Keď sa pýtajú, čo je na prekladaní také drahé, odporučím im, aby to dali preložiť neteri, ktorá bola dva roky v Amerike, tvrdí v rozhovore pre SME.sk prekladateľka Ivana Krekáňová.
Čo vás viedlo práve k práci s jazykmi?
Odmalička som veľa čítala, vďaka čomu som nikdy nemala problémy s gramatikou, štylistikou či pravopisom. Neučila som sa to, mám to prirodzene načítané z kníh. Angličtina je zase pre mňa taký nádherný výrazový jazyk, že štúdium iného mi ani nenapadlo. A dodnes ma práve kvôli jazykom mrzí aj to, že sa rozpadlo Československo.
Dôvod?
Dnešné deti už vďaka tomu nemajú to, čo my – dva rodné jazyky, slovenčinu a češtinu. Bola to obrovská pridaná hodnota a je škoda, že zanikla.
Má v tomto kontexte zmysel, aby sa do slovenčiny prekladali české knihy či dabovali filmy? Tak sa vydavateľstvám podarilo pokaziť viaceré knihy Zdeny Frýbovej či mnohých iných. Môže dabingu Funèsa, ktorý robil František Filipovský, konkurovať ten od Ľuba Gregora?
Je hlúpe a zbytočné dabovať, titulkovať či prekladať to, čo už je kvalitne urobené v češtine. Argumentuje sa najmä tým, že kým staršia generácia tomu rozumie, mladšia už nie. Veď ale ak sme nemali problém rozumieť my, prečo by tomu nerozumeli dnešné deti? Nerozumejú práve preto, lebo sa dabuje, titulkuje a prekladá.
Tie jazyky sú teda také príbuzné, že to nemá zmysel. Ak niečo prekladať do slovenčiny, tak najmä to, čo ešte v češtine nevyšlo, prípadne je to urobené zle. Podotýkam, že až na výnimky bývajú preklady kníh do češtiny lepšie než do slovenčiny.
Časť populácie si myslí, že ľudia dnes menej čítajú a ich ovládanie jazyka je na horšej úrovni. Nie je to mýtus?
Podľa mňa vždy existovali tí, čo nečítali a nechcelo sa im učiť pravopis, ako aj tí, ktorých to bavilo. Tak to bolo aj bude, osobne nevnímam zásadné rozdiely oproti minulosti.
Mýty tohto druhu zrejme vznikajú z toho, že sa menia prostriedky. Ľudia dnes menej čítajú z papiera, lebo ho nahrádzajú počítače, tablety, mobily, internet. Prísne vzaté čítaním je aj sondovanie statusov na Facebooku.
Že dnes ľudia čítajú menej, je len mestská legenda a fáma. Pravdou nie je dokonca ani to, že zanikajú knihy, stačí sa prejsť po kníhkupectvách. Vychádza totiž oveľa viac kníh ako v minulosti. Keby ich ľudia nečítali, nedialo by sa tak.
Hovorí sa, že dobrá kniha kultivuje. Sú ľudia, ktorí ohŕňajú nos nad tými, čo podľa nich čítajú braky, nekvalitu. Čo je teda lepšie – čítať, hoci aj brak, alebo je v takom prípade vhodnejšie radšej nečítať?
Nech človek číta čokoľvek, vždy to bude lepšie, ako keď sa tomu bude vyhýbať. Aj pri čítaní umeleckej stoky sa totiž stimuluje mozog, slovná zásoba, predstavivosť a podobne. Iná vec je, že na svete je toľko kvalitnej literatúry, že sa nedá prečítať ani za niekoľko životov. Vyberať si potom nekvalitu je od čitateľa povrchné. Navyše aj oddychová literatúra môže byť napísaná kvalitne.
Niekto však môže mať rovnaký pôžitok z ružovej knižnice ako iní z Dostojevského.
Samozrejme, kvalita literatúry je najmä subjektívna záležitosť, hoci si myslím, že knihy s nízkou umeleckou hodnotou sa dajú objektívne vyčleniť. Na druhej strane ja sama mám veľmi rada sci-fi, čo je podhodnocovaný žáner, hoci takéto knihy sú neraz filozofickejšie ako mnohé staré klasiky. Kvalita i brak sa nájdu v každom žánri, ale vyberať si to druhé je zbytočnosť. Pravdou je, že Dostojevskij môže niekomu poskytnúť veľa a inému nič. V takom prípade je zbytočné nútiť sa do jeho čítania.
Overovať musí aj ten, čo si myslí, že ovláda všetko
Hoci sa literárnym prekladom nevenujete, predpokladám, že pri čítaní nekvalitne preložených kníh trpíte.
Áno, je to deformácia, ktorej sa nevyhnem, ale keďže mnoho kníh čítam v origináli, ich slovenský preklad sa mi už do rúk obvykle nedostane. Žiaľ, ak sa tak udeje, neraz je to zlé. Raz som čítala akúsi knihu o histórii filozofie a prekladateľ tam uviedol, že Voltaire bol starý bakalár. Šlo pritom o zle preložený výraz, ktorým chcel autor v origináli povedať, že bol starým mládencom. Takéto chyby sú smiešne.
V istom článku ste kritizovali český preklad poviedok Dana Simmonsa Modlitby ke zlomeným kamenům od Iva Reitmayera. Dokonca zaň získal prekladateľskú anticenu, keď trebárs spisovateľku Flannery O᾽Connor označil za muža, Danteho dielo preložil ako Božiu komédiu a pridal množstvo ďalších nezmyslov.
To boli také očividné chyby, že by mu mali preklady zakázať. Prekladateľ si pritom musí, a to aj v prípade, ak si myslí, že všetko ovláda, každú drobnosť overovať. Je to totiž jediný spôsob, ako sa vyhnúť chybám. Vyrobiť zo ženy muža je obrovský prešľap. Treba však dodať, že nešlo len o problém prekladateľa, lebo chyby po ňom mohol odstrániť aj zodpovedný redaktor.
Možno preto vás štve, že u nás neexistuje poriadna kritika prekladov.
Presne tak. Ak nejaká kritika prekladov existuje, vždy je len negatívna, ktorá vypichne zlé veci, ale to pozitívne a kvalitné ignoruje. Preto mám radosť, že sa to postupne začína meniť. Tento rok dokonca vyšlo prvé číslo časopisu Kritika prekladu, ktoré pripravili ľudia z Univerzity Mateja Bela. Je v ňom veľa zaujímavých štúdií o literárnych prekladoch z nedávneho obdobia, napríklad aj o knihe Hobit.
Poviem ešte iný príklad užitočnosti kvalitnej kritiky a toho, aká je dôležitá spolupráca samotného kritika s prekladateľom. V Artfore minulý rok vyšiel román Bratia Sistersovci od Patricka deWitta. Kritici neprávom napádali prekladateľa za to, že pištoľníci v knihe rozprávajú príliš poetickým jazykom, že sa to tam nehodí. Realita bola taká, že poetický jazyk mali už v origináli a autor to urobil zámerne v snahe priniesť do westernového žánru to, čo sa v ňom ešte nevyskytlo.
Absentujúcej kritike prekladu ste sa venovali aj vo svojej diplomovke.
Tam som rozoberala preklad knihy Michaela Cunninghama Domov na konci sveta. Okrem niektorých negatívnych posunov, keď tam boli vložené veci, ktoré tam nepatrili, napríklad z eighty-year olds vznikli štyridsaťosemroční ľudia, najväčšia chyba spočívala v tom, že prekladateľka bola akoby príliš hypnotizovaná originálom. V praxi používala americkú, a nie slovenskú syntax, zároveň absentovala prekladateľská koncepcia, keď napríklad jednotlivé kultúrne špecifiká preložila raz tak, raz onak. Napríklad na jednej strane bola vzdialenosť v míľach prepočítaná na kilometre, na ďalšej už ponechaná len v míľach.
Sú aj poctivé vydavateľstvá
Z debát s prekladateľmi však viem, že často na svoju prácu dostanú šialené termíny, v ktorých sa to nedá stíhať, viaceré vydavateľstvá zase v snahe šetriť nedávajú texty na redigovanie či korektúry. Takýmito praktikami bolo známe trebárs Ottovo nakladateľstvo a Vlastimil Svoboda, inak odsúdený za porušovanie autorských práv a človek, ktorý občas nevyplácal honoráre.
K nekvalite kníh, samozrejme, prispievajú aj takéto veci. Z rozprávania mnohých prekladateľov viem, že vydavatelia sa kedysi k prekladom stavali inak, že šlo o dlhý proces s niekoľkými korektúrami v snahe vydať kvalitu. Dnes texty často žiadnou korektúrou neprejdú. Našťastie, sú tu stále aj vydavateľstvá, ktoré to robia poctivo.
Honoráre za preklady literatúry z angličtiny sa pohybujú niekde na úrovni 5,20 eura za normostranu. Maximum, o ktorom som počul, je 7,20 eura, a aj to len v prípade jedného vydavateľstva. Pri odborných či úradných prekladoch je to aj viac ako dvojnásobok. Nebude teda nekvalita súvisieť aj s tým, koľko sa dá na knihe zarobiť?
Nemyslím si to, lebo ak má niekto k prekladaniu vzťah, nerobí to primárne pre peniaze. Ja sa síce živím úradnými prekladmi, ale keby mi niekto ponúkol prácu na knihe, okamžite by som to vzala, lebo je to niečo, čo by ma nesmierne bavilo. Žiadne vydavateľstvá síce nenaháňam, lebo práce mám dosť aj bez toho, ale už len z princípu, že je to pekná práca, by ma to potešilo, hoci aj za symbolickú cenu v porovnaní s tým, čo mám za iné preklady.
Nekvalita súvisí skôr s inou vecou, hoci nie vždy. Sú prekladatelia, ktorí chrlia knihu za knihou, a potom to tak aj vyzerá. Chyby dokonca vznikajú už pri preklade názvov, najmä keď to niekto robí doslovne. Napríklad kniha od Stephena Hawkinga The Universe in a Nutshell dostala v slovenčine nepresný názov Vesmír v orechovej škrupinke, pritom v angličtine má idiomatické spojenie in a nutshell úplne iný význam.
Kým Vonnegut tvrdil, že prekladatelia jeho kníh by mali byť lepšími spisovateľmi ako on sám, Nabokov zase razil skôr teóriu, že preklady majú byť doslovné. Ktorá z tých ciest sa vám zdá logickejšia? Prekladateľka Nataša Holinová vravela, že by ju zaujímalo, ako by Nabokov preložil trebárs frázu hádzať hrach na stenu. Pri doslovnom preklade by totiž vznikol nezmysel.
Pravdu má jednoznačne Vonnegut. Prekladateľ možno ani nemusí byť lepším spisovateľom, ale určite musí lepšie pracovať s jazykom ako takým. Nemusí byť totiž schopný napísať nejaké veľké dielo sám, ale musí dokázať preniesť štýl autora do svojho jazyka, čo je mimoriadne ťažké. Vstupuje do toho množstvo vecí, na ktoré treba prihliadať, napríklad emocionálne konotácie, zvukové zafarbenie slov, štylistické registre, takže bez schopnosti kvalitnej práce s jazykom nemá šancu.
Otázne potom je, prečo preklady robia aj tí, ktorých jedinou kvalifikáciou je to, že strávili nejaký čas v zahraničí. V domnení, že stačí hovoriť cudzím jazykom, produkujú nepodarky.
Presne tak. Nejde pritom len o schopnosť písať, ale aj o to, že prekladateľ musí dokonale poznať kultúru východiskového aj cieľového jazyka. To, že sa niekto dohovorí, nestačí, lebo len ťažko dokáže odhadnúť trebárs správnu mieru medzi naturalizáciou a exotizáciou. Neraz som sa stretla aj s tým, že takíto prekladatelia zanedbávajú typografiu anglického a slovenského textu. Angličtina používa iné úvodzovky, inak sa v nej píšu dátumy, miesto desatinnej čiarky je tam bodka a množstvo ďalších drobností, ktoré laikom môžu uniknúť.
Ako preložiť Utopenca z Labutieho jazera?
Nesprávny preklad môže dokonca zabíjať. Tlačové agentúry pred šiestimi rokmi zverejnili správu, že vo Francúzsku zrejme vďaka zle preloženým pokynom na používanie softvéru zomreli štyria pacienti, keď dostali nesprávnu dávku röntgenového žiarenia.
Ľudia si to málokedy uvedomujú, ale prekladatelia sa musia venovať textom od jedálnych lístkov až po manuály na trenažéry pre výcvik policajtov či návod na obsluhu elektrickej ohýbačky trubiek pre jadrovú elektráreň. A medzi nimi sú také, kde chyba môže spôsobiť aj nešťastie. Určite nejde o klasické prepisovanie textov, ako si mnohí predstavujú, každý odborný termín si treba overiť. Kto to nerobí, je schopný aj kamenný obchod preložiť ako stone shop. To sa už naozaj stalo.
Mnohí dobrí prekladatelia ovládajú cudzí jazyk skôr pasívne. Dohovoria sa, ale na tlmočenie by si netrúfli. Známa prekladateľka Viera Hegerová mi hovorila o kolegyniach, ktoré u nás za socializmu robili výborné preklady ruskej klasiky, hoci sa v ruštine nedohovorili. Jednej excelentnej prekladateľke dokonca musela tlmočiť rozhovor s literárnym vedcom.
Je to spôsobené práve rozdielmi medzi osobnostnými črtami tlmočníkov a prekladateľov. Niektorí síce zvládajú jedno i druhé, ale inak sú to zásadne odlišné činnosti. Dobrí prekladatelia sú už z povahy práce skôr introverti, tlmočníci zase extroverti. Sama sa síce nestretávam s tým, že by moji kolegovia mali problém hovoriť v angličtine, ale dokážem si predstaviť, že pri jazykoch typu nórčina či portugalčina sa to môže stať.
Mne práve jedna zo skvelých a dlhoročných prekladateliek, ktorá má na konte viac ako stovku kníh z angličtiny, nechcela ísť tlmočiť rozhovor s Angličanom. Otvorene priznala, že si na to netrúfa.
Tlmočenie je úplne iná práca, vyžaduje si iný prístup, podmienky aj povahu. Tlmočník navyše musí byť stvorený aj na žoviálny sociálny kontakt, kým prekladateľ má radšej ticho, pokoj a svoj stôl.
V jednom článku ste riešili dilemu, ako si poradiť s výrazmi typu meet&greet alebo rider, čo sú pojmy z anglických umeleckých zmlúv, ktoré ste prekladali.
Áno, šlo o texty typu, že niekto môže vyhrať meet&greet so Sade alebo Depeche Mode má vo svojom rideri, že Dave Gahan musí mať čistú šatňu s priamym prístupom na pódium. Tieto pojmy sa totiž nedajú priamo preložiť, ale organizátori turné s nimi bežne operujú. To prvé znamená neformálne osobné stretnutie fanúšikov s umelcom, druhé zase komplexný súbor požiadaviek umelca.
Vyriešila som to tak, že som v zmluvách ponechala pôvodné termíny, a keď sa v texte vyskytli prvýkrát, v zátvorke som vysvetlila, o čo ide. Práve pre podobné „pikošky“ musí prekladateľ vždy poznať účel prekladu – či ide len o interný dokument, či sa to bude publikovať v tlači a podobne.
Čo pri prekladoch najviac zdržiava?
Mňa najviac zdržiavajú asi preklady zo slovenčiny do angličtiny, a to v prípadoch, že obsahujú hlúposti či nezmysly. Hovoríme tomu GIGO, teda garbage in, garbage out. Prekladateľ totiž nie je jasnovidec, kvalita výstupu sa logicky rovná kvalite vstupu. Ak sú v originálnom texte nedokončené vety, chýbajú slovesá, alebo, ako v jednej zmluve, ktorú som robila včera, že kupujúci bude postupovať podľa bodu 14.3, hoci taký tam nie je, zdržiava to, lebo vždy treba kontaktovať zadávateľa, aby to objasnil.
Iný typ starostí, ale príjemnejších, spôsobujú preklady netradičných textov. Napríklad som prekladala jedálne lístky z češtiny do angličtiny, kde mali názvy typu Gulášek na černém pivku alebo šunčička od kosti a na druhej strane štylistického spektra Desperádův steak s hromadou ohnivých fazolí. Urobiť to tak, aby preklad vyznel úplne verne, je pritom takmer nemožné. Ako by ste preložili jedlo s názvom Utopenec z Labutieho jazera? To je taká slovná hračka, ktorá sa snáď ani preložiť nedá.
Nech to skúsi preložiť neter po dvoch rokoch v zahraničí
Ste úradná prekladateľka s pečiatkou. Je ním aj Peter Gomolčák, ktorý na blogu kritizoval, že prekladateľské agentúry nemajú hanbu osloviť ho s tým, aby pre nich robil tak, že si vezmú 45-percentnú províziu, pri expresných prekladoch až 70 percent. Pri úradných prekladoch je však pridaná hodnota agentúry nulová, keďže do zapečateného textu už nesmie zasahovať. Je potom taká marža normálna?
Pre prekladateľské agentúry žiadne úradné preklady nerobím. Podľa mňa totiž ide o činnosť na hranici legálnosti. Agentúra nemá oprávnenie na úradné preklady, nevlastní pečiatku, neabsolvovala príslušné skúšky. Úradní prekladatelia sú v podobnej pozícii ako notári či advokáti, ich činnosť riešia konkrétne predpisy, dodržiavajú sa tam špecifické pravidlá...
Čo tie marže?
Panuje názor, že agentúry berú priveľa peňazí za nič, lebo všetku prácu za ne aj tak urobí najatý prekladateľ, a tak by ich odmena za sprostredkovanie mala byť minimálna. Je to však pravda len do istej miery. Existujú agentúry, s ktorými sa dá seriózne spolupracovať, k svojim prekladateľom sa správajú slušne, rozumejú, že sú ich pridanou hodnotou, poskytujú na preklady adekvátny čas, dokonca texty dávajú na korektúry v snahe eliminovať chyby.
Treba však dodať, že na trhu, a je ich dosť, sú aj také, ktoré chcú len rýchlo zarobiť, zamestnávajú najmä neskúsených študentov a aupairky, platia smiešne sumy, trebárs 5 eur za normostranu, a ich provízie sú tak viac ako 50 či 70 percent. S tým tu však budeme bojovať ešte dlho.
Záujem o kvalitu však stúpa, mne samotnej sa už neraz dostal do rúk dokument, ktorý bolo treba preložiť nanovo, lebo to niekto iný neurobil, ako mal. Firma jednoducho pochopila, že príliš lacné preklady bývajú nekvalitné.
Nie je však logické, že ak niekto potrebuje preložiť veľa materiálov, v snahe ušetriť hľadá niekoho, kto to urobí za 5, a nie za 13 eur za normostranu?
Je to o kvalite. Sú zahraničné firmy, ktoré potrebujú mať preložené interné dokumenty, ale bližšie ich nezaujíma, čo sa v nich píše, a tak si ani nevšimnú, že preklad je zlý. Iné sú však odkázané na kvalitnú prácu, napríklad istá automobilka má vlastný časopis pre zamestnancov, a tak si dáva záležať, aby všetky preložené texty zodpovedali originálu.
Často sa stretávam s otázkou, čo je na prekladaní také drahé, keď ide len o normálne prepisovanie textu. Vždy im odpoviem, aby ten text dali preložiť napríklad neteri, ktorá bola dva roky v Amerike, potom uvidia rozdiel. Raz som bola v istom slovenskom hoteli a videla som, ako to dopadne, ak prekladá niekto, kto to nevie. V pokynoch pre zahraničných klientov mali v angličtine uvedené niečo v štýle „izby musia odísť do desiatej.“ A takých nezmyslov tam bolo množstvo. Chceli ušetriť na poriadnom preklade, v skutočnosti si robili hanbu pred turistami.
Ešte aj dnes sa mi pritom stáva, že klienti nevedia, čo je normostrana. Minulý týždeň som prekladala faktúru pre veľkú spoločnosť a pani z nej nerozumela, prečo im fakturujem 15,1 normostrany, keď pred sebou vidí 9 fyzických strán.
Iný problém – klient zavolá, že potrebuje preklad, a ja sa spýtam, či bežný, alebo úradný. Odpovie, že bežný, a potom sa spýta, či sa mu tam podpíšem. Keď sa dozvie, že nie, spýta sa, čo som to za prekladateľku. Ľudia jednoducho nepoznajú rozdiel medzi úradným prekladom, ktorý má svoje špecifické náležitosti, viazanie trikolórou, pečiatku, a normálnym bežným prekladom.
V čom sú ďalšie rozdiely?
Pri úradných prekladoch musíme zachovávať mlčanlivosť a nesmieme robiť na faktúry, sme teda akísi hybridní štátni zamestnanci pod dohľadom ministerstva. Bežné preklady sa, naopak, robia na faktúry, teda na živnosť.
Štát zvykne meškať, ale nakoniec vždy zaplatí
Úradní prekladatelia majú za sebou relatívne náročné skúšky, stojí to peniaze, množstvo času, ale napriek tomu sú medzi nimi takí, čo svoju prácu nerobia poriadne. Ako je to možné?
Toto sa riešilo už, skôr než som robila skúšky ja. Je to spôsobené tým, že kedysi si príslušné pečiatky urobilo množstvo prekladateľov, pričom kvalitu ich práce nik riadne nekontroloval. Legislatíva sa však zmenila a tí, čo mali skúšky spred istého dátumu, ich museli absolvovať nanovo. Bolo z toho veľké haló, lebo obrovské množstvo ľudí ich nezvládlo. Jednoducho zanedbali svoje vzdelávanie a ustrnuli.
Aj dnes sa však pri úradných prekladoch dajú nájsť nepodarky, ale to je tak ako so všetkým iným – kto chce, dosiahne, čo potrebuje, prípadne má na skúškach šťastie. Prax ho potom zaskočí a odvádza nekvalitu. Prekladateľ sa musí neustále vzdelávať a kto to ignoruje, škodí sám sebe.
Čo je pravdy na tom, že štát síce za úradné preklady platí solídne sumy, ale zvykne meškať s platbami?
Je to tak, ale záleží na konkrétnych štátnych inštitúciách. Niektoré mi zaplatia ešte pred termínom, ale stalo sa mi aj to, že jedna zaplatila až po troch rokoch. Smola je, že ak mi súd alebo polícia také preklady zadávajú jeden po druhom, nemôžem ich odmietať, hoci sú mi dlžní, lebo úradný prekladateľ túto možnosť bez objektívne doložených dôvodov nemá. V praxi však platí, že štát nakoniec aj tak vždy zaplatí, hoci neskôr.
Ak chce niekto spoľahlivého prekladateľa a nikoho nepozná, musí hľadať. Podľa Gomolčáka sa dá orientovať už na základe nezmyslov z webstránok. Na blogu uviedol príklady chýb, ktoré by mali varovať. Čo si myslieť o agentúre, ktorá ponúka svoj „najlepší servis“ textom „Spoločnosť pôsobí na trhu od roku 2004, kedy sme vyhotovili prvý preklad z nemeckého do slovenského jazyka v oblasti drevospracujúceho priemyslu. Tento základný kameň našej spoločnosti vytvoril predpoklady, aby sme svojim klientom ponúkli širší sortiment služieb na vyššej úrovni."
(smiech) Áno, ak od niekoho vyžadujem služby súvisiace s jazykom, pričom ten človek nie je schopný napísať zmysluplný text ani na svojom webe, je zrejmé, o čo ide. Takých je však veľa. Orientovať sa dá aj podľa iných vecí, napríklad ceny. Ak narazím na niekoho, kto je o 20 a viac percent lacnejší ako priemer všetkých ostatných, asi to nebude v poriadku. Sledovať treba aj referencie a spôsob, akým s vami komunikujú, ako píšu e-maily a podobne.
Prekladáte z angličtiny. Nie je nevýhodou, že ste si vybrali práve jazyk, v ktorom je pri prekladoch najväčšia konkurencia?
Nie. Odkedy mám živnosť, ani jeden mesiac sa mi nestalo, že nemám čo robiť. Aj teraz mám toľko práce a zákazníkov, že musím mnohé veci odmietať. Nechcem sa chváliť, lebo každý z nás robí chyby a všetci sa stále učíme, ale podľa mňa to funguje tak, že ak niečo robíte poriadne, zákazníci sa vracajú. Mnohí začínajúci prekladatelia sa ma pýtajú, či sa tým dá uživiť, a ja im odpovedám, že áno, lebo ma to neskutočne baví. A to som pritom na materskej dovolenke.
Rozhovor bol autorizovaný, Ivana Krekáňová v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
