O útokoch v Afganistane hovorí pod podmienkou anonymity príslušník 5. pluku špeciálneho určenia.
Zažili ste v Kandaháre útok?
„Z Afganistanu som sa vrátil nedávno a za 20 dní, ktoré som v Kandaháre strávil, tam bolo minimálne sedem ohrození základne atentátnikmi. Zväčša ich sprevádzali raketové útoky, tri boli priamo na bráne. Incident s takýmto scenárom sa tam v čase mojej prítomnosti nestal. Som príslušníkom síl pre špeciálne operácie a moja domovská základňa bola inde.“
A mimo Kandaháru? Bol vo vašej blízkosti niekedy útok „green on blue“, teda uniformovaného afganského vojaka na spojencov?
„V mieste môjho pôsobenia boli koaliční vojaci vystavení green on blue útokom pomerne často, našťastie, našej jednotky sa to nikdy bezprostredne nedotklo.“
Ako to prebiehalo? Uniformovaný vojak začne z ničoho nič strieľať na koaličných vojakov alebo ide aj o útok skupiny talibov?
„Zväčša ide o samostatného jedinca, ktorý z ničoho nič zaútočí.“
Počítajú s tým, že ich pri tom zastrelia? Ide o samovražedných útočníkov?
„K tomuto sa neviem vyjadriť, no na základni by s tým asi počítať mali.“
Je vôbec možné byť pripravený a vycvičený na to, že na vás znenazdajky zaútočí spojenec?
„Treba s tým žiť, treba byť ostražitý na signály, ktoré môžu takémuto konaniu predchádzať, no je to veľmi individuálne, vonkajšie prejavy ani nemusia byť viditeľné. Navyše môže ísť o krátkodobý plán útočníka, teda vopred neodhaliteľný. Ešte tri dni dozadu mohol byť naozaj spojencom.“
Aké sú tie signály?
„Celková zmena správania, gestá, mimika, vyžarovanie neistoty, strachu.“
Podarilo sa podľa vašich informácií rozpoznať taliba v afganskej armáde skôr, ako zaútočil?
„Podľa mojej informácie áno, detaily však nepoznám.“
Do akej miery ste v tomto prípade odkázaní na afganskú armádu, zahraničných partnerov a ich rozviedku?
„Toto nemôžem komentovať, no informácie na ochranu životov sú vítané od akéhokoľvek zdroja.“
Podieľali ste sa aj na výcviku Afgancov?
„Jednou z hlavných činností mojej jednotky bol výcvik afganských bezpečnostných síl – Province Responce Company - špeciálnych policajných zásahových tímov.“
Ako výcvik vyzeral? Boli ste s nimi stále alebo len v pracovnom čase?
„Ako jediní z koaličných vojakov sme s nimi boli v jednom tábore aj ubytovaní. Cvičili sme ich, realizovali sme spoločné operácie a mentorovali sme ich pri samostatnejších operáciách – pripravovali sme ich na úplnú sebestačnosť pri výkone špeciálnych operácií.“
Dôverovali ste ľuďom, ktorých ste cvičili alebo ste z nich mali obavy?
„Istý, a pomerne vysoký stupeň dôvery, musí byť obojstranný. K tomu však patrí aj vzájomná úcta a rešpekt, tolerancia kultúr s patričnou pozornosťou. Oni však boli doma, my sme sa snažili pomôcť.“
Žili ste priamo s nimi. Ako vyzerala vaša príprava?
„Na samotné spolužitie na základni sme sa osobitne nepripravovali. Súčasťou prípravy pred nasadením do operácie bolo štúdium histórie, geografie, politiky, kultúry a exkurz do niektorých jazykových nárečí tejto krajiny.“
Viete základy paštčiny? Vedia trochu po anglicky?
„V paštčine vieme pozdraviť, poďakovať, také dovolenkové frázy. Zlepšovalo to osobný kontakt. Naši afganskí partneri sa po anglicky neučili, no mali podobnú snahu ako my. Na oficiálnu komunikáciu slúžili tlmočníci – terpovia. Ku cti im slúži snaha učiť sa po slovensky, napríklad ahoj, ako sa máš, dobre, zle.
Taliban vojakov NATO zabíja. Dá sa pri tom správať k bežným ľuďom priateľsky?
„Nevidím dôvod na nepriateľské správanie sa voči miestnemu obyvateľstvu, nevidíme v nich protivníkov, prišli sme pomáhať. Rovnako ako k uniformovaným afganským partnerom i k civilom sme sa správali s úctou, rešpektom. Snaha talibov je čo najviac zastrašiť a spôsobiť straty všetkým koaličným jednotkám.“
Mnohí slovenskí vojaci si nechali na misii narásť brady. Je to preto, aby im Afganci viac dôverovali?
„K afganskej kultúre patrí úcta k starším, teda skúsenejším. Brada v ich vnímaní znamená múdrosť a vážnosť, skúsenosť. Nechceli sme sa hrať na niečo, čím nie sme, naopak, náš prístup bol dosť osobný a priateľský, čo aj oceňovali. Ak sme ich mali učiť, bola prirodzená potreba aj formálnejšieho rešpektu. Ak by sme vystupovali 'ako dojčatá', naša úloha by sa mohla stať formálnou. Nebrali by nás. Navyše to vnímali ako priblíženie sa k ich kultúre. Všetci v mojej jednotke mali brady.“
