V prezidentských voľbách v roku 2004 kandidoval ako občiansky kandidát. O opäť rokov neskôr podporoval Ivetu Radičovú. V nadchádzajúcich voľbách to chcel skúsiť znovu, Most sa však rozhodol inak. O funkcii prezidenta, Zemanovom alkoholizme či americkom sledovaní spojencov hovorí čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky a bývalý veľvyslanec v USA MARTIN BÚTORA (68).
V Inštitúte pre verejné otázky ste vydali knihu Odkiaľ a kam – 20 rokov samostatnosti. O čom je?
„Kniha má viac tematických okruhov. Zaužívalo sa napríklad hovoriť, že dvadsať rokov po rozvode prežívajú obe krajiny úspešný príbeh. Autori skúmajú, či je to v jednotlivých oblastiach naozaj tak. Ďalší okruh sa týka zmyslu novej štátnosti – čo vlastne táto nová štátna forma dala ľuďom, čo im priniesla v každodenných životoch. S tým zase súvisí otázka, čo je vlastne určujúcou ideou štátu, čo je to, čo nie je len na insígniách, ale čo by mali ľudia mať – pateticky povedané – v srdci a hlave, čomu by rozumeli dospelí i deti. Kniha tiež hovorí, čo treba urobiť, aby sa pomery zlepšovali.“
Pred tromi rokmi ste s Kalligramom vydali podobnú knihu Kde sme? – Mentálne mapy Slovenska.
Je to svojím spôsobom pokračovanie, ibaže má širší rozsah, počet autorov vzrástol na šesťdesiat. Venujeme sa v nej i českej spoločnosti, tie texty akoby spolu viedli dialóg o tom, kde sa obe krajiny nachádzajú. Chceli sme dať priestor ľuďom rôznych generácií a životných skúseností, svoje pohľady ponúkajú nielen experti, ale aj spisovatelia, žurnalisti, blogeri.
K čomu ste došli?
Ak vyjdeme z kľúčovej témy – zdravie právneho štátu – treba povedať, že je podlomené a situácia sa zhoršuje. Druhý záver je, že Slovensko už dnes nie je takým úspešným príbehom, stratilo na vitalite a dynamike, nevyžaruje to, čo bolo príznačné na prelome storočí – vôľa vyhrať nad Mečiarom, dostať sa do Únie, pustiť sa do reforiem. Pritom Slovensko je krajina, ktorá má určite na viac. Ale sú oblasti, kde si nevieme rady – zoberme za všetky postavenie Rómov a ich spolužitie s väčšinou.
V čom je ten problém?
Jednotlivé stratégie na seba nenadväzujú, politici problém odsúvajú, presadzuje sa tendencia zúžiť problém na bezpečnostný rozmer, uplatňovať represiu a zanedbávať iné stránky ako sociálnu, vzdelanostnú či zdravotnú. Výsledkom je krajne kritický stav, ohrození sa cítia Rómovia, ale aj ich nerómski susedia, dnes sa už neorganizujú len extrémisti, ale protestujú aj príslušníci väčšiny. Zlosť sa obracia proti Rómom, hoci situáciu nedokázala riešiť celá spoločnosť, vrátane politických elít.
Čo poviete na posledné výroky premiéra Fica?
Obviňovať Rómov z toho, ako nám kazia štatistiky nezamestnanosti s vedomím, že nálady verejnosti sú už aj tak silne protirómske – to je nebezpečné. To len posilňuje negatívne stereotypy voči Rómom a potenciálne z nich vyrába obetných baránkov.
Nepriamo to súvisí s určitým typom uvažovania ľudí u nás v štátnej administratíve, ale aj inde. Na Slovensku je mnoho nadaných ľudí, ktorí dokážu technicky myslieť, vedia byť po tejto stránke vynaliezaví. Problém je, ak sa takýto typ myslenia presadzuje v oblastiach, ktoré sú nesmierne zložité. Počul som už toľko jednoduchých návodov, čo spraviť s „Cigánmi“... – bez toho, aby ľudia mysleli na dôsledky rôznych krokov.
Hovorili ste, že Slovensko má na viac. Týka sa to aj nájomníka v prezidentskom paláci?
Ocitli sme sa v nezávideniahodnej situácii. Od opozičných strán by bolo bývalo politicky zodpovedné hovoriť spolu a dohodnúť sa na spoločnom kandidátovi, ustúpiť od vlastných straníckych preferencií. To sa už zrejme nepodarí a je to škoda, pretože si vôbec nemyslím, že prezident len kladie vence. Ovplyvňuje politiku, pôsobí na zmýšľanie ľudí i na ich správanie. A navyše ide o udržanie deľby moci.
Budete kandidovať?
Vo voľbách som podporil Most-Híd, komunikoval som na túto tému s Bélom Bugárom. Keďže som zažil to, čo znamená kandidovať ako občiansky kandidát, uvedomoval som si, že na úspech popri možnej podpore z časti občianskeho prostredia treba aj širšiu politickú, presnejšie stranícku podporu. Béla Bugár v tomto zmysle vyjednával, ale k dohode, akú som spomínal, nedošlo. Kandidovať nebudem.
Dá sa povedať o Ivanovi Gašparovičovi niečo dobré?
Dá, ale najskôr pár slov k tomu podstatnému. Ako prezident sa v najzákladnejšej veci ochrancu a strážcu ústavnosti neosvedčil. Nemecký prezident Joachim Gauck nedávno povedal, že prezident by mal byť moderátorom, človekom, ktorý preklenie priepasti, zjednocuje národ. A to pán Gašparovič tiež nezvládol. Nezaujal ani ako osobnosť, ktorá inšpiruje, ponúka myšlienky, vízie. Je však jedna oblasť, kde v určitom období pôsobil ako vyrovnávajúci element voči Ficovej predstave zahraničnej politiky „štyroch azimutov“. Napríklad na summite NATO v roku 2008 v Bukurešti sa postavil za to, aby sa americký protiraketový systém stal súčasťou chystaného systému aliancie. V konečnom dôsledku sa Slovensko v zásade správalo ako spojenec, aj keď premiér viackrát hovoril o štyroch svetových stranách, kam by sa mala naša zahraničná politika orientovať.
Ak ste rozmýšľali o svojej kandidatúre, čo ste chceli ponúknuť? Čo poviete na ohlásených kandidátov?
Mojou predstavou bola kandidatúra človeka liberálnejšieho profilu, ktorý by popri voličoch pravicových strán oslovil širší názorový a politický stred, človeka vnímavého voči všetkým menšinám, ale napríklad aj k otázkam životného prostredia. Najkľúčovejšie je byť pevnou oporou pri ochrane ústavy. Zatiaľ medzi kandidátmi vidím najmä ľudí s konzervatívnym profilom.
Pavol Hrušovský chce podporu SDKÚ, tá sníva o Ivete Radičovej. Čo si o tom myslíte?
V SDKÚ sa ocitli v ťažkej situácii, stále sa upriamujú na Ivetu Radičovú, hoci tá už viackrát povedala, že nie. To im na kredite nepridáva.
Čo v tom prípade hovoríte na Andreja Kisku?
Predtým sa politike nevenoval, záslužnú robotu urobil s Dobrým anjelom. Zatiaľ nemá výraznejší štátnický či prezidentský profil. Uvidíme v najbližších mesiacoch, ako sa osvedčí v politickej rozprave.
Akým prezidentom – ak by kandidoval a vyhral – by bol Robert Fico?
Robert Fico nám predviedol viacero tvárí. Bol politikom, ktorý sa odklonil od Strany demokratickej ľavice a išiel svojou cestou. Ako pragmatik hlásal jeden čas „tretiu cestu“ na spôsob Tonyho Blaira. Keď zistil, že vľavo je voľný priestor, presunul sa tam a ovládol ho. Po voľbách v roku 2006 sa dokázal spojiť s najproblematickejšími stranami v parlamente, navyše s ľuďmi ako Ján Slota a Vladimír Mečiar. Po posledných voľbách nasadil konsenzuálny tón, lepšie vzťahy s médiami, s rôznymi partnermi. V poslednom čase sa opakovane stalo, že sa vrátil do starých koľají. Nielenže to nie je politik tej zmeny, aká prišla v novembri 1989, ale nevidno za ním jednoznačný a čitateľný profil, azda s výnimkou jeho proeurópskych postojov. Vzbudzuje dojem pragmatického politika, ktorý pre dosiahnutie politických cieľov využíva to, čo je k dispozícii a podľa toho hľadá aj spojencov. Takže akú tvár by ukázal ako prezident, nie je možné odhadnúť. Vypočítateľné je hádam len to, že čo sa mu bude hodiť pre mocenské ciele, aj použije. Môj ideál prezidenta to nie je.
Mal by byť prezident pasívny, aktívny, aktivistický alebo má byť len tým moderátorom?
Povedzme to takto: aktivizmus pri ochrane ústavnosti je kľúčová vec.
Prezident Zeman teraz aktívne rieši problém.
Nie je to celkom tak. Česká ústava nie je napísaná tak, aby tam bol vzor pre každú situáciu. On si prispôsobuje pravidlá svojmu výkladu ústavy. U nás je situácia ešte komplikovanejšia – kompetencie slovenského prezidenta sa v dôsledku nedávnych udalostí posilnili.
Zeman má zjavné problémy s alkoholom. Vy ste sa dlhé roky venovali terapii alkoholikov. Čo to urobí s človekom?
Je ťažké odhadnúť, kedy nadmerná konzumácia vedie k zmene osobnosti, ale je to vážnejšia vec, než by sa mohlo zdať. Z milióna ľudí je len jeden – Churchill –, ktorý to zvládal. Ostatní si myslia, že budú ako on, ale v skutočnosti to môže viesť aj k vážnejším kiksom. Človek v tomto postavení musí byť pripravený rozhodovať kedykoľvek. Pravidelná nadmerná konzumácia alkoholu to môže skomplikovať. Prezident Zeman sa oháňa Churchillom a dáva ho do protikladu k abstinentovi Hitlerovi. Ale zabúda napríklad na to, že od päťdesiatky bol úplným abstinentom aj Masaryk, a takisto bol abstinentom Beneš – máme tu aj iné vzory. Problém to môže byť aj z toho hľadiska, že prezident ako verejná osobnosť je stále na očiach a tak môže ovplyvňovať iných – môžu si z neho zobrať príklad, že takéto pitie je normálne. To je riskantné.
Boli ste jedným z ľudí, čo pred takmer piatimi rokmi predstavili Ivetu Radičovú ako kandidátku na prezidentku. Nakoľko bol pre vás jej výsledok sklamaním?
Neviem, či je slovo sklamanie to správne, pretože do istej miery sa to dalo predpokladať, ale bohužiaľ som si potvrdil, že jej protikandidát neváhal použiť maďarskú kartu, podobne ako nedávno Zeman sudetonemeckú.
Čo ste hovorili na to, keď Radičovú nepodporil František Mikloško?
Vedel by som si predstaviť väčšiu veľkorysosť. Neviem to počtom odhadnúť, ale keby prejavil vôľu spôsobom „nesúhlasím s vami, ale ide o vyšší princíp“, tak by sa to mohlo stať vzorom pre ostatných.
Neubehlo ani pol roka, čo sa Barackovi Obamovi začalo druhé funkčné obdobie a objavilo sa veľa škandálov – daňový úrad, sledovanie novinárov, Benghází a najnovšie odhalenia Edwarda Snowdena. Čo na to hovoríte?
Čo sa týka aktuálnej kauzy, ľudia si kladú otázku, či je Snowden hrdina, alebo zradca. Ja si myslím, že to má aj také, aj také rozmery. Snowdenovi by pridalo, keby bol zostal doma a tam čelil stíhaniu. Teraz sa zaplietol s problematickými štátmi. Myslím si však, že je dobré, ak sa o tom začalo hovoriť, pretože to môže viesť k upresneniu pravidiel.
Je v poriadku sledovať spojencov?
Je to zamotanejšie. Kancelárka Merkelová Obamovi vytkla, že to v poriadku nie je. Ale mala by zaznieť aj otázka, ako si zabezpečujú takéto informácie oni. Nemecká tajná služba, ktorá podľa rozhodnutia ústavného súdu nemôže takto získavať informácie, ich dostáva od Američanov. Obe otázky treba položiť naraz a dohodnúť sa na pravidlách pre budúcnosť. A nezabúdať, že tým skutočným ohrozením pre Európsku úniu nie sú USA, ale Čína, Irán a ďalšie štáty.
Beata
Balogová
