Slovenský Bocelli: Nadávali mi do žobrákov, dnes som pre nich umelec

BOŠÁCA. Osud mu nedoprial vidieť krásy tohoto sveta. Nadelil mu však hlas, ktorý mu môžeme všetci závidieť. Pre nevidiaceho speváka Maroša Banga je spev neodmysliteľnou súčasťou života. Výťažky zo svojich koncertov venuje na charitu určenú ľuďom s rovnakým postihnutím. Jeho koncerty moderuje manželka Alexandra, ktorá o zrak prišla po autohavárii v sedemnástich rokoch. Finalista Eurosongu a hviezda televíznej

Spevák s výnimočným talentom začal kariéru bez hudobného vzdelania. Ako je to možné?

- Obidvaja dedkovia boli chýrni muzikanti. V detskom veku som si síce rád zaspieval a hudbu som počúval, ale až tak veľmi ma to neťahalo. Potom som sa prihlásil na hru na klavír. Lenže ja som chcel hrať hneď cigánske piesne a nie nejaké etudy. Nepochopil som, že každá práca musí mať svoj systém. Na klavír som chodil dva roky. A potom som musel skončiť, keď som pánovi učiteľovi roztrhal noty. Dnes to ľutujem. Začal som sa tomu venovať sám a dnes hrám na klávesové nástroje, gitaru i flautu.

Neskôr ste sa však začali venovať iba spevu...

- Áno, ale nespieval som také skladby ako dnes. Spieval som Elán, Žbirku, celú slovenskú popovú muziku a slovenské a maďarské cigánske piesne. Keď prišla za mnou pred štyrmi rokmi manželka, aby som skúsil klasiku, reagoval som podráždene a vykričal som sa. Veď ako sa ja budem učiť taliančinu. Potom ma to prešlo a počítač s hlasovým výstupom som prehodil do taliančiny a začal sa učiť. Zaspieval som prvé dve talianske skladby a ľudia boli nadšení. Tak v tom pokračujem.

V čom je najväčší rozdiel medzi komerčnou hudbou a klasikou?

- Mnohí dnešní „umelci“ zo šoubiznisu spievajú do vypnutých mikrofónov a spieva za nich cédéčko. Je ich na Slovensku takých veľa a ešte si za to nehanbia vziať peniaze. V klasickej hudbe sa to nedá oklamať. Tam playback nedáte nikdy dobre, klasická muzika je špecifická a neoklamete ju. Tam treba fakt vedieť spievať.

Šestnásť rokov ste strávili ako pouličný spevák vo Viedni. To bol ťažký vstup na hudobnú scénu...

- Vo výrobnom družstve invalidov v Báhoni som montoval poistky. Kamarát z Čiech ma v roku 1992 presvedčil pri fľaške koňaku, aby som to skúsil na ulici vo Viedni. Nebolo to však ľahké. Bola to škola života. Stretol som sa aj s opovrhovaním, nadávaním do žobrákov. Keď som sa začal objavovať v televízii, zrazu som bol pre nich umelec.

Vás však skvele prijalo aj kritické talianske publikum počas festivalu v Modene.

- Išiel som tam s maličkou dušičkou. Hovoril som si, že ja, cigán Bango, určite ma z kolísky klasickej hudby vyhodia. Čakal som píšťalky, vajcia i paradajky. Odspieval som dve piesne a už po druhej skandovali: Maroš, Maroš, Maroš. Odchádzal som z Talianska dojatý. Bol to obrovský zážitok.

Do šatne za vami prišla aj manželka slávneho Luciana Pavarottiho.

- Na koncerte ma sprevádzal osobný Pavarottiho klavirista Paulo Andreoli. Vdova po Pavarottim ma vychválila a povedala, že aj Luciano by mal zo mňa radosť. Pavarotti je môj vzor a práve vtedy som sa podľa neho učil frázovať. Takého speváka už nebude. Bolo to krásne stretnutie. Aj sme si povylievali dušičky, pretože mali rovnaký osud ako ja s manželkou Saškou. Tiež prišli o dieťa.

Myslíte si, že to, čo vám osud vzal v zraku,vám doprial práve v hlase?

- Nikdy som nevidel, tak som sa už narodil. Keď chce človek spievať, musí to robiť srdcom. Ak to prejde do rutiny, už to nie je ono. Veľa ľudí mi vyčíta, že nechcem študovať spev a jeho techniku. Keď sa však pri speve začnem venovať týmto záležitostiam, tak to už nebude Maroš Bango. Bude to niečo školené a nebude to už pôvodný originál. Nebudem sa školiť. Raz som to skúšal, sústredil sa počas koncertu iba na tieto technické veci a vypadol z textu. To naozaj nie je pre mňa.

Spievali ste v krajinách celej Európy, pre Rusov, Talianov, Čechov, Slovákov, Maďarov, Grékov i Rakúšanov. Bolo cítiť v publiku rozdiely?

- Niekedy je na koncerte 25 ľudí a vytvoria fantastickú atmosféru, ktorá vás baví a z koncertu idete šťastní. Niekde je na koncerte tisíc ľudí a je tam nuda. Ja mám rád vnímavé publikum. V Moskve ľudia tak počúvajú, že je tam počuť aj bzučať muchu. Celé divadlo sa po koncerte postavilo a tlieskalo. Bolo to úžasné. Fantastické je aj temperamentné grécke a talianske publikum.