eľstva je ich politický program príťažlivý.
Na Slovensku úlohu radikálnej opozície dlho zohrávali iné politické strany: ZRS, SNS a čiastočne aj HZDS, Smer, SDĽ a pod.
Komunistická strana Slovenska, ktorá mala stále okolo 2 až 4 percent, jednoducho v istom momente mala viac ako 5 percent. Mnohým zrejme uniklo, že v niektorých oblastiach na východnom Slovensku už v roku 1998 patrila medzi najsilnejšie politické strany. Vzostup jej popularity nie je „vinou“ komunistov ani ich voličov. Je to vyjadrenie hlbokej frustrácie podstatnej časti populácie, ktorá má po trinástich rokoch demokracie a slobodného trhu pocit, že sa jej žije horšie než za komunistickej diktatúry.
Prvou, možno trocha hysterickou reakciou na zasadnutie komunistických poslancov do parlamentných kresiel bolo volanie po ich úplnej izolácii. Je to však zbytočné. Navyše veľmi nesystémové. Ak komunisti neboli zakázaní, ale pripustení do politickej súťaže, bolo treba počítať s tým, že sa raz možno dostanú do parlamentu a dokonca možno raz budú súčasťou vládnej koalície ako každá iná legálne pôsobiaca strana.
Radikálov treba niekedy pritiahnuť k podielu na moci, aby sa otupil ich radikalizmus, prišli na chuť fungovaniu ako etablovaná strana a zároveň niesli aj primeranú zodpovednosť. Pre komunistov by z dlhodobého hľadiska bol ostrakizmus ostatných politických strán a izolácia, v ktorej by prednášali plamenné prejavy a štylizovali sa do pozície neľútostných kritikov (a pritom by neniesli za nič zodpovednosť), to najlepšie, čo by ich mohlo postretnúť. Tvrdé výpady ostatných im robia najlepšiu reklamu.
Českí komunisti zabodovali i preto, že ostatné strany zdôrazňovali, že komunisti nie sú ako oni – bežní a v podstate strednoprúdoví politici. Nejeden volič to nepochopil v negatívnom zmysle, ale naopak – KSČM je vskutku iná ako ostatné, z jeho pohľadu skorumpované politické strany.
Svojím spôsobom bola pre komunistov mimoparlamentná opozícia najvýhodnejšia. Žiadnym spôsobom sa nepodieľali na fungovaní ponovembrového režimu a výhodách, ktoré využívala ponovembrová elita – a preto ich nebolo možné z ničoho obviniť.
Už vstupom do parlamentu sa môže začať zmar tejto strany vo voľbách o ďalšie štyri roky. Jej imidž nebudú tvoriť spomienky na socialistický blahobyt, ale činnosť v parlamente. Už teraz títo budúci poslanci a funkcionári čítajú vyhlásenia, ktoré ich zosmiešňujú a ukazujú, že KSS nemá žiadny seriózny politický program. Pokiaľ neboli tak na očiach a bolo ich možné voliť hoci len zo vzdoru.
Z tohto hľadiska by bolo najvýhodnejšie, keby sa poslanci za KSS skutočne zúčastňovali na parlamentnej práci, pôsobili vo funkciách, vo výboroch a dobre to tam babrali… Napokon, tak ako mnohí iní menej kontroverzní poslanci.
Autor: Daniel Šmihula(Autor je doktorandom Ústavu politických vied SAV)
