MÁRIO BIHÁRI, hudobník z niekdajšej skupiny Koa Zuzany Navarovej, je nevšednou osobnosťou. Pochádza zo Slovenska, ale už viac ako dvadsať rokov žije v Prahe. Do Bratislavy prišiel za rómskymi deťmi, ktoré pripravuje na vystúpenie na Cigánskom bašaveli.
Od ôsmich rokov ste úplne slepý, čo všetko slepota vo vašom živote ovplyvňuje?
Hendikep hrá v mojom živote veľkú rolu. V dnešnej dobe už síce nevidiaci pomocou čítačiek môže normálne študovať, ale aj tak nemôže robiť všetko. Keď niekam idete a nepoznáte priestor, musíte sa s niekým dohodnúť, aby vás sprevádzal. Je to obmedzenie.
Je výhoda aspoň v tom, že ste akoby viac sám so sebou?
Moja sestra nielen nevidí, ale aj zle počuje. Keď si večer skladá načúvací prístroj, hovorí: „Vypínam sa.“ Žije si vo svojom svete.
Vy ste sa napriek tomuto obmedzeniu rozhodli začať fotografovať. Ako je to vôbec možné?
Bolo to jednoduché. Björn Steinze, Nemec žijúci v Prahe, robil na FAMU dokument, v ktorom chcel zachytiť vnímanie nevidiaceho človeka. Prišiel preto za nami na konzervatórium a keď sme sa rozprávali, zišlo mi na um, že by som si niečo mohol vyfotiť aj ja. Rád sa dotýkam starých vecí, ošarpaných múrov, zaujímavých stromov. Tak sme sa spolu vybrali von na Malú Ameriku, on mi opisoval okolie. Keď sa mi niečo zapáčilo, tak som si to ohmatal a keď som mal z toho dobrý pocit, tak som si to vyfotil dosť zblízka, asi z dvadsiatich centimetrov. Akoby som sa tým objektívom díval. Naša prvá výstava sa volala Obrázky z duše. Pri druhom projekte som sa snažil zachytiť hudbu. Do tretice by sme chceli kresliť svetlom, predĺžiť čas záberu, ale ešte to nemáme premyslené.
Vyžívate pri práci s deťmi z projektu Divé maky nejakú špeciálnu metódu?
Nie som nijaký zbormajster, so zborom som mal skúsenosti len na slepeckej škole. Ja im len hovorím, aby sa počúvali navzájom, že v zbore by nikto nemal vyčnievať, čo je pre ne veľmi ťažké, lebo sú veľmi emocionálne. Pri speve však ešte stále využívam rady Zuzky Navarovej. Ona bola mojím jediným pedagógom na spev. Nútila spievať aj mňa, museli sme jej robiť vokály.
Ako ste sa s ňou vlastne dali dokopy?
V roku 1998 robil režisér Miroslav Janek film Hamsa, já jsem, do ktorého vyberal príbehy nevidomých študentov konzervatória. Ten sa poznal s režisérkou Mirou Erdevički-Charap, ktorá práve robila dokument o Věre Bílej. S ňou bola zas Zuzana veľká kamarátka, produkovala dokonca v tom čase jej CD. V tom čase práve hľadala harmonikára do vznikajúcej kapely po rozpade Tres, tak jej odporučili mňa.
Poznali ste ju predtým aspoň z počutia?
Len pesničky skupiny Nerez z rádia. Zuzana bola skvelý človek a kamarát, bral som ju ako rodinu. Mohol som s ňou hovoriť o všetkom.
Ako ste prežívali jej stratu?
My sme ani nevedeli, že je chorá. Zuzana bola veľmi silný človek, nechcela obťažovať svoje okolie. Keď nám to nakoniec povedala, išlo to s ňou už veľmi rýchlo a do mesiaca umrela. Bolo to pre nás všetkých ťažké, ale myslela to dobre. Nebolo by dobre, keby sme sa trápili, takto aspoň neskazila posledný čas, ktorý sme strávili s ňou.
Takto šťastne vyzerala skupina Koa ešte v marci 2004 na koncerte v Rychnove. V decembri toho istého roku Zuzana Navarová zomrela.
Vy ste zostali hrať v skupine Koa aj po jej smrti.
Brali sme to ako jej odkaz, že musíme s kapelou pokračovať ďalej. Koa fungovala ešte ďalšie štyri roky.
Teraz máte už vlastnú skupinu, v čom je iná?
Skupinu Bachtale Apsa som založil ešte počas štúdia, odvtedy meníme evolučne zostavu. Chceme robiť tradičné rómske pesničky, ktoré možno nie sú ani také staré, majú povedzme len šesťdesiat rokov, ale medzičasom už medzi Rómami zľudoveli. Spolupracujeme s organizáciou Artists 4 Children, chodíme do osád, kde je nejaký sociálny problém, ale aj za sirotami a chorými deťmi v Indii. Toto združenie neprináša deťom len hudbu, ale aj divadlo či žonglovanie.
Čo viete zmeniť počas jednej návštevy u detí, ktoré možno doslovne hladujú?
Musíte sa vracať na tieto miesta, aby ste si s deťmi vytvorili vzťah. Keď k nim prídete po druhý či tretí raz, už sa na vás budú tešiť, ak to, samozrejme, medzi vami fungovalo. Vstúpite do ich života, prinesiete im radosť či program, do ktorého sa môžu zapojiť, a to je dobré. Ja deťom z osád niekedy hovorím aj o histórii Rómov, odkiaľ pochádzame, ako sme sem doputovali, čo je zaujímavé pre dospelejších. S menšími deťmi robím často aj workshopy s bubnami.
Ako ste sa vy sám dostali k rómskej histórii?
Vďaka Zuzane Navarovej som sa zoznámil s docentkou Milenou Hübschmannovou, ktorá založila romistiku v Prahe. Zaujímal som sa aj o rómčinu ako takú, lebo som rozumel len nášmu západnému dialektu. Keďže však nikto so mnou po rómsky nehovoril, tak som sa ju vlastne musel naučiť. Deti, s ktorými cvičím, ma však prekvapili, že sa medzi sebou rozprávali po rómsky.
Do akej miery poznajú aj rómsky folklór? Čo si vlastne spievajú?
To, čo počujú v rádiu.
Na Slovensku vzniká stále viac múrov oddeľujúcich rómske komunity od majoritnej spoločnosti, naposledy v Košiciach. Ako na vás pôsobia takéto správy?
Nemám z toho dobrý pocit. Getá tu už boli. Majoritná spoločnosť nemôže tolerovať všetko a potrvá ešte ďalšie dve generácie, aby sa situácia zmenila. Problémom je nedostatočné vzdelanie Rómov. Ak by boli rómski lekári, inžinieri, sestričky, zmenil by sa aj pohľad na Rómov. Väčšinová spoločnosť by si mohla od nás zobrať nielen hudbu, ale aj žitie pre daný moment. Ľudia by mali menej stresov, ak by žili v prítomnosti. To by mal byť cieľ každého človeka.
No zároveň je to aj jedna z najväčších výhrad voči Rómom, že žijú len zo dňa na deň, že okamžite prejedia dávky a nestarajú sa, čo bude zajtra.
Tento postoj je v rómskej tradícii aj mentalita, je to pre nás proste prirodzené. U asimilovaných Rómov, ako som ja, je to menej silné, ale na dedine v Záhorskej Bystrici, kde som žil ako malý chlapec, to stále takto funguje. Dôležité je to, že keď Rómovia nemajú čo jesť, vedia, že niekto z rodiny má a že nemusia mať strach. Rómske rodiny sú si navzájom veľkou oporou. V civilizovanej spoločnosti je človek izolovaný a hodený do víru spoločnosti.
Veríte v niečo? Máte svoju vieru nejako sformulovanú?
Všetci Rómovia sú pokrstení, do kostola síce nechodia, ale v Boha veria. Ja inklinujem k budhizmu. Mojím veľkým guru bol český mystik Eduard Tomáš.
Súvisí mystika aj s tým, ako tvoríte hudbu?
Tvorbu nechávam na Pána Boha. Môžem si kedykoľvek sadnúť ku klavíru a vymyslieť pieseň, ale to by som ju vymyslel len ja. Skomponovať však pesničku tak, aby som bol s ňou spokojný, sa mi pošťastí len párkrát v roku. Múzy sú z vesmíru.
Aké slovo či obraz máte práve v hlave?
Teraz hrám s Plavcami Jana Vančuru. Je to krásna skúsenosť.
Mário Bihári
Narodil sa v roku 1977. Je rómský spevák a muzikant pôsobiaci v Česku. Pochádza z Malaciek, v roku 2000 ukončil Konzervatórium Jana Deyla v Prahe. V roku 1998 sa stal členom skupiny Koa, ktorú viedla Zuzana Navarová s kolumbijským spevákom Ivánom Gutiérrezom. Spolupracoval na CD Skleněná vrba (1999), Zelené album (2000). Na CD Barvy všecky (2001) a Jako Šántidéví (2003) má už aj vlastné skladby. Po smrti Zuzany Navarovej v roku 2004 sa stal hlavným autorom skupiny Koa. Dnes pôsobí v skupine Bachtale Apsa (Slzy šťastia). Od roku 2012 spolupracuje so združením Artists 4 Children, ktoré sa venuje hendikepovaným deťom v rómskych osadách. Režisér Ladislav David o ňom nakrútil celovečerný dokument Lidé ve stínu – Mário Bihári. V súčasnosti pripravuje deti z projektu Divé maky na vystúpenie na Cigánskom bašaveli, ktorý bude 29. augusta na hrade Červený Kameň.
Beata
Balogová
