – už to tak budem hovoriť – poznáme. Popri tom sa však ukázali odlišnosti rómskeho myslenia a citového prežívania. Niečo sa nepodarilo? Gadžo by to zle znášal, možno by sa chcel pomstiť. Je vyťažený a chce od neho odísť žena? Asi by zašiel za psychiatrom. Róm vyhľadá vešticu a na druhý deň ide ďalej.“
Sendreiovi manželka vyčíta aj to, že sedem rokov nevie opraviť sifón v kuchyni. Nenakrútili ste tú scénu aj z istej mužskej spolupatričnosti?
„Toto je môj večný problém, stále s tým zápasím. Mnohé moje filmy sú skrytým autoportrétom a to, čo práve riešim, riešim aj vo filme cez svojho hrdinu. Ja si ho asi preto nájdem. Vlado rieši rodinu a kariéru, rozmýšľa, čo so životom a ja som ho veľmi dobre chápal, tiež som mal také obdobie. Ľudia mu vravia, že robí úžasné veci, ďakujú mu, ako pomáha rómskej komunite a veštia mu kariéru starostu. Len žena mu pri tom hovorí, že ho opustí. To je dilema mnohých mužov – takže áno, kryl som mu chrbát.“
Zároveň ste nakrútili jeden moment veľkej zrady. Sendrei sa spoliehal na kamaráta, že v deň volieb ešte na poslednú chvíľu agituje – ale on sa na to pred vaším kameramanom vykašľal. Ako je to vôbec možné?
„Neviem, to bola náhoda. Ja som bol vo volebnom sídle s Vladom, volebnú agitáciu mal nakrúcať Noro Hudec. A ten kamarát si asi myslel, že keď pri ňom nie je režisér, vo filme to nebude. Zúfalý Noro mi volal: Jaro, ale tu sa žiadna agitácia nedeje. Tak nakrúcaj, čo sa deje, vravel som mu. Neskôr som na to zabudol a až v strižni som objavil, čo som sme vlastne nakrútili. Nebudem to prezrádzať, poviem len, že som si vtedy uvedomil, že mám vrchol filmu. Že jedna situácia dokázala odhaliť celý obraz súčasnej rómskej komunity.“
Váš film je vlastne drsným odhalením politického kandidáta. To by vám skúsenejší politik asi nedovolil.
„To určite nie a aj som to práve chcel povedať. Politik často vyjde pred voličov a povie: Rodina je základ štátu. Ja sa pýtam, či to naozaj aj tak prežíva. Vlado mi dôveroval a dovolil mi ukázať odvrátenú stranu politiky aj vidieť, koľko egoizmu v nej je. Vlado nie je kladný hrdina a to je aj veľmi ťažké nakrútiť. A prečo ním nie je? No lebo je politik.“
Možno nás tento film odnaučí zbytočne hľadať nejakého ideálneho kandidáta. Že by bolo treba rezignovať na čistotu?
„Čo by sa však potom na nich vyťahovalo? Pravda je, že politici sami vytvárajú také umelé vzory. Sami si robia problém tým, že zakrývajú svoje problémy. Keby niekto prišiel s kampaňou, kde by povedal, čo všetko mu v živote nevyšlo, možno by tým aj čosi získal.“
Veď preto sa ani o Vladovi Sendreiovi nedá povedať, že nie je pozitívny hrdina.
„V žiadnom prípade som ho nechcel ukazovať ako dokonalého svätca. To by mi nikto neuveril a ja som chcel, aby mi uverili. Tak som mu povedal: Vlado, ideme do toho, ale na nič sa nebudeme hrať. Inak by to nemalo význam ani pre jedného z nás. On súhlasil, že bude otvorený a úprimný a za to si ho aj nesmierne vážim.“
Ani ku konečnému výsledku nemal žiadne výhrady?
„Keď uvidel film, povedal: No, možno by sme niektoré veci mohli ešte upraviť... Ale jeho manželka Janka rázne zasiahla: Nie, takto to bude! Mimochodom, film som strihal v Kanade. Obával som sa, že by mohol vyznieť príliš promužsky a mal som teda pocit, že by ho mala strihať žena. Veľmi som chcel spolupracovať s Terezkou Mikolášovou a tá bola práve v Kanade. A naozaj, postavila ten film na obe nohy, našla také nuansy, najmä v reakciách manželky Janky, ktoré by som ja sám nikdy neodčítal.“
Vo svete sa už významnými politikmi stali príslušníci rôznych menšín, ktoré kedysi bojovali o svoje práva. Je už čas, aby sa na Slovensku volili Rómovia?
„My zatiaľ stále žijeme nejakými predsudkami a stále sa cítime niekým ohrození. Ak aj nie, tak si vymýšľame, kto by nás tak ešte ohrozovať mohol. Raz sú to Maďari, raz Rómovia, nikdy nie finančné skupiny, ktoré nám ubližujú naozaj. Hľadáme pseudovinníkov a tým si vybíjame zlosť, namiesto toho, aby sme si natvrdo otvorili naše dejiny a videli veci zo širšej perspektívy. Prekáža mi, že rómska otázka je zaradená pod ministerstvo vnútra, ako keby sme hovorili o kriminálnikoch, nie o etniku. Pripúšťam, že vývoj v Európe bol komplikovanejší ako napríklad v USA, kde dnes majú Obamu, ale prečo sa žiadny Róm nikdy nedostane na zvoliteľné miesto na kandidátke?“
Vo filme však ukazujete, že ani Vlado Sendrei sám presne nevedel, prečo by ho mali ľudia voliť. Dôvod mu pomáhala hľadať mimovládna organizácia.
„Aj Vlado, aj ja sme pri tomto filme zistili, ako ťažko sa Rómovia zoskupujú a ako ťažko nachádzajú svojho Winnetoua. Sú medzi nimi viaceré kmene a každý má iného predstaviteľa. Robíme chybu, keď ich vnímame v jednom celku, ako guču včiel, ktorá sa okolo nás zlieta. Oni sú citlivý, rôznorodý celok, ktorý má mnohé problémy. Tak ako ktokoľvek iný prežíva hlbokú krízu aj svojej vlastnej identity. A kultúra majority by sa mala prejaviť v tom, že menšiny prijme a nezabije ich. Nie som romista ani úradník, neviem rómsky problém riešiť. Vedie ma len intuícia a tá mi hovorí, aby sme im najprv vrátili kultúru a identitu, ktorú sme im pred desaťročiami vzali.“
Chceli ste konečne nakrútiť veselý film. Viac ste pri ňom plakali alebo sa smiali?
„Viem, je to taký smiech cez slzy, ale o to som sa práve snažil. Bolo mi smutno z toho, že som pri nakrúcaní videl a pocítil istú rezignáciu, že neveria v budúcnosť a myslia len na pár dní dopredu. Lenže, tento film mi dodal aj obrovskú energiu a presvedčil ma, že život a problémy v ňom sa ešte vždy dajú nejako zvládnuť.“
Beata
Balogová
