Najdlhšie slúžiaci vojak v dejinách nebol zďaleka jediným slávnym vojakom narodeným na území dnešného Slovenska.
Slovensko nemá dejiny plné pápežov, cisárov, kráľov, štátnikov ani nezapĺňa stránky učebníc svetového dejepisu. Nemá ani rodákov, ktorí hýbali politickou osou Európy.
O to zvláštnejšie je, že si nepamätáme alebo nechceme pamätať takých, ktorí do dejín určite patria. Síce nie slovenských, ale rakúsko-uhorských určite.
Všetci dobrí rodáci
Andrej Hadik, jeho syn Karol Jozef Hadik, Ján Andrej Beňovský, Ján Lipský, Ladislav Škultéty-Gabriš a ďalší. Nazvime ich slovenskí rodáci, aby sme sa vyhli nezmyselným sporom o to, či patria viac Maďarom, alebo Slovákom.
Všetci prekročili svojím významom rámec slovenského priestoru, monarchie a azda až na „večného vojaka“, zástavníka Gabriša, patrili do európskej vojenskej elity.
Ich príbehy v mnohom pripomínajú v dnešnom ponímaní „americký sen“, v ktorom sa aj z nuly môže stať vlastným úsilím významná osobnosť.
Andrej Hadik a Ján Beňovský boli na základe cisárskeho patentu majiteľmi plukov habsburskej armády, čo bola jedna z najväčších pôct.
Andrej Hadik dosiahol hodnosť poľného maršala, najvyššiu hodnosť habsburskej armády. Bol prezidentom Dvorskej vojnovej rady vo Viedni, čo zodpovedá pozícii ministra vojny.
Panovník František ocenil schopnosti Hadikovho syna Karola generálskou hodnosťou a najvyššími vyznamenaniami Veliteľským krížom Radu Márie Terézie.
V knihách áno, v učebniciach nie
Ján Beňovský, bratranec známejšieho svetobežníka Mórica, skončil vojenskú kariéru ako podmaršal a majiteľ pluku. Ján Lipský, plukovník a kartograf, vytvoril generálnu mapu Uhorska. Na tú dobu takmer dokonalé dielo používal aj Napoleon.
Zástavník Ladislav Škultéty-Gabriš je považovaný za najdlhšie slúžiaceho vojaka na svete. Poznala ho celá Viedeň a stala s z neho celebrita. Populárnemu Gabrišovi vydali litografiu s portrétom na koni a predávali ju za jednu zlatku.
O nikom z nich sme sa neučili v škole. Potvrdzuje to aj historik a vedec Vojenského historického ústavu, zostavovateľ Knihy kráľov Vladimír Segeš, ktorý napísal spolu s Vojtechom Danglom knihu Vojvodcovia - 111 osobností vojenských dejín Slovenska.
„Nikto sa o nich neučil a neučí. Pritom sú ďalším dôkazom, že nie sme len národ pastierov a zbojníkov, ale aj ukážkou absencie vlastnej vojenskej identity v našom historickom vedomí,“ hovorí docent Segeš.
Pre úplnosť dodajme, že vojaci pomenovali predsa len po maršalovi Hadikovi akadémiu. Po štyroch rokoch a reorganizácii sa jeho meno z názvu vytratilo.
Škultéty-Gabriš nedávno dostal mediálny priestor ako „večný vojak“, ktorého ostatky za kriku maďarských nacionalistov previezli a pochovali na Slovensku, presne na 275. výročie jeho narodenia.
Nadnárodní hrdinovia
Johann Ch. Allmayer-Beck dal jednej z podkapitol diela Habsburská monarchia 1848 – 1918, ktorú venoval habsburskej armáde, názov Mnohonárodná alebo nadnárodná?
Historik Vladimír Segeš hovorí, že otáznik v názve je namieste. Ako príklad môže slúžiť práve slávny slovenský rodák maršal Andrej Hadik.
„Nebol Slovák ani Maďar v modernom ponímaní. Otázka národnej identity v dnešnom zmysle slova bola preňho druhoradá, lebo rovnako ako ostatní vtedajší šľachtici a vzdelanci bez ohľadu na etnický pôvod bol typickým predstaviteľom natio hungarica čiže politického uhorského národa, združujúceho výsadnú privilegovanú vrstvu uhorskej spoločnosti,“ konštatuje historik.
Uhorsko ako stavovský štát s čoraz výraznejšou až výlučnou dominanciou maďarskej či pomaďarčenej šľachty si podľa Segeša tento charakter udržalo až do roku 1848 čiže do zániku feudalizmu.
Prvý husársky kúsok
Andrej Hadik (1711 – 1790)
Na Slovensku takmer neznámy vojvodca, ktorého časť zdrojov označuje za Maďara alebo potomka českých exulantov. Pre autorov knihy Vojvodcovia, historikov Dangla a Segeša, je Hadik jednoznačne potomkom zemianskej rodiny pochádzajúcej z Turčianskej stolice, čo dokazuje aj ním vlastnoručne napísaný životopis. Mladý Hadik sa pôvodne pripravoval na kňazské povolanie, nakoniec však vyhovel otcovi a stal sa vojakom.
„Self made man“ Hadik urobil závratnú vojenskú kariéru. V 33 rokoch bol najmladším plukovníkom v celej habsburskej armáde, veliteľom a neskôr aj majiteľom husárskeho pluku. V roku 1774 ho povýšili na poľného maršala. Vo viacerých vojnách zastával funkciu hlavného veliteľa cisárskych vojsk a do konca života bol prezidentom Dvorskej vojnovej rady vo Viedni. Z dnešného hľadiska to zodpovedá funkcii ministra vojny. Hadik bol prvým a dlho aj jediným uhorským reprezentantom a vôbec jediným slovenským rodákom na tomto poste.
Andreja Hadika preslávilo najmä obsadenie hlavného mesta Pruska Berlína v roku 1757. Ako veliteľ údernej brigády, zloženej prevažne z husárov, nečakane napadol a obsadil Berlín. V boji o slabo chránené mesto padlo len desať Hadikových mužov. Odvtedy sa v Európe traduje pojem husársky kúsok.
Hadik pohrozil Berlínu, že ak sa nevzdá a nezaplatí, nevyhne sa rabovaniu a postihne ho podobný osud ako iné mestá, vypálenie. Hlavné mesto Pruska zaplatilo 300-tisíc toliarov.
„Samotný Hadik si z bohatej koristi nenechal ani toliar, 25-tisíc dal rozdeliť medzi vojakov, ostatok poslal panovníčke Márii Terézii, ktorá mu na znak vďaky darovala tritisíc dukátov,“ uvádzajú autori knihy Vojvodcovia.
Obsadenie Berlína neovplyvnilo vývoj vojny, ale malo veľký symbolický význam. Rozhnevaný Fridrich II. vydal príkaz Hadika zajať alebo zabiť, ale nikdy sa to nepodarilo. Panovníčka vyznamenala Hadika najvyšším vyznamenaním monarchie, Veľkokrížom Vojenského radu Márie Terézie.
Po skončení sedemročnej vojny Hadik získal grófsky titul a stal sa guvernérom Budína a veliteľom peštianskeho vojenského okruhu. Ako jednému z mála uhorských šľachticov mu cisár Jozef II. udelil titul dedičného ríšskeho grófa. Pozoruhodné je, že práve Hadik ako prvý v Uhorsku predložil v 60. rokoch 18. storočia návrh na zrušenie nevoľníctva.
Andrej Hadik zomrel vo Viedni a pochovali ho vo Futogu (dnešná Vojvodina), ktorý dostal ako dar pri povýšení do grófskeho stavu.
Na čele vojska proti Napoleonovi
Karol Jozef Hadik (1756 – 1800)
Synovia poľného maršala Andreja Hadika sa tiež dostali vysoko na spoločenskom rebríčku. Ján bol radca kráľovského miestodržiteľa, Ondrej dosiahol hodnosť jazdeckého generála, ale najviac sa preslávil Karol.
Karol Hadik ukončil protiturecké ťaženie v hodnosti plukovníka pod velením legendárneho maršala Laudona, ktorý v osobnom liste vysoko ocenil jeho vojenské schopnosti.
Mladý plukovník sa vyznamenal aj v niekoľkých protifrancúzskych bojoch. Hadikove bojové nasadenie a zásluhy v počiatočnej fáze protifrancúzskej vojny ocenil panovník František, ktorý mu udelil Veliteľský kríž Radu Márie Terézie a povýšil ho do hodnosti generálmajora.
Pár rokov pred koncom svojej sľubne sa rozvíjajúcej vojenskej kariéry velil gróf Karol Hadik už v hodnosti podmaršala vojskám na talianskom fronte.
„Pokúsil sa zachrániť víťazstvo habsburských vojsk po tom, ako habsburský generál Melas prinútil Francúzov na ústup. Generál však utrpel zranenie a stiahol sa z bojiska v domnienke, že bitku vyhral. Medzičasom prišiel na bojisko sám Napoleon, aby povzbudil morálku svojich vojsk. Francúzi zakrátko zaútočili a zostalo na Hadikovej chrabrosti a odvahe, aby sa tak ako už neraz predtým pokúsil zvrátiť výsledok bitky. Pri mestečku Marengo sa na čele vojska neohrozene vrhol na útočiacich Francúzov, ale utrpel také vážne zranenie, že ho museli odniesť z bojiska,“ opisujú vojenskí historici posledné Hadikove chvíle.
Karol Hadik podľahol zraneniu v poľnom lazarete v talianskom meste Alessandria.
Z pešiaka majiteľ pluku
Ján Andrej Beňovský (1740 – 1822)
Ďalší z radu slovenských rodákov, ktorý dosiahol vlastným úsilím a schopnosťami na najvyššie méty monarchie. Aj keď podstatne známejším z rodu Beňovských je svetobežník gróf Móric, z vojenského hľadiska je nepochybne významnejším jeho bratranec barón Ján Beňovský.
Slovenský rodák vstúpil do armády ako dobrovoľník, keď mal sedemnásť rokov. Z radového pešiaka sa vypracoval na veliteľa granátnikov, potom na veliteľa pešieho pluku, neskôr už v hodnosti podmaršala aj majiteľa pluku.
Po vypuknutí prvej koaličnej vojny v roku 1792 generála Beňovského prevelili na bojisko v Nizozemsku. Francúzi si po víťazných bitkách otvorili cestu do dnešného Belgicka a Porýnska a postupovali vo všetkých smeroch.
„Francúzske úspechy pretrhla až bitka pri Neerwindene. Na prenikavom víťazstve habsburskej armády sa nemalou mierou podieľali aj uhorské pluky... Mužstvo tvorili prevažne Slováci. Tuhé boje však pokračovali, keď sa zboru pod velením podmaršala Jána Andreja Beňovského podarilo vytlačiť pozviechané francúzske vojská z Wommersonu a Hackendovenu. Porazený francúzsky generál Dumouriez bol obvinený zo zrady revolúcie a gilotíne sa vyhol len dezerciou k habsburskej armáde,“ uvádza Vladimír Segeš v knihe Vojvodcovia.
V roku 1794 sa podmaršal Ján Andrej Beňovský stal majiteľom 31. pešieho pluku. Bol to prejav veľkej cti zo strany panovníckeho dvora, akej sa dostalo len niekoľkým slovenským rodákom.
Beňovský zomrel bez potomkov v Bratislave. Vo Viedni po ňom pomenovali ulicu Benjowsky strasse.
Najlepšia mapa Európy
Ján Lipský (1766 – 1826)
Vojak a kartograf Ján Lipský pochádza zo Sedličnej pri Trenčíne. On sám sa považoval v prvom rade za vojaka, ale svetový ohlas získal pri mapách.
Ako vojak prešiel protitureckými bojmi, zúčastnil sa ako veliteľ švadróny aj slávnej bitky pri Slavkove. Aj napriek návrhom, okrem iných aj od palatína Jozefa Habsburského, mu najvyššie vyznamenanie monarchie nikdy neudelili. Sklamaný Lipský (47) požiadal o penzionovanie pre „celkovú telesnú slabosť a silne podlomené zdravie“.
Lipský sa dočkal slávy po vytvorení generálnej mapy Uhorska a okolitých krajín. Lipského mapa Uhorska mala mimoriadny úspech a vzbudila všeobecné uznanie doma i v zahraničí. Bohuslav Tablic o nej vo svojich Vlasteneckých žiadostiach napísal: „Gak krásne a mistrowské mapy, onen učený Slowák obrsst Lipský pro Uhry a země k ním přináležegjej wypracowal, w nichžto gména w gegich wlastenském gazyku wyložena gsou.“
Veľký nemecký kartograf plukovník Theodor Emil von Sydow napísal o tejto mape okrem iného, že „ako výsledok obrovskej usilovnosti právom vzbudzuje veľkú pozornosť a stala sa podkladom pre všetky neskôr vydané mapy“.
Veľmi vysoko hodnotil Lipského mapu i Napoleon. Vyplýva to z listu, ktorý písal zo Schönbrunnu do Paríža francúzsky vojenský inžinier Louis-Albert-Guislain Bacler d’Albe.
„Jeho veličenstvo s obľubou používa pôvodnú Lipského mapu a dáva jej prednosť pred všetkými ostatnými,“ cituje historické zdroje Segeš.
Slobodomurár Lipský zomrel v rodnej Sedličnej. Na vlastnú žiadosť ho pochovali v záhrade, a nie v cintoríne.
Vlajkonosičom vyše 81 rokov
Ladislav Škultéty-Gabriš (1738 – 1831)
Ladislav Škultéty sa narodil v Mojtíne. Najdlhšie slúžiaci vojak na svete alebo „večný vojak“, ako ho nazývajú, strávil 81 rokov v sedle a polovicu z toho ako zástavník husárskeho pluku. Ovládal slovenčinu, maďarčinu, nemčinu a latinčinu a naučil sa aj po francúzsky. Cisár František z neho urobil za zásluhy doživotného zástavníka pluku.
K vojsku nastúpil po smrti matky, keď mal 12 rokov. Ako syn pluku sa naučil čítať, písať a počítať. „Dobre stavaný husár“ vysoký „5 stôp, 4 palce a 7 čiarok“ čiže dnešných takmer 170 centimetrov sa vyznamenal v bitke pri Kolíne a pri obsadení Berlína, kde ho zranili. Vyslúžil si dve vyznamenania – striebornú medailu za hrdinstvo a delový kríž.
Historici Dangl a Segeš uvádzajú, že v piatich koaličných vojnách proti Francúzsku a jednej proti Rusku zahynulo viac než 350-tisíc vojakov z Uhorska. „Možno považovať za zázrak, že zástavník Škultéty vôbec prežil útrapy napoleonských vojen v rokoch 1792 – 1815.“ Vladimír Segeš dodáva, že ho zachránilo pravdepodobne len šťastie. „Bol v správnom čase na správnom mieste.“
Dobová tlač zverejnila príhodu o stretnutí cisára Františka a Škultétyho v Hofburgu. Cisár si údajne všimol medzi nastúpenou čestnou strážou staručkého, vtedy 87-ročného zástavníka, ktorý dôstojne a bez pohnutia držal štandardu pluku. Keď sa dozvedel, že Ladislav Škultéty odslúžil už 75 rokov, dal si ho predvolať do pracovne a povedal: „Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na dôstojníka a umožním ti odísť na zaslúžený odpočinok.“ Traduje sa, že Škultéty vtedy cisárovi odpovedal: „Vaša výsosť, ďakujem za túto česť, no ak mi chce výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník aby som aj zomrel.“
Cisár rozhodol, že Škultéty zostane v stave pluku ako doživotný zástavník, bude oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností s výhodami dôstojníka a ročným príplatkom k žoldu sto zlatiek. Majiteľ pluku generál jazdectva Michael Kienmayer priznal Škultétymu príplatok ďalších sto zlatiek.
Príbeh „večného vojaka“ zaujal Viedenčanov. Škultétyho portrét predávali za jednu zlatku.
Ladislav Škultéty-Gabriš zomrel v plukovnom lazarete v Rumunsku.
Zdroj: Vojtech Dangl, Vladimír Segeš: Vojvodcovia - 111 osobností vojenských dejín Slovenska.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
