Príbeh letca IMRICHA GABLECHA (97) si pripomíname aj preto, že v júni to bolo 74 rokov, čo odleteli z územia Slovenska prví letci, aby bojovali proti nacistickému Nemecku.
Je chodiacou encyklopédiou 20. storočia - nielen vďaka neuveriteľnej pamäti, pre ktorú nie je dodnes väčším problémom žiadny dátum či meno. A to aj napriek tomu, že od stovky ho delia necelé tri roky. Najmä však svojím životným príbehom.
„Narodil som sa ešte za cisára pána, 4. novembra 1915," začína živo svoje rozprávanie rodák z Hrachovišťa neďaleko Starej Turej. K detstvu sa aj po rokoch vracia asi najradšej.
„Moja prvá spomienka sa viaže k vzniku Československa a potom, keď sa skončila prvá svetová vojna. Dodnes sa mi v mysli objavuje obraz ľudí, ktorí behali po dedine a kričali, máme slobodu a mier,“ hovorí.
Tieto časy boli zároveň obdobím premien, keď sa stretával starý svet s tým novým. Imrich Gablech obracal svoj zrak čoraz častejšie na nebo. Nebolo to pre to, v čo tajne dúfali jeho rodičia - zo syna by totiž najradšej vychovali kňaza.
Dôvod bol pre mladého Imricha vtedy oveľa dobrodružnejší. „Na oblohe sme začali so starším bratom Antonom čoraz častejšie sledovať prvé lietadlá. Nad našou dedinou vtedy lietali vojenské stroje z Piešťan.“
A niekde tu sa začala rodiť túžba, ktorá mala navždy ovplyvniť jeho život.
Prečítajte si o tom, prečo pilota stále nikto neocenil
Odletel Tisovi, odplával Stalinovi. Štát na hrdinu zabudol
Tisíc pilotov v republikeNa nebo vzlietol v čase, keď sa nad Európou začali zaťahovať mračná. „Hitler sa v Nemecku dostal k moci v roku 1933 a začal hádzať tie svoje heslá - Drang nach Osten, čiže dral sa na východ.“ A na rade bolo samozrejme aj Československo. Povedal som si, že toto nemôžem dopustiť," vysvetľuje, čo ho nakoniec priviedlo od nesmelého sna k jeho skutočnému naplneniu.
Za všetko mohol náborový článok v novinách z roku 1936 . Do aeroklubov sa hľadali noví letci, ktorých by z obyčajných milovníkov lietania vycvičili na bojových pilotov.
Počet vzdušných síl sa mal vyrovnať predpokladanému nepriateľovi, ktorým bolo Nemecko. Namiesto toho však prišiel Mníchovský diktát a rozbitie Československa. Imrich Gablech si bol istý, že aby mohol proti Hitlerovi bojovať, musí ujsť.
Hriešna EvaNa vhodnú príležitosť bolo treba čakať dlhšie. Nemci kontrolovali letiská a palivo do nádrží sa smelo plniť iba tak, aby sa lietadlá dostali len po hranice.
„V Piešťanoch sme sa navyše museli najskôr oťukávať,“ spomína si na atmosféru v letke 64 v Piešťanoch krátko po vzniku slovenského štátu. „Siedmeho júna 1939 bol však sviatok a lietajúci personál mal prikázané povinné kúpanie na kúpalisku Eva.
Na úteku sme sa dohodli ôsmi – hlavný mechanik Ľudovít Ivanič nenápadne vypúšťal palivo z iných lietadiel a plnil naše nádrže. Nikomu to nemohlo napadnúť,“ prezrádza Imrich Gablech.
Štartovali postupne. „Prvý sa splašil Jano Lazar, potom letec Káňa. Keď po ňom vystrelil strážca hangáru, prepadla ma panika. Nevedel som nájsť ručný magnet na nahodenie motora. ´Imro, pri pravej nohe,´ upozornil ma v rýchlosti Ivanič. Vyrazil som na plný plyn a zhodil do trávy leteckých žiakov, ktorí mi už obsadili krídla. Odleteli sme dohromady štyri lietadlá. V Žiline podľa Ivaniča na naše lietadlá Nemci aj strieľali, popri nás bolo vidno obláčiky.“
Nevedeli, kam sa im podarí s množstvom paliva dostať. Vysnívaným cieľom bolo Francúzsko. Palivo však stačilo iba chvíľku, pristáli v najväčšom poľskom výcvikovom leteckom stredisku v Debline. „Spôsobili sme tam úplný rozruch,“ zasmeje sa Imrich Gablech.
Študenti z Juhoslávie„Neponúknete sa kávou?“ uprostred rozprávania nezaprie plukovník v sebe noblesného hostiteľa. Práve tú najradšej ponúka svojim hosťom. Dodnes si vyčíta, že nepoznal presnú etiketu v rokoch, na ktoré spomíname.
„Nevedel som, že ženskú ruku treba len letmo pobozkať, nie stisnúť,“ spomenie si na drobné faux-pas pri stretnutí s manželkou poľského ministra obrany. Presne za ním do Varšavy totiž slovenských letcov ešte v deň príchodu poslali.
„Prečo by ste išli do Francúzska,“ spýtal sa ich minister, keď mu prezradili svoje najbližšie plány. „S Hitlerom budeme bojovať aj my, zostaňte s nami.“
Vstúpili teda do služieb poľského letectva, no pod rúškom tajomstva. „Mali sme príkaz vydávať sa za juhoslovanských študentov, aby Nemcov zbytočne neprovokovalo, že Poľsko zamestnáva zahraničných pilotov.“
Keď hovorí o dvoch mesiacoch, ktoré tu prežili, na jeho tvári sa objaví úsmev. Chodievali radi k Visle, kde sa tancovalo len v plavkách. Poliaci ich prijali srdečne a kamarátsky. Našli si tam mnohých priateľov.
V boji proti Hitlerovi mu zabránil StalinPredzvesť druhej svetovej vojny bolo cítiť vo vzduchu už niekoľko dní.
„Už 31. augusta nemecké lietadlá nad Poľskom nalietavali, ešte však nebombardovali. K útoku prišlo nadránom, bola strašná hmla, poľský rozhlas hlásil: Uwaga, uwaga natrozi - Pozor, pozor, nalietavajú. Dostali sme každý pridelený aeroplán,“ spomína pilot.
Netrvalo ani dva týždne a Imricha Gablecha a jeho priateľov zajali ruské vojská.
V čase, keď ešte Sovietsky zväz ani nevyhlásil Poľsku vojnu, sa na východe krajiny pohybovali ruské tanky, odvliekli ich do gulagu.
Prešiel asi sedem táborov – v jednom chodievali do baní, v inom stavali železnicu, ktorá sa tiahla až k Severnému ľadovému moru.
„Na celý deň sme dostávali prídel chleba asi ako vaša pästička,“ názorne ukazuje. „ Samozrejme, že som z tej podvýživy oslepol. Viete si to predstaviť, dvadsaťtriročný chlapec a stratí zrak? Neviem, čo by som urobil nebyť dobrých priateľov Poliakov,“ hovorí.
Jeden z nich ukradol lyžičku rybieho tuku, ktorý vypil a postupne sa mu zrak začal vracať.
Keď došlo v gulagu k nepokojom, k pôvodnému trestu päť rokov mu ešte pridali ďalších desať, dohromady ho čakalo teda pätnásť rokov v zajatí.
Nahého ho vtedy poslali do ľadovej korekcie vybudovanej v zemi. Skrčený v provizórnej miestnosti čítal na stenách nápisy, ktoré tu zostali po jeho predchodcoch: „Ja mladučká 16-ročná tu čakám na smrť.“ Rozmýšľal, aký osud bude ten jeho.
Šťastné poradové čísloS osudmi ľudí hrali vtedy mariáš rozmary a rozhodnutia štátnikov. To, že sa onedlho ocitne vo Veľkej Británii ako člen kráľovských perutí Royal Air Force, ho vtedy ani vo sne nenapadlo.
„Bol som 199. z 200 letcov. Mal som šťastie v nešťastí. Šťastie v tom, že Nemecko napadlo v roku 1941 Sovietsky zväz.“
Predstavitelia poľskej exilovej vlády v Londýne podpísali dohodu so zástupcami vlády Sovietskeho zväzu. Z tábora ich prepustili a 200 letcov dostalo možnosť nasadnúť na loď Queen Mary, aby pomohli spojencom.
Vyrazili z Archangeľska a plavili sa cez Biele a Barentsovo more, severozápadne Severným ľadovým oceánom na Špicbergy a odtiaľ cez vody severného Atlantiku a Severné more do Veľkej Británie. Šepkalo sa, že na parníku je aj americký veľvyslanec s rodinou a v útrobách lode vezú sovietsky štátny poklad.
„Lietali nad nami aj Nemci, no nemohli bombardovať, pretože oblaky boli príliš nízko,“ spomína, ako pilotov na ich ceste chránilo nebo.
Sledovala ich aj nemecká ponorka, ktorú sa neúspešne snažili zneškodniť. Hádzali na ňu hlbinné bomby. „Bol to ostrieľaný morský vlk a vždy sa skryl pod loď, pod tú našu,“ zabaví sa aj po rokoch na šikovnosti nepriateľa.
Sen o lietaní sa nekončíV Havlíčkovom Brode, kde sme nášho najstaršieho pilota navštívili a kde od konca vojny žije, nechýba portrét v neodmysliteľnej tmavomodrej uniforme.
Rovnakú si mal obliecť opäť po príchode do Anglicka a stať sa stíhacím pilotom. Nalietal 52 hodín, ale iba cvične, ozvali sa staré problémy z gulagu – pri lietaní, ale aj v bežnom živote.
„Išiel som z kina s dievčaťom a naraz som vrazil do stĺpu elektrického vedenia. Čo je, čo sa deje, pýtala sa ma. Ja nič nevidím,“ toto sa opakovalo ešte asi tri- či štyrikrát.
Hoci ho pre zdravotné problémy z gulagu chceli vyradiť, jeho túžba bojovať proti Hitlerovi bola silnejšia. „A tak som sa stal kontrolným dôstojníkom, dnes by sme povedali dispečerom. Riešil som situácie, keď volali lietadlá o pomoc, rizikové situácie i pristávanie desiatok stíhačov či bombardérov.“
Komunistami z duše pohŕdalHneď po skončení vojny sa s radosťou vrátil do Československa. Stal sa veliteľom základne v Havlíčkovom Brode.
Aj preto hovorí milou čechoslovenčinou, ktorá v niečom pripomína gráciu prvej republiky. Po troch rokoch však prišiel režim,, ktorý mal s jeho ideálmi iba pramálo spoločného. „Komunistický režim som už od jeho nástupu ostro odmietal,“ vyznáva sa Imrich Gablech, ktorého neovplyvnil len jeho nedobrovoľný pobyt v ruskom gulagu.
„Už od začiatku som hovoril, veď tí iba túžia po moci, o ľudí im vôbec nejde. Naopak oni ľudí zatvárajú, zaberajú im majetky a správajú sa neľudsky.“ Ani jeho neobišiel osud iných letcov zo západného odboja.
„Druhého februára 1949 ma vyhodili z armády. Potom ma zavreli do krajskej väznice do Jihlavy a tam ma vyšetrovali. Pýtal som sa ich, či si myslia, že som chcel ujsť. Bolo to smiešne, bol som veliteľom základne, ak by som chcel ujsť, mohol som im uletieť nielen s rodinou, ale odsťahovať aj polovicu Havlíčkovho Brodu,“ aj dnes sa smeje na absurdných obvineniach.
Keď počúval, že je zradca, hovoril im: „Ja som na to hrdý, že som podľa vás zradca, ale čo vy, čo ste robili vy?“
Pevná vôľa a skromnosťTo je jeho odpoveď, keď sa ho pýtame, čo mu v ťažkých chvíľach jeho života pomáhalo. Nielen vtedy, keď ho po prepustení z armády štyrikrát vyhodili zo zamestnania. Aj z miesta obyčajného robotníka.
Keď ho už štvrtýkrát vyhodili z bytu, zaťal sa a postavil si svojpomocne dom na kopci nad mestom. „Ja som sa ich nebál,“ hovorí.
Podarilo sa mu nájsť si nakoniec prácu ako účtovníkovi. „Do polnoci som študoval rôzne príručky a o štvrtej ráno chodieval opäť do zamestnania. Zarobil som iba 800 korún a žiadne odmeny, zatiaľ čo iní mali za rovnakú prácu aj dve tisícky.“
Až po nežnej revolúcii sa dočkal úplnej rehabilitácie a uznania za svoju leteckú činnosť.
Ani dnes nezaprie svoju nezlomnú náturu, ktorú nepoznačil ani vek. Žije sám, spoločnosť mu robí najmä perzský kocúr Kubo.
O každú návštevu sa vie príkladne postarať. Núka nás ochotne sušenými jabĺčkami, ktoré sám ešte aj dnes pripravuje. Ukazuje nám aj knihu o jeho živote, ktorú písal týždeň.
„Bol to nápad mojej manželky.“ Doma má však ešte hrubé rukopisy, ešte stále nevydané. Keď sa ho pri odchode pýtame, či by vo svojom živote niečo zmenil, ani na sekundu nezaváha: „Ak by som sa znova narodil, robím všetko rovnako. Človek to musí mať v sebe.“
Beata
Balogová
