Ale na druhej strane si treba spomenúť, že v zákonodarnom zbore sedeli komunisti, pardon, exkomunisti už dávno pred tým, než doň vstúpila KSS.
A nielen v parlamente. Celá spoločnosť je nimi prešpikovaná. Jeden z nich, a nie ledajaký, stojí predsa na čele štátu a snaží sa byť prezidentom-katolíkom, iní viedli rôzne ministerstvá a sedeli vo vláde ako jej podpredsedovia. Exkomunista viedol parlament a v nadchádzajúcom volebnom období má byť podpredsedom parlamentu ďalší exkomunista. Jediný rozdiel medzi starými komunistami a tými novými v parlamente je v tom, že tí prví sa zriekli svojej minulosti.
To je však v tomto prípade úplne jedno. Komunizmus sa zdá v našej spoločnosti dostatočne hlboko zakorenený a bude iste trvať mnoho rokov, kým sa ho podarí skutočne vymazať z nášho života.
Aj preto sa netreba obávať kreatúr, ktoré pod značkou KSS vliezli do parlamentu. Kto ich videl alebo, ešte lepšie, počul, pochopil, že títo ľudia sú vykopávkami z doby minulej. Aj so svojím slovníkom, aj s myslením, aj vystupovaním, a – snáď sa neurazia – aj výzorom. Proste a jednoducho sú to karikatúry komunistických aparátnikov, na ktorých sa ešte mnoho ľudí živo pamätá.
A to bohato stačí. Je preto úplne jedno, či bude KSS ostrakizovaná zvyškom politickej scény. Alarmujúce však je skôr to, že ich ľudia volia a že pri len trochu šikovnej politike KSS a menej šikovnej politike pravicovej vlády má táto strana pred sebou perspektívnu budúcnosť. To by malo mátať zvyšok politických strán – a nie to, či sa budú s KSS rozprávať a nebodaj aj zdraviť.
Mimochodom, Malíkovú a Slotu zdravili, pustili SNS do parlamentných funkcií a legitimizovali túto stranu ako takú. Ak by mala byť KSS vylúčená aspoň zo života parlamentu, čo by podľa pravdy asi mala, bolo treba začať s touto tradíciou dávnejšie. SNS mohla byť prvá.
