Mal by štát prispievať na platené sexuálne služby telesne postihnutým? Alebo sa tváriť, že žiaden sexuálny život nemajú, tak ako to robí zvyšok spoločnosti?
Spomínate si na francúzsku snímku Nedotknuteľní? Od krku dole ochrnutý aristokrat Philippe si za svojho opatrovníka vyberie živelného černošského mladíka z parížskeho predmestia. Ten mu vráti nielen chuť do života, ale pomôže mu nájsť si aj životnú partnerku.
Alebo si pamätáte na americkú komédiu The Sessions, ktorá bola v januári nominovaná na Oscara? Tiež ju nakrútili podľa skutočného príbehu. Novinár a básnik Mark O'Brien sa vo svojich 38 rokoch rozhodol prísť o panictvo, ignorujúc fakt, že je od narodenia pripútaný na lôžko a odkázaný na pľúcny respirátor.
Sexuálne túžby telesne postihnutých sú niečo, na čo si vo filmoch pomaly zvykáme. V skutočnom živote je to horšie.
„Verejnosť je ešte stále plná predsudkov ohľadom sexu a vôbec života ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím,“ hovorí 45-ročný Boris Klohna, zakladateľ občianskeho združenia ZOM Prešov, ktoré pomáha hendikepovaným. Sám trpí od narodenia svalovou distrofiou, je úplne odkázaný na pomoc inej osoby.
Opisuje, ako si nedávno s priateľmi pozreli film Hasta la vista!. Komédia nakrútená podľa spomienok Asty Philpota hovorí o troch mladíkoch - jeden je slepý, druhý na vozíku a tretí úplne ochrnutý – ktorí sa rozhodli, že skôr ako umrú, chcú zažiť svoj prvý sex. Spolu s obéznou opatrovateľkou sa vyberú do nevestinca v Španielsku.
„Z môjho pohľadu vozičkára to bol absolútne reálny film. S kamarátmi sme už niekoľkokrát rozoberali, či by súčasťou kompenzačných príspevkov nemohla byť aj možnosť zaplatiť si sexuálne služby. Viem, že niektorí navštevujú bežné prostitútky.“
Klohna v roku 2001 zorganizoval 1. interakčný seminár Láska, partnerstvo, erotika a sexuálny život telesne postihnutých ľudí, na ktorom vystúpili odborníci z oblasti sexuológie, psychiatrie, psychológie, genetiky, náboženstva, sociálnej práce a špeciálnej pedagogiky. Dodnes ide o ojedinelú akciu na Slovensku.
Helen Hunt hrá vo filme The Session sexuálnu terapeutku, ktorá pomôže hendikepovanému mužovi spoznať skutočnú rozkoš.
FOTO: outnow.ch
Hlava myslí, telo neposlúcha
Túžby vás totiž neopustia, ani keď ostanete na vozíku alebo trpíte telesným postihnutím od narodenia. Jednoducho, sex je telesná potreba ako jedlo či spánok.
Mýtus o asexualite zdravotne postihnutých vychádza podľa sexuológa Ivana Kubiša z nevedomosti laikov.
Vyvodzujú si ju z funkčných porúch, ktorými tieto osoby trpia. Ide o neschopnosť dosiahnuť erekciu, orgazmus, ejakuláciu, spojenie či zníženú citlivosť genitálií.
„Samozrejme, že mám chuť na sex, hlava je totiž normálna, len telo neposlúcha. Keď už mi osud zobral možnosť byť sexuálne aktívnym, tak mi to nemal nechať v hlave,“ sťažuje sa štyridsiatnik Tomáš.
Krátko po svadbe mal autonehodu a ochrnul. S manželkou ostali spolu kvôli synovi, ich citový a sexuálny život však vyhasol. Každý si žije po svojom. „Manželka ma nevie pochopiť. Ja mám také isté túžby, ako keď som bol zdravý, ale ona je chladná.“
Hendikepovaní pacienti môžu podľa českej sexuologičky Taťány Šrámkovej viesť plnohodnotný sexuálny život. Poruchy stoporenia sa liečia tabletkami alebo lokálne injekciami, nedostatočná lubrikácia ženskej pošvy lubrikačným gélom.
Ak bola žena pred úrazom plodná, túto schopnosť nestratí a pod dohľadom gynekológa môže donosiť dieťa.
U muža sa v prípade záujmu získavajú spermie operačne alebo vibrostimuláciou, alebo elektrostimulácou ejakulácie, keďže vo väčšine prípadov nemajú výron semena.
„Čo sa týka partnerských vzťahov, panuje mýtus, že ženy sú po úraze opúšťané, ale nemôžem to potvrdiť, je to veľmi individuálne,“ hovorí Šrámková. „Muži to majú v istom ohľade skutočne jednoduchšie, ženám nerobí problém zoznámiť sa a nadviazať vzťah s chlapcom na vozíku. Sú obdarené opatrovateľskými schopnosťami oveľa viac ako muži.
Slepý, paralizovaný a vozičkár. Hasta la vista! je o tom, ako sa všetci traja rozhodli prísť o panictvo.
FOTO: outnow.ch
Prostitútka vás nevysmeje
Naozaj máme problém pripustiť, že i telesne postihnutí sexujú?
„Tak ďaleko ešte nie sme. Táto spoločnosť sa pozastavuje nad tým, že vôbec máme nejakých partnerov,“ hovorí 34-ročná Katarína Štulrajterová z Nižnej Hutky.
V šestnástich ostala po autonehode ochrnutá od hrudníka dole. „Neriešia, ako žijeme, ak nemáme partnerov, že nás nemá kto objať, nemáme sa ku komu pritúliť. Hlavne na dedine je to zlé, ja osobne sa stretávam s tým, že ľudia sa pýtajú môjho muža, prečo si so mnou začal, však sa bude musieť o mňa celý život starať. Nezaujíma ich, že máme krásny vzťah, zdravé dieťa a žijeme plnohodnotným sexuálnym životom. Sú prekvapení, že zdravý muž si začal s postihnutou,“ hovorí Štulrajterová.
Český gynekológ Pavol Kolan uviedol na seminári združenia ZOM Prešov prípad Tomáša Nemca, ktorý sa narodil s DMO špecifikovanou ako spastická hemiparéza. Pre chorobu nebol schopný nadviazať partnerský vzťah, preto využil platené sexuálne služby.
„Zistil som, že 95 percent prostitútok, ktoré som poznal na vlastnom tele či s nimi aspoň hovoril, sú veľmi citovo založené ženy s pochopením pre druhého človeka. Nikdy mi nedali najavo pohŕdanie, s ktorým som sa často stretával u zdravých vedúcich organizácií zdravotne postihnutých či u rehabilitačných pracovníčok. V bordeli som sa nikdy nestretol s rozdeľovaním na zdravých a zdravotne postihnutých. Kto to nezažil, môže povedať, že je to iba otázka peňazí. Áno, za peniaze je možné si kúpiť sexuálnu službu práve tak, ako napríklad rehabilitačné cvičenie, ale nie porozumenie a vľúdne slovo.“
Podľa uznesenia Valného zhromaždenia OSN z 20. decembra 1993 by mali štáty podporovať úplnú účasť osôb so zdravotným postihnutím na rodinnom živote. Mali by zabezpečiť, aby ich zákony nediskriminovali v sexuálnych vzťahoch, manželstve a v rodičovstve.
Podľa svetovej zdravotníckej organizácie WHO je zdravie stav fyzickej, duševnej a sociálnej pohody. Z toho sa síce nedá vyvodiť záver, či má telesne postihnutý jedinec právo na sex, ktorý mu musí štát umožniť, ale sex je minimálne súčasťou všeobecnej definície zdravia.
„Skutočne demokratická spoločnosť by mala umožňovať hendikepovaným občanom dve základné práva: ich realistickú a pozitívnu identifikáciu ako sexuálnej bytosti a ich primeranú sexuálnu realizáciu a naplnenie sexuálnych vzťahov,“ myslí si sexuológ Kubiš, ktorý roky pôsobil v rehabilitačnom centre Kováčová.
Záujem je veľký
Už v roku 1992 izraelská sexuologička Ronit Aloni referovala o skúsenostiach so sexuálnymi terapeutkami vo svojej praxi. Vyškolené ženy pod lekárskym dohľadom viedli pacientov k znovuobnoveniu ich sexuality.
Vo Veľkej Británii si postihnutý môže objednať napríklad cez organizáciu TLC Trust sexuálnu pracovníčku alebo pracovníka. Sú vyškolení na všetky druhy postihnutí, pomôžu klientovi zbaviť sa napätia a objaviť telesnú rozkoš, hoci neraz len objatie či obyčajný fyzický kontakt.
Ceny sa pohybujú od stodvadsať libier za hodinu, záujem je veľmi veľký, rezervácie robia aj rodičia postihnutých. Prevažne otcovia.
„Pre niektorých mužov je jediný dotyk, ktorý dovtedy zažili, od ich matky počas kúpania,“ povedala pre Guardian jedna z pracovníčok.
V Holandsku dostávajú pacienti finančný príspevok na platené sexuálne služby, užiť si ich môžu maximálne dvanásťkrát do roka.
V Nemecku sa už dlho diskutuje o práve postihnutých a starých ľudí na sexuálny život.
Claudia Fischer-Czech z organizácie Kassandra hovorí o pilotnom projekte Opera, ktorý ponúka prostitútkam a prostitútom možnosť skončiť s remeslom a rekvalifikovať sa na sexuálnych pracovníkov. Vedia si totiž takúto prácu predstaviť, vedia zaobchádzať s telom.
V rekvalifikačnom kurze získajú informácie o základných pravidlách prevencie, hygieny, prvej pomoci, rôznych druhoch postihnutí a problémoch v starobe a o úlohe sexuálneho sprievodcu. Fischer-Czech nevníma túto novú profesiu ako sexuálnu, ide skôr o službu sociálnu a zdravotnú.
Profesionálna inštruktáž
Potrebu náhradných partnerov rieši i česká fyzioterapeutka Zdeňka Faltýnková.
„Hlavne muži by si potrebovali v priebehu základnej rehabilitácie vyskúšať, čo a ako im funguje. Sexuálny terapeut by im ukázal spôsoby stimulácie, využitie rôznych pomôcok, aby, keď sa vrátia domov, boli plnohodnotnými partnermi. V spinálnych centrách v okolitých krajinách to funguje, u nás nie,“ hovorí.
Z vlastnej skúsenosti vie, že „jej chlapci“ chodia na skúšku do verejných domov.
„Ale bolo by lepšie, keby sa to realizovalo na profesionálnej úrovni, aby nemuseli dievčatám vo verejných domoch vysvetľovať, že necítia a nemôžu sa hýbať. Terapeut by im povedal, na čo si majú dávať pozor, pretože bohužiaľ pri sexuálnych aktivitách môžu niektorí postihnutí prísť aj o život,“ vysvetľuje Faltýnková.
Druhú fázu inštruktáže by predstavoval príchod domov. Ak by pacient chcel nadviazať vzťah a mal by ostych rozprávať sa o svojich problémoch s potenciálnym partnerom, asistent by mu pomohol. Inštruoval by nielen jeho, ale i zdravého partnera.
„Rozhodne je tu potreba novej profesie,“ hovorí fyzioterapeutka. Ako členka Českej asociácie paraplegikov momentálne pracuje na špeciálnej erotickej pomôcke pre postihnutých.
„Chlapci si ju objednali z USA a my sa teraz snažíme, aby sa jej zlepšená verzia začala v Česku vyrábať,“ hovorí Faltýnková.
Beata
Balogová
