BRATISLAVA. Letný slnovrat nastal dnes ráno o 7:44 h. Leto si budeme užívať 94 dní, kým ho 22. septembra o 22:44 h Slnko s jesennou rovnodennosťou neukončí.
Letný slnovrat je okamih, keď sa na severnej pologuli začína leto, na južnej zima, hovorí Marek Husárik z Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied.
V deň letného slnovratu, zvyčajne 21. júna, je podľa neho na severnej pologuli najdlhší deň v roku, na južnej pologuli najkratší.
„Za severným polárnym kruhom nastane tzv. polárny deň, keď Slnko nezapadne vôbec za horizont,“ dodáva s tým, že za južným polárnym kruhom, naopak, Slnko nevyjde spoza obzoru a zavládne tam polárna noc.
Rituály a obrady
Obdobie leta sprevádzali podľa etnologičky Kataríny Nádaskej viaceré magické rituály a obrady. K veľmi dôležitým dňom patril letný slnovrat, po prijatí kresťanstva sviatok svätého Jána.
Na Slovensku sa podľa jej slov nazýval Rusadlá, Turíce, Letnice. „V predkresťanskom období sa slávil u Slovanov ako sviatok Jarila, Kupala,“ poznamenala etnologička.
Dievčatá sa zvykli o polnoci pozerať do vody, aby v nej uvideli obraz svojho budúceho ženícha. Niekde si dievky postavili nádobu s vodou, vyzliekli sa donaha a so zariekaním ju obchádzali, aby v nej uvideli obraz svojho milého. Dôležitou súčasťou našich predkov boli podľa jej slov aj veštecké sny.
Počas svätojánskej noci si položila dievčina pod vankúš rastlinku zvanú osúdenica a v spánku mala vidieť tvár svojho milého. Podobne to malo fungovať aj s mužskými nohavicami, ktoré si dala pod vankúš, aby sa jej obraz jej milého vo sne prisnil.
Dôležitým aktom počas letného slnovratu bolo pálenie ohňov na vŕškoch. Oheň symbolizoval víťazstvo Slnka nad tmou, bol oslavou Slnka, svetla. Preskakovanie vatry sa zachovalo na Slovensku v niektorých lokalitách až do začiatku 20. storočia.
„Verilo sa, že kto vatru preskočí, nemusí sa v tom roku báť smrti,“ priblížila Katarína Nádaská. Posvätnú funkciu ohňa umocňovali rôzne zákazy, napríklad do ohňa sa nesmeli hádzať smeti, pľuť či močiť.
Počas tohto sviatku sa zbierali liečivé rastliny, ktorým sa pripisovala obzvlášť veľká sila a účinok, pokiaľ boli nazbierané počas svätojánskej noci.
Významným bolo podľa etnologičky aj rituálne kúpanie sa v riekach, čo súviselo s hrami dospelých ľudí, rovnako ženatých i slobodných, ktoré mali silne erotický charakter, čím sa imitovala silnejúca plodnosť žien aj mužov.
Na Jána
Sviatok svätého Jána, ktorý pripadá na 24. júna, znamenal čas letného slnovratu. Letný slnovrat slávili už starí Slovania v predkresťanskom období.
„Bola to úcta k slnku, ktorému sa prinášali obete. Fragmenty tejto úcty sa preniesli aj do kresťanského obdobia,“ poznamenala etnologička.
Na Slovensku sa uchovávali ešte do 19. storočia vo forme zvyku tradičného pálenia ohňov na kopcoch. Po zapálení ohňa si mládež zaspievala pri muzike. V minulosti bol tento sviatok veľmi obľúbený najmä medzi mládežou. Na kopcoch sa zvykli zapaľovať ohne, nazývalo sa to pálenie vajana či sobotiek, pri ktorých sa spievalo.
Zároveň to však bola dobrá príležitosť pre mládencov a pre prípadné vyjadrenie svojich citov k dievčine, ktorá sa mu páčila. Dievčatá zbierali kvety, z ktorých vili vence. Po polnoci ich hádzali za seba a mládenci sa ich snažili chytiť na rukoviatku biča.
„Komu sa to podarilo, patril nielen k šikovným mládencom, ale vraj si tú dievčinu, ktorej veniec chytil, vezme za ženu,“ informovala.
Zapálenú vatru preskakovali mládenci aj dievčatá. Oheň mal očistnú funkciu a jeho preskočením sa symbolicky očistili, ale tiež ukázali svoju šikovnosť. Zvyk pálenia svätojánskych ohňov počas letného slnovratu poznali aj Poliaci, Srbi, Chorváti.
V minulosti sa oheň počas letného slnovratu rituálne zapaľoval pomocou kremeňa a ocieľky, prípadne trením dvoch kusov dreva. Tento úkon mohli urobiť len poctiví mládenci.
