Slnko pálilo, prázdniny boli v plnom prúde. Róbert Košťál, vtedy sedemnásťročný mladík, sa vybral s priateľkou na jazero. Boli po pás vo vode a asi pätnásť metrov od brehu, keď nohou zavadil o niečo pod hladinou. Načiahol sa a vytiahol malé dieťa. Ihneď ho niesol na breh. Našťastie ho z diaľky videli ľudia a volali lekára.
Náhodný záchranca bol vystrašený, lebo dieťa z vody síce vytiahol, ale prvú pomoc mu podať nevedel. Iba ho položil na asfaltový chodník a ďakoval Bohu, že lekárka ihneď prišla. Dieťa zachránila, dokonca nemalo žiadne následky, našťastie bolo pod vodou len krátko. Vtedy sa zamyslel nad tým, že by nebolo na škodu urobiť si záchranársky kurz.
FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Dobrý bonus
Štatistiky každý rok hovoria o smrti utopením z rôznych príčin a rôznymi spôsobmi. Róbert Košťál je dnes, po mnohých rokoch, jedným z tých, ktorí svoj život zasvätili záchranárskej práci.
„Dlhé roky som robil záchranára na vode aj profesionálneho plavčíka, potápal som sa. Dnes sa predovšetkým s manželkou venujeme osvete vodného záchranárstva a prevencii,“ hovorí.
V rámci rôznych plaveckých kurzov, určených často pre dorastajúce deti, ponúkajú prídavný kurz vodnej záchrannej služby. Sú presvedčení, že je to mimoriadne dôležité.
Malí plavci spravidla nemajú ani šajnu o tom, ako sa zachovať, keby mal nejaký ich kamarát vo vode problémy. A pritom znalosť prvej pomoci a spôsobu záchrany vo vode by mala byť – hlavne pre plavcov - úplnou samozrejmosťou.
Situácia sa rokmi sťažuje, pretože štát na podobných službách šetrí. Najhoršie je, že nepodporuje plavecké kurzy na základných školách. Ak školy kurzy organizujú, tak sú to nemalé výdavky. Medzi deťmi školského veku je dnes najviac takých, ktoré by už mali vedieť plávať, a nevedia. A už vôbec nevedia nič o vodnej záchrannej službe a prvej pomoci.
„Je to praktické mať záchranársky kurz v rámci plaveckého. Deti máte rovno v bazéne, nemusíte ich zháňať,“ hovorí Košťál.
Juniorské začiatky
Jeho kolega a kamarát Michal Baran, dnes člen špecializovaného záchranného tímu a inštruktor Vodnej záchrannej služby, sa k vodnému záchranárstvu dostal cez otca.
Igor Baran bol pri začiatkoch Vodnej záchrannej služby na Slovensku ešte v rámci Československého Červeného kríža za bývalého režimu. V súčasnosti je prezidentom Vodnej záchrannej služby Slovenského Červeného kríža.
V tejto inštitúcii sa školia plavci-záchranári na preventívnu a záchrannú činnosť vo vode. Momentálne ju poskytujú miestne spolky po celkom Slovensku a majú na starosti všetky vodné plochy, či už sú to kúpaliská s bazénmi, plavárne alebo otvorené plochy a vodné nádrže ako Liptovská Mara, Šírava, Zlaté piesky či Draždiak.
FOTO: SME - Vladimír Šimíček
Na divokej vode
Ak chce niekto robiť plavčíka, musí absolvovať kurz. Musí dosiahnuť vek osemnásť rokov, mať dostatočné plavecké zručnosti a urobiť vstupné testy. V rámci štandardného kurzu trénuje skoky do vody, manipuláciu s telom nevládneho človeka - ťahanie, vyťahovanie, polohovanie.
Z teórie musí vedieť o predlekárskej starostlivosti, o prvej pomoci, ovládať základy meteorológie, potápania. Po absolvovaní kurzu a skúšky získava medzinárodný certifikát, čo mu umožňuje pôsobenie na celom svete.
Typov preukazov je však viac - niektoré sa špecializujú len na bazény, iné len na otvorenú vodnú plochu, ďalšie sú inštruktorské preukazy a napokon existujú osvedčenia pre špecializované záchranné tímy. Tie majú na starosti zastrešovanie a výkon záchrannej služby, napríklad na pretekoch rýchlostných člnov či na skútrových pretekoch a na divokej vode.
„Je tam pomerne vysoká nehodovosť, aj preto majú záchranárske tímy špeciálny výcvik a vybavenie,“ vraví Michal Baran.
FOTO: VZS SČK
Menej plavčíkov, menej pláže
Základom plavčíckej roboty je prevencia. Väčšina ľudí si ju spája už s priamym zásahom, ale ten je iba vyvrcholením situácie, ktorej treba predchádzať. Ľudí pri vode treba udržať v rámci vyhradeného priestranstva, neustále ich sledovať, preventívne upozorňovať.
Keď príde sezóna a pri vode je hlava na hlave, a ak sa k tomu pridá ešte alkohol a extrémna horúčava, o zvýšené riziko je postarané. Plavčíci si to musia ustriehnuť. Ak sa chcete okúpať mimo davu, je to na vlastnú zodpovednosť.
„V horúčavách počas sezóny bolo za našich čias bežné, že na bratislavských Zlatých pieskoch sa denne predalo 14-tisíc vstupeniek. To znamená, že pod strážnou stojkou mal jeden plavčík aj päťsto detí, ktoré sa hore-dolu potápali, vyskakovali. Podstatné je vždy, aby sa nedostali za bójky. Plavčík musí ľudí neraz zavracať,“ hovorí Róbert Košťál.
Je z generácie, kde sa základy plávania dostávali na škole automaticky. Ako výborný plavec má pred otvorenou vodou veľký rešpekt. Osveta v tomto smere je podľa neho veľmi dôležitá.
Nemalú službu vodnému záchranárstvu spravil svojho času americký seriál Baywatch. V tom čase vraj výrazne stúpol záujem o kurzy vodnej záchrany.
„Bola to vydarená kapitola nášho života,“ spomínajú obaja bývalí záchranári na svoje najaktívnejšie pôsobenie v tejto brandži. Pri vode zažili najlepšie roky a našli výbornú partiu kamarátov. Ak by si niekto myslel, že sa celú sezónu len opaľovali a vozili na člne, nech si to ide vyskúšať.
Nenápadná smrť
Často si vo vode topiaceho ani nevšimneme. Máme predstavu, že bude kričať o pomoc a mávať rukami, no môže to byť celkom inak. Rukami nám nič nenaznačí, pretože nimi inštinktívne tlačí vodu pod seba, aby sa vytiahol nad hladinu a mohol sa nadýchnuť. Ani kričať sa mu nemusí dariť, pretože sa pravdepodobne napije vody a nedokáže zo seba vydať žiaden zvuk. A tak v priebehu niekoľkých sekúnd len ticho zmizne pod hladinou a už sa nevynorí.
Špeciálne to platí u detí. Keď dieťa stratí pôdu pod nohami, môže spanikáriť, v kolektíve sa neprizná k neplavectvu a kamaráti si ani nevšimnú, že nie je medzi nimi.
Starší ľudia môžu mať zase problém s náhlym zlyhaním srdca či vyčerpaním, dostanú vo vode kŕč, stiahne sa im hladké svalstvo a nestihnú už vydať ani hláska.
Čo robiť, ak sa niekto topí
1. Keď sa máte dostať k topiacemu, odporúča sa klasický skok alebo vbeh do vody, nie šípka, lebo kým sa vynoríte, topiaci sa môže ponoriť a už ho neuvidíte, a navyše môžete šípkou v neznámom teréne ohroziť aj seba.
2. Keď máte hlavu stále nad vodou, máte šancu na stály očný kontakt s topiacim sa alebo aspoň s miestom, kde sa ponoril.
3. Keď priplávate zhruba dva metre pred miesto, kde sa človek topí, ponorte sa pod vodu a snažte sa ho podobrať zdola. Nadvihnite mu zadok a vypolohujte ho do vodorovnej polohy na chrbát. Potom ho chyťte za bradu a ťahajte nad hladinou.
4. Často je ohrozený aj život toho, ktorý zachraňuje. Nikdy totiž neviete, ako topiaci sa zareaguje. Keď chytí v panike vaše ruky a znemožní vám pohyb, môže vás ťahať ku dnu. Keďže sa ho pokúšate podobrať zospodu, môže sa pokúšať vyliezť na vás a tlačiť vás pod hladinu. Preto sú súčasťou kurzu aj chvaty na oslobodenie vo vode, keby vás topiaci sa začal obmedzovať v pohybe. Dôležité je čo najmenej ísť do priameho fyzického kontaktu. Priama záchrana je už vlastne poslednou možnosťou.
5. Vždy je lepšie mať poruke nejaký predmet, ktorý môže pomôcť - plávacie koleso, loptu alebo akýkoľvek iný plávajúci predmet. Aj skúsený plavčík stratí sily, keď pláva za topiacim sa desiatky metrov, zápasí s ním, kým ho vytiahne nad hladinu, a potom ho zase ťahá na breh. Aj napriek tomu by mal byť následne schopný poskytnúť prvú pomoc.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
