KECEROVCE. Obec Kecerovce je reprezentatívnou vzorkou bývania slovenských Rómov.
Z dolného konca obce na horný sa striedajú primitívne chajdy, ledabolo udržiavané dedinské domy, novostavby s prazvláštnou „rómskou“ architektúrou, ale aj luxusné vily.
V ohrození životaOta v dedine každý pozná. Nielen podľa klobúka, ktorý takmer nikdy nezloží z hlavy, a vykrútených fúzov. Veselý chlapík ochotne za pár drobných, či bochník chleba komukoľvek s čímkoľvek pomôže. Keď už nemá peniaze, vyrobí z prútia zopár metiel a predá ich. A keď už ináč nejde, rád príjme aj tekutú odmenu - pivo, poldeci, či liter najlacnejšieho vína v plastovej fľaši.
S manželkou a siedmimi deťmi žije v murovanej, rozpadávajúcej sa chatrči. Je zázrak, že vôbec ešte drží pohromade a prehnutá strecha s prehnitým krovom vydržala tohtoročné záľahy snehu. V domci ide o život.
„Hanbím sa. Ale čo mám robiť? Peniaze nám nestačia poriadne ani na jedlo. Mám chorú dcéru a syna, potrebujú lieky. Z čoho by som to mal opraviť?“
"Aj ja by som chcel žiť ináč, tak ako vy, gadžovia. Z podpory ale nevyžijeme. A normálnu robotu mi nikto nedá.“
Hneď v susedstve býva Otova mama. Šesťedsiatpäťročná žena s výzorom osemdesiatničky, matka troch detí, žije v starej unimobunke s vnukom, jeho manželkou a dvomi vnúčatami. „Sú tu, kým sa vybudujú. Ani ja som nemala kde bývať. Za dvadsaťtisíc korún som to kúpila od jedného podnikateľa. Joj, ťažko sa žije...“
Medzi domami v halde zapáchajúcich odpadkov snoria psy. Chlapec zo široko rozvetvenej rodiny ich odháňa palicou: „To nie my! Z dediny to sem nosia. Nech si to aj odpratajú!“
Z Košíc na vidiek, z bytu do domuDôchodkyňa Božena Vaňová s manželom žijú v staršom dvojizbovom dome s verandou, predsieňou, kuchyňou a kúpeľňou uprostred dediny. Pred deviatimi rokmi sa sem presťahovali z Košíc. Na sídlisku Ťahanovce mali byt. Predali ho.
„Už sme nevládali platiť nájomné. Radšej sme si kúpili tu dom, akoby nás mali hodiť na Lunik IX. Veď to je pohroma. Aké krásne byty tam dostali a všetko zničili. Božie dopustenie,“ hovorí čiperná babka.
Celý život pracovala v technických službách ako parťáčka. Pod jej dozorom čata žien zametala košickú Hlavnú ulicu a trh na Dominkánskom námestí.
„Smutno mi je za Košicami. Chodím tam aspoň k lekárovi...“
Po príchode do Keceroviec investovali do ústredného kúrenia a vodovodu. Dcéra Inga s manželom si upravili garáž na jeden a pol izbový bytík. Sedemročný syn Efraim má vlastnú izbu. Okrem záplavy hračiek v nej dominuje počítač s internetom.
„Som hrdá, že som Rómka. Ale nevedela by som tak žiť, ako niektorí tu v dedine. Aj chudobní môžu žiť slušne. Každý by mal zodpovedať za seba a za svoje deti.“
Inga v minulosti pracovala ako opatrovateľka v geriatrickom ústave, vyskúšala si prácu čašníčky, jej manžel Martin bol dlhé roky zamestnaný v súkromnej bezpečnostnej službe. Obaja sú teraz bez práce.
„Naša mama sa nás snažila vychovať tak, aby sa za nás nemusela hanbiť. Aj zaťov si vyberá,“ smeje sa Inga. „V rodine je taká tradícia: nesmie byť pijan, nesmie kradnúť a nesmie biť ženu...“
Mama sa spokojne usmieva: „Nie sme bohatí, ale sú aj chudobnejší. Keď vidím tú biedu, je to boží kríž, nechápem, ako sa na to môže Pán Boh pozerať... Jednej Rómke som darovala kozu. Nemali čo jesť. Srdce mi pukalo, tak som ju mala rada. Tak som si kúpila capka Piťka a kozičku Lízičku. Veď tú obrovskú záhradu nemá kto kosiť...“
Redaktori SME strávili strávili týždeň v rómskej osade v Kecerovciach. Aké problémy dedina rieši?
Pozrite si všetky videá k téme>>
My to nevyriešime!Ulicu nad moderným zdravotným strediskom, po ktorej chodia deti z najzaostalejšej kostolianskej osady do školy, lemujú vily. Pred jednou z nich strieka gýčová fontána, takmer pred každou stojí auto. Aj tu bývajú kecerovskí Rómovia.
Na neomietnutej novostavbe sú dvere otvorené dokorán. Vo vnútri obkladá stolár drevom schody, domáci pán a pani spolu so synom mu asistujú. Nie je im veľmi do reči. „Viete, tu každý každému závidí ešte aj chorobu,“ hovorí Jaroslav Gábor.
Päťdesiatštyri ročný muž, jeho o štyri roky mladšia manželka Anna a syn s rodinou žijú deväť rokov v Holandsku. Obaja rodičia pracujú v čokoládovni v mestečku Drachten, syn je manažérom v prepravnej spoločnosti UPS. Anna je majsterka, Jaroslav pri páse balí výrobky.
„Vzali sme si dva mesiace neplatenej dovolenky. Konečne chceme dokončiť dom,“ vysvetľuje hlava rodiny.
Aj Gáborovci sa presťahovali do Keceroviec z Košíc. Predali svoj byt Kalvárii a kúpili si pozemok. Vraj, aby mali kde na staré kolená bývať.
Keď pred trinástimi rokmi kupovali v Kecerovciach pozemok, žilo tam oveľa menej neprispôsobivých Rómov. Spolu so synom vlastnými rukami vybudovali hrubú stavbu, dom zastrešili, porobili, čo vedeli.
Prednedávnom im do Holandska telefonoval príbuzný. Vraj nech rýchlo prídu, lebo ich vykradli. Osadníci im porozbíjali úplne nové okná, rozmlátili dvere, pobrali elektroniku a zariadenie za dvetisíc eur.
Syn Jaro otca pozorne počúva: „Osadníci ostanú osadníkmi. Ani ja, ani vy, ani žiadna vláda ich nezmení. Na tom dám krk...“
