Po nežnej revolúcii zostavil prvé zoznamy ľudí, ktorých odvliekli vojská NKVD do sovietskych gulagov. On sám v nich strávil deväť rokov. Keď sa konečne vrátil do Československa, hovoril, že prišiel z červeného očistca do červeného pekla.
Len s hrubým zápisníkom a perom sa vybral už ako dôchodca krátko po nežnej revolúcii naspäť do Sovietskeho zväzu. V moskovských archívoch hľadal Ján Košút (26. 8. 1926 -19. 7. 2013) po polstoročí presné mená tých, ktorých na konci druhej svetovej vojny odvliekli vojská NKVD do sovietskych gulagov.
„Bola to sizyfovská práca. Na jej konci boli zoznamy vyše 7200 odvlečených a 528 zabitých ľudí,“ spomínal.
Jeho pracovné zápisky sú dnes na Slovensku ich jediným zoznamom. Je uložený na ministerstve spravodlivosti a z údajov vychádza aj Ústav pamäti národa.
Prvá otázka: ako prežiť
Téma gulagu sa ho bytostne dotýkala. On sám v nich strávil takmer deväť rokov.
Zlomom v jeho živote bol rok 1945, keď ho zavolali na povinný výcvik do Slovenskej armády. Už po štyroch dňoch, keď nemecký dôstojník zabil pri výcviku jeho kamaráta, z armády ušiel.
Krátko po návrate do rodného Vígľaša ho na základe udania zajali postupujúce vojská NKVD. Mal vtedy krátko pred maturitou. „Maturitnou sieňou sa mi stal gulag a prvou maturitnou otázkou bolo, ako prežiť,“ spomínal na svoje väzenie. Prešiel tábormi Jagrinlag a Ozerlag – bol pri polárnom kruhu, na Sibíri i pri Bajkalskom jazere.
„Na severe bolo deväť mesiacov tma, nevedeli sme, kedy je ráno a kedy je večer, iba keď sme išli do práce. Tam sme boli s kriminálnikmi, tí za kúsok chleba vraždili a hrdúsili. Bolo tam príšerne ťažké prežiť jeden deň,“ spomínal na podmienky v táboroch pre RTVS.
Mimoriadne rád hovorieval o chvíli, keď sa v roku 1953 už ako 27-ročný vrátil z gulagu do rodného Vígľaša. „Pán farár mi dal na privítanie 500 korún a fľašu vína. Prišlo k nám aj sedem susedových dievčat, jedna krajšia ako druhá.“ Jedna z nich sa stala neskôr jeho manželkou, ktorá ho sprevádzala celý život.
Nie všade sa však dočkal vrelého prijatia. „Najhoršie bolo potom to, keď som sa vrátil domov z červeného očistca do ozajstného pekla. Niektorí kamaráti mi ani ruku nepodali, odvrátili sa, toto ma skutočne bolelo,“ aj po rokoch si spomínal na najťažšie chvíle svojho života.
Pre zlé kádrové posudky, ktoré naňho napísali komunisti, si nemohol dokončiť maturitu, prijať ho nechceli do väčšiny zamestnaní. Celý život pracoval vo výrobe. Do posledných dní mal odložený aj svoj posudok z gulagu. Po deviatich rokoch ho odtiaľ prepúšťali ako invalida.
„Len pre ľahšiu fyzickú prácu. A tej sa mi v živote nedostalo. Celý život som musel robiť tam, kde nechcel nikto iný. Robil som na takom pracovisku, kde sa vyparovalo z výrobkov 400 litrov ftalátov, technik tam vždy prišiel prácu skontrolovať iba od dverí. Tam som si veľmi ublížil na zdraví,“ spomínal.
Nezlomný optimista
Po nežnej revolúcii sa snažil podobné osudy spájať. „Bol našou dušou. Ľuďom odvlečeným a ich blízkym v mnohom pomáhal,“ hovorí Naďa Evansonová, ktorej otec v gulagu zomrel.
S Jánom Košútom spolu pôsobili v Slovenskej asociácii násilne odvlečených aj v Konfederácii politických väzňov. Podľa jej slov ho poznali ako nezlomného optimistu.
„Bol som Pánu Bohu vďačný za každý deň, ktorý som prežil,“ hovorieval, keď sa ho pýtali, čo mu dávalo v ťažkých chvíľach silu.
O svojom príbehu napísal knihu Cez červený očistec, za ktorú získal medzinárodnú Cenu Egona Erwina Kischa. Ešte vo februári napriek ťažkej chorobe prišiel z nemocnice na odhalenie tabule na pamiatku násilne odvlečených v bratislavskej Rači. „Som rád, že keď tu my už nebudeme, spomienka zostane,“ povedal.
"Až do posledných chvíľ vydával svedectvo ďalším generáciám. Možno ho tiež nazvať hovorcom ľudí odvlečených do gulagu a paradoxne možno práve preto odchádza ako jeden z posledných,“ povedal Peter Sandtner z Konfederácie politických väzňov.

Beata
Balogová
