„Prečo ste sa vyzuli, budete mať špinavé ponožky,“ kričí 35-ročná žena z prítmia malej izby. V chatrči z hliny v najchudobnejšej časti kostolianskej osady zvanej Sibír žije s mužom a deviatimi deťmi. Jediná izba nemá viac ako desať štvorcových metrov.
Na kovovej piecke sa škvaria mäsové fašírky, bude k nim ryža. Tak ako v celej osade aj tu cítiť smradľavý dym, nepália vždy len drevo.
„Tak tu,“ ukazuje na posteľ pod oknom, kde všetci jedenásti spia. Roztiahnu ešte úzky gauč a na zem dajú matrac cez deň opretý o stenu. Väčšina detí je práve dnu.
V chatrči bývajú jedenásť rokov. „Vodu pijeme niekedy z jarku, deti chodia aj špinavé do školy,“ rozpráva matka. Väčšinou však po vodu chodia do studne o pár domov nižšie. „Ja sa nehanbím, to by som sa mohla, keby som ja alebo moje deti kradli,“ odpovedá bratovi na otázku, či sa nehanbí ukazovať svoju chyžu.
Stretnutie s výrazom „neprispôsobivý“ - zrakom či sluchom - znamená dnes takmer istotu, že témou rozhovoru či písaného textu sú Rómovia, píše Peter Schutz
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne.
Aj deti bez budúcnostiNajstarší syn Dominik si celý čas zakrýva tvár. On sa hanbí. Mama ho chváli, že sa polepšil. Skúšal s kamarátmi toluén, ale už nefetuje. On a ešte jeden z chlapcov chodia do špeciálnej školy. Ďalšie tri deti na základnú kecerovskú.
„Martin je najšikovnejší,“ ukazuje mama na štvrtáka, ktorý nás na Sibír priviedol. Martin chce byť murárom. Postavil už predsieň ich chatrče postĺkanú z driev vystužených hlinou.
Matka je hrdá aj na prváka Mareka. Zo šlabikára číta pomaly, ale istým hlasom. „Gu-ma. Guma,“ číta už celé slovo. Knižku vylovil z jedinej skrine, kde majú hrnce aj všetko ostatné. Chlapcom z bežnej školy mama verí. Netuší, čo v dospelosti čaká tých zo špeciálnej.
„Už dosť, treba sa o ne starať,“ hovorí o tom, že už nebude mať viac detí. „Manžel bol jedináčik a chcel ich veľa. Nás bolo dvanásť.“ Otec po celý čas hanblivo chodí okolo chatrče, drží sa čo najďalej.
Majú 15, 14 a 12 rokov, vymenúva žena svoje deti. Desaťročná je chorľavá s prieduškami, je v nemocnici. Potom je osemročný Marek, Šimon má šesť, Paťka štyri, Viktorka tri a najmenší má štyri mesiace.
Päťsto eur od štátuNa dávkach dostáva rodina 520 eur. Manžel nepracuje a nemá ani nárok na aktivačné práce, pretože žena berie materské. Predtým sezónne robil u súkromníka v lese. Zo súkromníka sa stal starosta a ten už preňho prácu nemá.
„Dona Carmela by som vyhodila,“ znie v pozadí telenovela. Televízor je maličký, pod ním je DVD prehrávač. „Elektrina je napojená dolu. Platíme 17 eur mesačne.“ Elektrický drôt sa ťahá celou osadou, takmer každý je napojený načierno.
Marek vyskočí na posteľ, zvesí zahnutý drôtik a zavesí ho na drôt pod stropom. Zažne sa žiarovka, izba sa trochu osvetlí. Fotografie z miestnosti plnej detí nevyzerajú potom v Bratislave ani s rozsvieteným svetlom o nič optimistickejšie.
Beata
Balogová
