Odkedy lietate?
„Lietam tridsať rokov, začínal som v pätnástich. Práškovacím pilotom bol aj môj otec, učil práškovať nových pilotov v bývalej leteckej škole Holešov. Momentálne sa tým nedá uživiť na plný úväzok, nepoznám nikoho, kto by sa vedel uživiť len tým. Prežívame vďaka tomu, že sme taká dvojchlapová firma. Môj otec má lietadlo a ja preňho lietam, keď je robota.“
Teší vás viac práca s kamerou alebo pilotáž?
„Pri filmovaní akoby ste žili aj osudy iných ľudí, stretávate sa so zaujímavými príbehmi, navštívite zaujímavé miesta, kde sa bežne nedostanete, a to je na tom krásne. Pri lietaní ste sám v trojrozmernom priestore, kde je najmä priestor na vlastné myšlienky. Piloti vnímajú oveľa citlivejšie počasie, mraky, slnko, kameramani zasa svetlo. Keď to spojíte, akoby sa zážitky násobili.
Je lietanie oddychom?
„Otec mi vždy hovorieval: Vieš, problémy sú príliš ťažké na to, aby si ich bral so sebou do lietadla. Keď idete lietať, nech sa deje čokoľvek, musíte problémy nechať na zemi, nemôžete pri lietaní o nich rozmýšľať. Každý okamih pri lietaní má iné poveternostné podmienky, lietate na inú parcelu, takže je v tom kus takej vydrenej poetiky. Práškari sú robotníci vo vzduchu. Samozrejme, lietam aj pre radosť, chodím si zalietať s kamarátmi na ultraľahkých lietadlách.“
Práškovacie lietanie patrí k najnáročnejším. Aké sú pri ňom podmienky?
„Práškovací pilot vstáva zavčasu s východom slnka, od piatej je v aeropláne do večera do piatej. V aeropláne je 40 až 50 stupňov, rachot približne 120 decibelov a lietate kúsok nad zemou, kde si musíte dávať pozor na rôzne prekážky. Musíte strážiť milión vecí.“
Ako zvládate letné horúčavy vo vyhriatej kabíne?
„Hrozne. Nemám rád teplo, chcem stihnúť prácu čo najskôr. Začínam už s východom slnka a za hodinu vypijem aj liter a pol vody. Vpredu máme motor, ktorý má dvesto stupňov. Motor je chladený vzduchom, horúci vzduch potom uniká povedľa kabíny, vnútri môže byť ak 50 stupňov. Keď je vonku 30 až 35 stupňov a otvoríte dvere na kabíne, oveje vás chladnejší vzduch a je to úľava.“
Budete lietať aj počas dovolenky?
„Lieta sa vždy, keď je práca. Preč sú časy, keď práškari lietali aj 500 hodín ročne, my nalietame približne desatinu. Bohužiaľ, pre najrôznejšie obmedzenia a povolenia je to svet, ktorý odchádza.“
Koľko je dnes na Slovensku práškovacích pilotov?
„Dnes je nás už iba desať. V časoch, keď pôsobil môj otec, ich bolo približne štyristo.“
Kedy sa vám začína a končí sezóna?
„Teraz sme v druhej tretine sezóny. Začína sa skoro na jar. Keď všetci plačú, že je daždivá jar, práškari sa tešia, lebo je šanca, že pôjdu lietať. Začína sa už koncom februára základným hnojením ozimín. V apríli sa prihnojuje a potom sa robí ochrana proti škodcom. Teraz sa striekala repka, aby rovnomerne dozrela. Končí sa až v auguste, keď sa strieka slnečnica, aby uschla.“
Kedysi sa práškovalo proti mandelínke, proti čomu práškujete dnes?
„Technológie postúpili. Robí sa ochrana proti všetkým škodcom, ale aj výživa pre rastliny. Koncom 80. rokov sa robili aj pokusy so siatím, siala sa horčica, ale potom sa to nejako neuchytilo.“
Čo vás na tom drží a baví?
„Láska k lietaniu. Ťažko sa odchádza. Poznám pilotov, ktorí z rôznych príčin nelietali desiatky rokov, posadíte ich do lietadla a sú opäť ako malí chlapci. Bývalí práškari mávajú stretnutia na zelenej lúke. Keď som začal medzi nich chodiť, mali 40 až 45 rokov, dnes majú o tridsať viac a keď ich tam vidíte, sú stále ako mladí, cítia vôňu benzínu, dokážu básniť o lietaní. To je spôsob života. Veľakrát sa to snažím využiť, je to ideálne spojenie s mojou prácou.“
Beata
Balogová
