BORIS VIGAŠ (40) vyštudoval históriu, slovenský jazyk a literatúru a 16 rokov sprevádza po Múzeu SNP v Banskej Bystrici.
Ako vyzerá deň sprievodcu?
„Každý je iný. Sezóna sa začína v máji a končí sa v septembri, ale múzeum je otvorené počas celého roka. Ráno pozrieme v počítači, koľko máme skupín, rozdelím ich a o deviatej začíname.“
Koľko skupín mávate v špičke sezóny?
„Šesť až osem. Už toho nie je toľko ako pred rokom 1989, keď boli návštevy povinné. Ale v lete máme veľa zahraničných skupín, okrem toho si môžu zobrať sprievodcu aj jednotlivci. Môže sa mu venovať aj dve hodiny. “
Baví vás rozprávať stále o tom istom?
„Do múzea som nastúpil hneď po vysokej škole na civilnú vojenskú službu. Už som tu 16 rokov a stále ma to baví. Text je síce podobný, ale ľudia sú iní. Nikdy nepoviem to isté. Zahraniční sa pýtajú veľa, takže niekedy skončíte úplne inde, napríklad pri delení ČeskoSlovenska.“
Polemizujú s vami návštevníci?
„Takých je veľa. Argumentujem v rámci slušnosti. Vyhýbam sa ostrejším diskusiám.“
Ťahajú ľudia polemiku do agresívnejších polôh?
„Do vyslovene agresívnych nie, ale boli tu názory, s ktorými som nemohol súhlasiť. Napríklad, blízke neonacizmu. Snažím sa prezentovať prevládajúce historické názory, prípadne ich odporučím na historické pramene.“
O čom sa vás ľudia snažia najčastejšie presviedčať?
„Napríklad, že Povstanie bola len akcia organizovaná skupinou záškodníkov. Zabúdajú, že Povstanie organizovala hlavná sila – slovenská armáda a zaradilo Slovákov medzi víťazné mocnosti.“
Otvárajú morálne aspekty Povstania alebo partizánskych akcií, po ktorých umierali civili?
„Áno. Prídu a hovoria hneď o Sklenom (popravy občanov nemeckej národnosti). Samozrejme, že múzeum má tieto informácie v počítačovom systéme v expozícii, ale jedným prípadom nemôžeme hodnotiť partizánske hnutie a už vôbec nie význam SNP. Robia to prevažne domáci. Neviem si predstaviť, že by niekto prišiel do Francúzska alebo do Varšavy a spochybňoval odboj.“
Hovoríte o Slovákoch. A zahraniční?
„Tí sú väčšinou prekvapení, že tu akcia takéhoto rozsahu vôbec bola. Nevedia ani o tom, že tu existoval počas vojny slovenský štát.“
Ako vnímajú túto časť histórie návštevníci z Nemecka alebo Maďari?
„Nemci a Maďari nepolemizujú. Mal som skupinu Nemcov a rozprával som o bitke pri Stalingrade. Staršia pani povedala, že tam zahynul jej brat. Zrazu história ožila. Mohol som rozprávať fakty, ale ona to prežívala zrejme inak. Rumunský kráľ Michal zbadal rumunské vyznamenanie a povedal - takéto som udeľoval ja.“
Máte tu množstvo fotografií, dokumentov. Zažili ste niekoho, kto našiel seba alebo niekoho z blízkych?
„Máme fotografie ľudí, ktorých počas vojny deportovali do vyhladzovacích táborov. Kolega hovoril, že pani spoznala sesternicu. Stalo sa, že jeden pán ukázal na fotografiu povstaleckej skupiny a povedal, toto som ja. Skutočne som videl, že stojí predo mnou staršia verzia muža z fotografie.“
