Jeho meno by sme našli v dielach ruských klasikov aj v odbornej literatúre. Pochádza totiž zo starých šľachtických dynastií. A v Československu stál pri zrode moderného svetelného riadenia dopravy – prvého nielen u nás, ale v celom bývalom východnom bloku.
„Je to skutočne dobrodružný príbeh,“ začína svoje rozprávanie o tom, ako sa dostala jeho rodina do Československa, dnes 83-ročný Juraj Radziwill-Anoškin.
Podľa šľachtických titulov aj aliančné poľsko-litovské a volžsko-kamské knieža. Už desaťročia však žije v Bratislave neďaleko miesta, kde kedysi umiestnili moderné semafory.
Listujeme medzi čiernobielymi fotografiami, kde sa spája prítomnosť s minulosťou. Meno jeho otca Petra Anoškina, vysokého cárskeho dôstojníka, je vytesané v Georgievskej sále v Kremli.
„Počas ruskej revolúcie velil pluku Bielej armády. V bojoch na Urale rozprášil aj Čapajeva, mytologizovaného veliteľa Červenej armády, o ktorom sa v období socializmu spievali ódy,“ hovorí s úsmevom.
„Naše deti sa v škole museli učiť pieseň komandir geroj, geroj Čapajev o jeho hrdinských činoch a doma im dedo rozprával skutočný príbeh o tom, ako ho porazil.“ Ural však zohral v príbehu jeho otca ešte inú úlohu. „Spoznal tam moju matku, kňažnú Vieru Radziwillovnu, s ktorou sa do seba zamilovali.“
Osudová korešpondencia
Ich cesty sa znova preťali až o desať rokov neskôr v bývalom Československu. „Angličania vtedy rozohrali pomerne zaujímavú hru. Očakávali, že boľševický režim v Rusku nevydrží a veľkú časť ruskej inteligencie prepravili do Egypta ako hostí anglického kráľa,“ vysvetľuje otcove cesty. Po štyroch rokoch bolo jasné, že sa tento scenár nesplní. Ruskí emigranti sa vybrali späť do Európy.
„Otec dostal ponuku od habešského cisára, aby sa stal správcom jeho majetku, rozhodol sa však odísť do Prahy. V tom čase otvárali na Karlovej univerzite ruskú právnickú fakultu. Rozhodujúca bola vzdialenosť. Všetci tí ľudia živili v sebe nádej, že sa do svojej rodnej vlasti ešte vrátia,“ hovorí. So svojou dávnou láskou si od čias ich zoznámenia písali listy. Dlhých desať rokov.
„Celý ten cit bol posilnený aj tým, že otec si spomínal na všetko pekné, čo v Rusku zanechal. Matka, ktorá už žila v surovom prostredí komunistického teroru, si zasa pripomínala to krásne a kultúrne súžitie v časoch, keď sa zoznámili,“ hovorí Anoškin.
Kňažná využila v roku 1928 obdobie NEP-u, teda nového ekonomického poriadku, a pricestovala do Prahy. Viac sa nevrátila. O mesiac bola svadba.
Iný príbeh mal list, v ktorom oznamovali šťastnú udalosť svojim príbuzným. Na svadbu nikto z nich neprišiel. „Otec písal do Ruska svojmu bratovi. Tomu za to vymerali päť rokov v gulagu,“ hovorí Anoškin.
So svojim otcom Petrom Anoškinom, matkou Vierou Radziwillovou a staršou sestrou Eugéniou.
Červené súkno
O to ťažšie rodina prežívala nástup komunistického režimu v ich novej vlasti. Po Víťaznom februári sa konali druhé voľby. Možnosti boli dve – voliť komunistov alebo vhodiť biely lístok.
„Mal som tesne pred osemnástym rokom a nemohol som sa volieb zúčastniť, čo ma veľmi mrzelo. Ale rodičia so sestrou suverénne odovzdali biele lístky,“ oživí svoje pocity, akoby to bolo len včera. Volebné lístky sa odovzdávali v obálkach, ktoré boli očíslované. Ľudí, ktorí komunistov voliť odmietli, vypovedali do 48 hodín z mesta Myjavy.
„Pristavili im nákladné auto, naložili naň, čo stihli a odviezli nevedno kam.“ Jeho rodina zostala na Myjave o pár mesiacov dlhšie, tam chceli, aby Peter Anoškin dokončil svoju prácu.
„Naši rodičia to všetko vnímali citlivo. O pár rokov neskôr im navyše tento režim uväznil obe deti,“ hovorí Anoškin.
Cukríky od eštebákov
„Pozrite, toto sú dvaja trestanci,“ ukazuje nám väzenské fotografie svojej sestry a seba z roku 1953. V tom čase študoval techniku na vysokej škole v Bratislave, na praxi bol pár dní v Sučanoch.
„Prišli po mňa traja eštebáci, naložili ma do tatraplánu, na oči mi dali pásku a na ruky putá. Medzi Sencom a Bratislavou bola vtedy ešte ostrá pravotočivá zákruta a vo veľkej rýchlosti sme sa prevrátili,“ spomína nepríjemnú cestu.
„Páni sa zľakli, lebo motor nie a nie znova naštartovať a z takéhoto zbabraného zásahu by im iste hrozili problémy,“ hovorí Juraj Anoškin, ktorý bol už vtedy v technike ako doma. Ponúkol im pomoc, ak mu dajú dolu putá. Namiesto pokusu o útek chybu hravo odstránil.
„Zrazu sa z nich stali ľudia,“ hovorí o eštebákoch, ktorí už na putách netrvali, ponúkli ho aj cukríkmi. Nesplnili mu však jedinú prosbu. Chcel, aby sa po ceste zastavili na Mýtnej ulici oznámiť jeho zadržanie sestre. Keď tadiaľ prechádzali, pridali rýchlosť.
„To som nevedel, že v rovnakom čase zatýkajú aj ju,“ trpko sa usmeje. Oboch súdili za velezradu – zámienkou bol útek ich priateľov za hranice.
„Chytili ich na druhý alebo tretíkrát, niekoľkokrát sa totiž vracali. A nás, ktorí sme im poradili, súdili za velezradu rovnako,“ hovorí Juraj Anoškin. Až neskôr zistili, že sledovaní boli už dlhšie predtým, ich susedom z horného poschodia bol nadporučík vojenskej kontrarozviedky.
„Určite to nebol jediný dôvod, prečo nás so sestrou zatkli. Skôr si myslím, že v skutočnosti za tým bola snaha zlikvidovať otca a našu rodinu ako pre nich nepohodlnú triedu,“ hovorí. Sestra dostala tri roky v ženskom väzení v Želiezovciach, on štyri roky v Jáchymove.
Fotografia z jeho vyšetrovacieho spisu, ktorý má takmer 500 strán.
Výchova a nadhľad
„Nás rodičia od začiatku vychovávali k jednej veci – že sa máme na problémy dívať z nadhľadu,“ to je jeho odpoveď, keď sa ho pýtame, čo mu pomáhalo.
„Áno, boli sme obmedzení v pohybe. Človeka však nemôžu zbaviť slobody, pokiaľ on sám nechce,“ tvrdí aj po rokoch. Nechce spomínať na trápenie, hlad ani ťažkú prácu v baniach, ale živo sa rozhovorí o ľuďoch, s ktorými sa tam stretol.
„Bola tam v tom čase elita Československa. V táboroch som sa spoznal s českým spisovateľom Vladimírom Vávrom a akademickým maliarom Antonínom Šlajchertom.“ Práve s nimi sa rozhodli spríjemniť jednotvárne dni v uránových baniach.
„Aj eštebáci vítali kultúru v táboroch, dostávali za to prémie. A tak nám povolili maliareň, priestor, kde sa tvorilo, maľovalo a tiež hralo divadlo, “ usmeje sa pri spomienke, ako sa uprostred väzenia rodil malý ostrov slobody.
Práve tu začal písať básne, ktorými chcel potešiť svojich spoluväzňov. Ukazuje nám dodnes nevydanú zbierku, plnú jáchymovských pocitov – aj svoju najobľúbenejšiu báseň s názvom Bahenní růže.
„Tak poznal podstatu trpkosti a upokojený stroj začal zdokonaľovať sám seba...,“ písal po jeho prepustení z väzenia v poviedke s príznačným názvom Kravíny. Presne tam sa mu totiž podarilo nájsť si prvú prácu.
Kravíny
S nálepkou politického väzňa sa Jurajovi Radziwillovi-Anoškinovi aj jeho sestre Eugénii zavreli dvere do väčšiny zamestnaní aj na vysokú školu. O vytúženom dopravnom inžinierstve však snívať neprestal, do jeho skončenia mu chýbal posledný rok. A možno by sme prišli o špičkového dopravného inžiniera, nebyť toho, že zaúradovala celkom malá náhoda.
„Pracoval som ako vedúci technického oddelenia v bytovom podniku a poslali ma za tvrdohlavým nájomcom, ktorý nikoho k sebe nepúšťal. Z nájomcu sa nakoniec vykľul profesor Balážovjech zo Stavebnej fakulty, ktorý si na mňa stále pamätal,“ spomenie človeka, ktorý mu pomohol s návratom na vysokú školu.
„Podal som si prihlášku a prijali ma do prvého ročníka. Ten som horko-ťažko skončil, to by ste neverili, aké bolo ťažké zapojiť sa opäť do štúdia a opakovať si maturitnú látku. Hlava nechcela, vždy som pri tom zaspával, ale dostal som sa do švungu a už to išlo.“
Po skončení školy sa zamestnal na Mestskej správe komunikácií v Bratislave. „Vybral som si prácu, kde som síce dostal najmenší plat, ale získal najväčšie možnosti – založiť a viesť špičkové oddelenie dopravno-inžinierskeho rozvoja.
Knieža si odložil pôvodný radič semafóru, ktorý slúžil na križovatke pred Prezidentským palácom. FOTO: SME - Tomáš Benedikovič
Križovanie na križovatke
Stále rastúca Bratislava vtedy predstavovala pre dopravných inžinierov nové výzvy.
„S mojím riaditeľom inžinierom Štrbom sme si povedali, že dáme dohromady svetelnú signalizáciu. V tom čase boli v Bratislave iba štyri svetlom riadené križovatky. My sme si však vybrali tú piatu – na Račianskom mýte,“ ukazuje nám, ako vyzeral pôvodný radič, ktorý spínal staré semafory.
Na Račianskom mýte bola búdka so strieškou „na stračej nôžke“, odkiaľ dopravu riadil policajt.
„Vymysleli sme úplne nový systém riadenia, kde mal každý smer svoju zelenú a križovatka bola dostatočne kapacitne využitá,“ vracia sa do roku 1969, keď sa ho rozhodli po prvýkrát pokusne spustiť.
„Všade boli policajti, aby sa zabránilo haváriám, lebo to bolo úplne niečo iné. Stáli sme v tej búdke, vedúci odboru dopravy mestského národného výboru, môj riaditeľ, ja a náčelník dopravného inšpektorátu major Kriš, ale nikomu sa nechcelo zapnúť gombík. Nakoniec hovorím majorovi Krišovi: Vy ste policajt, vy tomu velíte, tak spustite to vy. A on sa prežehnal, čo bolo na ten čas strašné, povedal dobre, tak v mene Božom spúšťam. Stlačil gombík a ono to fungovalo,“ zasmeje sa vynálezca.
S prosbou o spoluprácu začali oslovovať aj zahraničné firmy, ktoré mali oveľa modernejšie zariadenia. Vybrali si nakoniec Siemens.
„Okamžite nás začala zato vyšetrovať prokuratúra a my sme museli vysvetľovať, prečo sa obraciame na západných dodávateľov, dokazovať, že majú s takýmito projektmi skúsenosti vo veľkých mestách a prečo by Bratislava mala byť výnimkou,“ hovorí.
To však nebol jediný problém. Keď prišli odborníci zo Siemensu, skonštatovali, že križovatka na Račianskom mýte sa vyriešiť nedá a jeden smer bude treba zrušiť.
„To mi nedalo, veď my sme to spúšťali všetkými smermi. Tak som si povedal, že to, čo sme vymysleli, musíme dopracovať do nejakej metódy. Vyvinul som algoritmus, ktorý priamo definoval metódu výpočtu križovatiek. Aplikovať sa dal na každú,“ opisuje vznik „metódy využitia času v kolíznych bodoch“, ktorú si osvojili aj Nemci.
V mnohom im pomohlo aj Výskumné a výpočtové stredisko OSN v Bratislave, kde im ponúkli analógový počítač. „Na konci celého príbehu bol Generel svetelného riadenia dopravy v Bratislave, ktorý je zároveň prvým generelom svetelného riadenia celého mesta v celom východnom bloku,“ ukazuje nám dokumentáciu, ktorá neskôr slúžila ako predloha aj pre iné slovenské mestá.
„Mnoho mojich známych hovorí, že v tom čase vstúpili do komunistickej strany, lebo chceli, aby sa ich deti dostali na školu alebo oni postúpili v práci. Myslím si, že sa to dalo aj inak,“ hovorí človek, ktorý pred komunistami hlavu nesklonil. Ani vtedy, keď k nemu v roku 1984 prišiel príslušník Štátnej bezpečnosti, kapitán Meszároš, s ponukou na spoluprácu.
„Viete, vy ste asi dobrý policajt, ale bol by z vás mizerný vedecký pracovník. Ja som dobrý vedecký pracovník, ale bol by zo mňa zlý policajt. Preto navrhujem, šuster, drž sa svojho kopyta,“ odpovedal vtedy nepríjemnej návšteve. Odvtedy za ním nikdy neprišla, zato on prišiel krátko nato o zamestnanie.
Magické čísla
Pri obľúbenej technike zostal celý život. A čísla hrali skutočne zaujímavú úlohu v jeho živote aj naďalej, konkrétne osmička a deviatka. V roku 1989 prišla možnosť očistiť svoje meno od nespravodlivého obvinenia a v roku 1998 získala rodina späť svoje šľachtické tituly.
„Keď po roku 1989 prišiel zákon o rehabilitácii, boli so sestrou medzi prvými, ktorí si podali žiadosť,“ spomína. Porevolučná justícia však písala pomerne zaujímavé príbehy.
„Hneď nám vyhoveli a príslušná vedúca kancelárie mi s potešením oznámila, že náš spis dostala sudkyňa Trattnerová. Teda tá istá sudkyňa, ktorá nás kedysi odsúdila,“ ešte aj dnes krúti hlavou nad absurdnou zhodou náhod.
„Povedal som stop, teda radšej žiadnu rehabilitáciu, než aby nás rehabilitovala ona. Viem o mnohých prípadoch, keď odsúdila nevinných ľudí, bola aktívna, keď sa zamietali žiadosti o milosť pri udeľovaní trestov smrti.“ Námietku akceptovali a ich spis dostala iná sudkyňa.
V roku 1998 po navrátení titulov založili Aristokratické združenie Slovenska. „Obaja rodičia pochádzali zo šľachtických dynastií a nám akosi prináleží povinnosť obnoviť túto tradíciu,“ hovorí knieža, ale na formalitách si nezakladá. Váži si najmä aristokraciu ducha – hodnoty ako čestnosť, etiku, zodpovednosť a morálku.
Neľutuje ťažké roky ani skúšky, ktoré v živote podstúpil. „Ak po niečom skutočne túžite, tak sa to podarí,“ optimisticky dodáva.
Po 63 rokoch sa mu podarilo ako rádioamatérovi – vysielačovi obnoviť si koncesiu, ktorú mu zobrali krátko po Víťaznom februári, a dnes opäť vysiela pod značkou OM1AJ. „Pri tomto som opäť ako mladý chlapec. Keď nad tým rozmýšľam, vždy som bol idealistom. Až na tie roky som zostal stále rovnaký.“
FOTO: SME - Tomáš Benedikovič
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
