Najskôr ho odvliekli Sovieti, po návrate ho do tábora poslali československí komunisti. Na život nezanevrel, až do konca bol aktívnym skautom.
Do sovietskych gulagov odviedli Sovieti koncom vojny alebo po vojne okolo sedemtisíc ľudí zo Slovenska. V súčasnosti žije už len pár mužov, ktorí si kruté podmienky pamätajú
Medzi posledných svedkov patril aj Anton Felber (23. 8. 1923 – 27. 6. 2013). Rodák z Rudnian pri Spišskej Novej Vsi prežil v gulagu na Kaukaze tri roky.
Práve Felber patril medzi päticu pamätníkov, o ktorých spomienkach na kruté podmienky ruského zajatia nakrútil film Prežili sme gulag v roku 2009 Ondrej Krajňák, súčasný šéf Ústavu pamäti národa.
„Svoj príbeh vedel výnimočne do detailov prerozprávať. Nikto to tak nevedel. Bol to veľmi vzácny človek, lebo napriek tomu, čo zažil, nezanevrel a žil aktívne aj naďalej,“ spomína na nakrúcanie Krajňák.
Zbraň nikdy nedržal v rukách
Anton Felber prežil detstvo v Košiciach u starých rodičov. Koncom vojny si začal všímať, že miznú niektorí jeho kamaráti. Raz prišli sovietski dôstojníci aj za ním a zavolali ho na pohovor.
„Pravdepodobne ho niekto udal, že nebol na povinnej brigáde. Sovieti vtedy nútili ľudí stavať mosty a cesty pre postupujúcu armádu,“ hovorí Krajňák.
Obviňovali ho, že zastrelil Rusov, hoci on nikdy zbraň nedržal v rukách. Odmietol podpísať po rusky napísaný papier. „Tak chytil ten kutáč a dal mi s ním po krku s takou silou, že to železo sa skrivilo. A zakričal. Otvorili sa dvere a už ma vliekli do cely,“ spomínal vo filme.
Deväť dní potom cestoval v natlačenom vlaku do tábora Nuzal v súčasnom Čečensku. Mnohí cestou pomrzli.
„V noci človek nespal, cez deň dupľom nie, to bola ešte horšia zima,“ spomína s tým, že dva dni sedel opretý o mŕtveho riaditeľa štátnej nemocnice v Košiciach. „Mŕtvola je v zime strašne studená, no musel som tak sedieť,“ spomínal.
Anton Felber (v strede) so skautmi. FOTO:SITA
Keď dorazili na Kaukaz, museli väzni prejsť ešte 35 kilometrov peši. Tých, čo nevládali, mladí aj 15-roční čečenskí chlapci so samopalmi zastrelili. „Ak niekto ležal, išiel, kopol doňho, vstávaj, nevstal, zastrelili ho. A tak ich nechali tam, našich kamarátov.“
V tábore pracoval v bani na olovo 940 metrov pod povrchom. „Mali sme také lopaty ako pol postele. Niektorí nevládali tou veľkou lopatou ani manipulovať.“ Zlé boli aj hygienické podmienky. Na WC sa chodilo na latrínu, dvojmetrovú jamu, do ktorej niektorí zoslabnutí spadli a utopili sa.
Felberovi pomohlo dostať sa z väzenia zranenie, keď mu privalil vozík nohu. Ako dodáva Krajňák, jedna ruská zdravotná sestra presvedčila dozorcov, aby ho pustili na Slovensko, lebo tam mu nohu nezachránia. Po ceste späť zomrelo vo vlaku vyše 300 ľudí.
FOTO:SITA
Pomsta komunistu
Anton Felber sa vrátil po troch rokoch v roku 1948. Keď odchádzal, zanechal za sebou snúbenicu, ktorá vôbec nevedela, čo sa sním stalo.
„Keď dorazil do Košíc pešo z Čiernej nad Tisou, vítali ho kamaráti s tým, že práve v ten deň sa jeho snúbenica vydala za iného,“ hovorí Krajňák. Neskôr si vzal manželku Annu, s ktorou mal tri deti.
Po návrate pracoval v komisii, ktorá ohodnocovala náhrady za vojnové škody. Tu sa dostal do sporu s jedným vysokým komunistickým funkcionárom, ktorý chcel väčšie odškodné, aké mu náležalo. To Felber odmietol a prišla pomsta. ŠtB ho poslala na dva roky na prevýchovu do pracovného tábora do Čiech.
Po návrate sa však rýchlo adaptoval do života. Bol spoločensky aktívny, stal sa členom dobrovoľných hasičov, no významná je jeho skautská činnosť.
Skautom sa stal už v roku 1936. Po revolúcii patril v pokročilom veku k tým, ktorí znovu zakladali skauting v Poprade, kde žil. „Skaut je skautom až do smrti,“ povedal v roku 2002 pre Spišský denník.
Príkladne to dokazoval. Každoročne chodil ako najstarší skaut s mladými na Lomnický štít, kde vždy pred Vianocami priniesli Betlehemské svetlo. „Chýbal možno len posledný rok či dva,“ dodáva Krajňák.
