BRATISLAVA. Diskriminačné opatrenia voči Rómom uplatňované vo vojnovom Slovenskom štáte boli inšpirované legislatívou nacistickej Tretej ríše.
Už norimberské rasové zákony o ríšskom občianstve a ochrane nemeckej krvi a cti vydané v roku 1935 a na nich nadväzujúce vyhlášky klasifikovali Cigánov (podobne tiež Židov) ako „element zabraňujúci čistote rasy“.
Zakazovali im uzatváranie sobášov či pohlavný styk s nemeckými „Árijcami“, boli im odoprené ríšske občianske práva.
Považovali ich za asociálovVypracovaním „vedeckej teórie o Cigánoch “ poveril ríšsky vodca SS Heinrich Himmler psychiatra dr. Roberta Rittera, ktorý sa v novembri 1936 stal šéfom novozriadeného Výskumného ústavu pre rasovú hygienu a populačnú biológiu v Berlíne.
Vo svojej „vedeckej teórii o spôsobe zisťovania prítomnosti cigánskej krvi“ dospel Ritter k záveru, že „Cigánov charakterizuje vrodená asociálnosť a zločinnosť a tento znak ich rasy je nevykoreniteľný.“
Za jediné „riešenie“ v takomto prípade považoval „Sonderbehandlung“ (zvláštne zaobchádzanie), čo v nacistickom Nemecku znamenalo začiatok deportácií do vyhladzovacích koncentračných táborov.
Tábor len pre "Cigánov"Špeciálny Cigánsky koncentračný tábor bol zriadený v roku 1942 v Osvienčime II.-Brzezinke.
Táborovým lekárom tam bol menovaný Dr. Josef Mengele, prezývaný „anjel smrti“. Ten robil na Rómoch, najmä na tehotných ženách, novorodencoch a jednovaječných dvojčatách, svoje „vedecké pokusy“.
Táborom počas vojny prešlo viac ako 22-tisíc európskych Rómov, pričom vyše 19-tisíc z nich tu našlo svoju smrť.
V noci 2. augusta 1944, potom, čo boli izolovaní mladí rómski väzni, odviezli nacisti do plynových komôr 2 897 obyvateľov cigánskeho tábora.
Preto si európski Rómovia druhý august pripomínajú ako Pamätný deň rómskeho holokaustu.
Prvým diskriminačným zákonom fašistického Slovenského štátu bol Branný zákon č. 20 z roku 1940, na základe ktorého boli Rómovia spolu so Židmi zbavení možnosti stať sa príslušníkmi brannej moci.
Aktívnu vojenskú službu potom vykonávali iba v špeciálne zriadenom VI. prápore Pracovného zboru ministerstva národnej obrany, kde boli zaradení aj Židia a „árijskí“ – politicky nespoľahliví slovenskí vojaci.
Židia a Rómovia boli v tomto útvare v ponižujúcom postavení, vykonávali zemné a pomocné stavebné práce.
Tvrdé opatreniaVyhláška ministerstva vnútra č. 127 z roku 1940 už zaviedla tvrdšie opatrenia.
Bola inšpirovaná rasistickou teóriou Róberta Rittera bola, podľa ktorej „pod pojmom Cigán má sa rozumieť ... iba ten príslušník cigánskej rasy, pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, ktorý žije životom kočovným alebo usadlým síce, avšak sa vyhýba práci“
O rok neskôr vydalo ministerstvo vnútra vyhlášku č.163 „o úprave niektorých pomerov Cigánov“.
Tá sa dotkla nielen početne menšej skupiny olašských Rómov, ktorým bolo zakázané kočovanie, pričom im odobrali kone a vozy, ale aj všetkých usadlých Rómov: títo boli povinní odstrániť svoje obydlia od štátnych alebo miestnych ciest, a umiestniť ich „oddelene od obce, na mieste odľahlom a obcou vyznačenom".
Pokiaľ v obci žili najmenej tri rómske rodiny, okresný úrad ustanovil tzv. „cigánskeho vajdu“, ktorý bol podriadený miestnemu richtárovi a zodpovedal za plnenie jednotlivých protirómskych opatrení.
Rómovia nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, mali obmedzený vstup na verejné miesta, do miest a obcí smeli vstupovať len vo vymedzené dni a hodiny, napríklad dvakrát do týždňa v dopoludňajších hodinách.
Nesmeli vlastniť psov, v obchodoch a pohostinstvách im nesmeli predávať alkoholické nápoje, opakovane boli vystavovaní ponižujúcim telesným prehliadkam.
Odviezli ich do útvarovV zmysle vyhlášky Ministerstva vnútra z 2. apríla 1941 boli zriadené dva typy donucovacích zariadení pracovného charakteru: pracovné strediská, ktoré boli určené pre Židov a pracovné útvary, určené predovšetkým pre asociálov. Tisov režim medzi asociálov zaraďoval aj „Cigánov bez pracovného pomeru“.
O rok neskôr bol na východnom Slovensku zriadený komplex pracovných útvarov v Hanušovciach nad Topľou, Bystrom, Petiči a Nižnom Hrabovci – Rómovia tu budovali železničnú trať Prešov-Strážske.
Na strednom Slovensku bol takýto tábor v Jarabej, kde zaradenci budovali štátnu cestu horského prechodu Čertovica.
Rómovia pracovných útvarov v Dubnici nad Váhom a v Ilave boli nasadení na zemné práce pri regulácii Váhu.
V roku 1943 bol zriadený takýto tábor v Revúcej, jeho zaradenci tu budovali železnicu Revúca-Tisovec, v pracovnom útvare v Ústí nad Oravou sa podieľali na výstavbe Oravskej priehrady.
Robili 11 hodín denneRómovia, ktorí tvorili v týchto útvaroch vždy minimálne polovicu zaradencov, boli nasadzovaní na najťažšie manuálne práce.
Pracovali často až 11 hodín denne v katastrofálnych hygienických podmienkach, za minimálnu mzdu.
Z dobových správ vyplýva, že v decembri 1942 v pracovnom útvare v Bystrom pracovalo vyše sto zaradencov bez obuvi a počasiu primeraného oblečenia.
Vo februári 1943 tu vypukla epidémia škvrnitého týfusu, v rámci dezinfekcie boli zaradencom spálené prikrývky a podhlavníky, nové im nedodali, takže boli nútení spať na holej slame.
O protirómskom zameraní týchto útvarov svedčí skutočnosť, že keď tieto ukončovali svoju činnosť, nerómski zaradenci bývali prepúšťaní na slobodu, kým Rómov premiestňovali do iných táborov.
Pri plnení diskriminačných opatrení proti Rómom vyvíjali mimoriadnu aktivitu príslušníci Hlinkovej gardy.
Zákony im dovoľovali uplatňovať voči Rómom rôzne formy priamej fyzickej agresie, akými boli nočné razie v rómskych osadách, pri ktorých kontrolovali povinnú prítomnosť všetkých jej obyvateľov; nedodržanie vymedzených hodín pre vstup do mesta či obce trestali fyzickým násilím.
Pod zámienkou odvšivovania prepadávali rómskych mužov a najmä ženy, ktorých potupne ostrihali, niekedy im hlavy úplne vyholili.
Aktívne spolupracovali so žandárskymi stanicami pri zaisťovaní práceschopných mužov a ich násilnom transportovaní do pracovných útvarov.
Svoju agresivitu si vybíjali pri demoláciách rómskych osád a vyháňaní Rómov na odľahlejšie miesta mimo obcí.
Fico si jeden deň pripomína obete rómskeho holokaustu a na druhý si už pripíja s tými, čo preň spoluvytvárali podmienky , myslí si Peter Morvay
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
Pomsta za SNPMnohí Rómovia bojovalo aj Slovenskom národnom povstaní. Po jeho potlačení ale prišlo viacerých miestach hlavne stredného Slovenska k masovému vyvražďovaniu Rómov.
Dôvodom pre represálie bolo práve ich pôsobenie medzi partizánmi, stačilo však aj podozrenie zo spolupráce s nimi.
Ich faktickými vykonávateľmi boli príslušníci operačnej skupiny Sicherheitspolizei (SIPO) a Sicherheitsdienst (SD).
Najväčšej brutality voči civilnému obyvateľstvu sa dopúšťal na strednom Slovensku trestný oddiel Einsatzkomando 14 so sídlom v Banskej Bystrici.
Popravy a znásilneniaPopravy Rómov
Rómov strieľali a za živa upálili
Čierny Balog, 14. novembra 1944- zavraždených vyše 60 olašských Rómov. Muži postrieľaní, ženy a deti za živa upálené.
Žiar nad Hronom, 17. októbra 1944 - za živa upálili 23 Rómov
Osada Štubňa v Motyčkách, november 1944 - popravených 20 osôb.
Obec Slatina, 23. decembra 1944 - 56 Rómov nahnali do jedného domu, postrieľali a dom zapálili.
Nacisti ako pomstu za účasť na SNP hromadné deportovali na popraviská v Kremničke a Nemeckej. Takto skončili 20. novembra Rómovia z Tisovca, obvinení zo spolupráce s partizánmi.
Štrnásť mužov postrieľali, 64 žien a detí zavraždili neskôr v Kremničke. Tu vyhasli životy aj 34 rómskych mužov z Krupiny.
Z obce Dúbravy bolo odvlečených pätnásť mužov a štyria z Detvy, život ukončili na masovom popravisku na židovskom cintoríne vo Zvolene.
Z obce Lutila bolo 2. novembra odvlečených 46 Rómov, ktorí boli neskôr povraždení v Dolnom Turčeku.
Najviac rómskych obetí bolo z obce Ilija pri Banskej Štiavnici, odkiaľ 22. novembra 1944 odvliekli 109 mužov žien a detí, ktorých povraždili v Kremničke.
Vo viacerých prípadoch boli rómske ženy pred popravou znásilnené (tak to bolo medzi Krupinou a Babinou, v Rimavských Zalužanoch, Čiernom Balogu, Slatine, na ceste medzi Podlavicami a Šalkovou).
Presný počet Rómov, ktorí zahynuli v dôsledku represálií stále ešte nepoznáme.
Najhoršie bolo v DubniciNajtragickejšia udalosť sa odohrala v Dubnici nad Váhom. Pôvodne pracovný útvar bol v novembri roku 1944 premenený na „Zaisťovací tábor pre Cigánov“ v ktorom boli internované celé rómske rodiny.
Koncom roka 1944 tu žilo v mimoriadne ťažkých podmienkach vyše 700 väzňov, ktorí mali byť ďalej deportovaní do nemeckých vyhladzovacích koncentračných táborov.
V decembri 1944 tam však vypukla epidémia škvrnitého týfusu, tábor sa dostal do karantény. Vzniknutá situácia bola „vyriešená“ tak, že 23. februára 1945 nemeckí vojaci naložili na dve nákladné autá 26 pacientov, pod zámienkou prevozu do nemocnice.
Priviezli ich však do areálu miestnej zbrojovky pod Drienovú horu, kde ich brutálne povraždili.
Exhumácia masového hrobu po skončení vojny dokázala, že výstrelom bolo zasiahnutých len 18 Rómov, mnohí boli zavraždení údermi tupým predmetom, ďalší sa po zahrabaní hrobu zadusili.
Z dubnického zaisťovacieho tábora napokon transport do vyhladzovacích táborov neodišiel.
Avšak z oblastí južného a juhovýchodného Slovenska (vrátane Košíc, Rožňavy, Rimavskej Soboty, Lučenca, Komárna, Nových Zámkov a Dunajskej Stredy), ktoré boli počas vojny pripojené k Maďarsku, boli Rómovia deportovaní prevažne do koncentračných táborov, najmä do Dachau. Ich počty však zatiaľ nepoznáme.
Protirómske zákony a nariadeniaNiektorí richtári Rómov zatajili pred úradmi a tak ich zachránili.
Napriek protirómskym náladám v spoločnosti, zákonmi a nariadeniami legalizovanou nevraživosťou, vzťah majoritného obyvateľstva vojnového slovenského štátu k Rómom nebol všade rovnaký: v niektorých lokalitách, kde boli vzájomné vzťahy tradične dobré, sa obyvatelia „svojich“ Rómov zastali.
Takto to bolo napríklad pri zaraďovaní Rómov do pracovných útvarov: podľa vyhlášky ministra vnútra č. 419/1942 sem mohli byť zaradení aj „Cigáni mimo pracovného pomeru“.
Výber „asociálnych osôb“ bol zverený obecným notárskym úradom, žandárskym staniciam a richtárom jednotlivých obcí. Stačilo, aby richtár alebo niektorý sedliak vyhlásil o konkrétnom Rómovi, že ho potrebuje na prácu, napríklad na pasenie dobytka, na poľné práce; na takéhoto človeka sa vyhláška nevzťahovala a bol ponechaný vo svojej obci.
Kováči, nie RómoviaV tomto zmysle sa vyjadril aj Ján Rigo narodený v roku 1919 z Podunajských Biskupíc pri Bratislave: „Rómovia z Biskupíc mali veľké šťastie, že ich nedeportovali. Boli sme utláčaní a ponižovaní, ale do tábora nešiel nik. Bola to zásluha vtedajšieho richtára, pretože bez richtárovho podpisu sa nijaká deportácia nemohla uskutočniť“.
Podobný príbeh sa odohral v obci Košariská, ktorá je dnes súčasťou obce Dunajská Lužná pri Bratislave. Podľa slov Riga, v čase, keď sa vykonával súpis Rómov pre reportovanie do pracovných útvarov, vtedajší starosta obce, inak etnický Nemec, prehlásil, že žiadnych Cigánov v obci nemá, že sú tam len kováči; Rómovia odtiaľto potom neboli odvlečení.
Podobne to bolo i pri realizovaní nariadenia o odstránení rómskych osád a obydlí, ktoré vyplývalo z vyhlášky ministerstva vnútra č. 163/1941: kým v mnohých obciach obydlia miestnych Rómov zbúrali a týchto vysťahovali na odľahlé miesto za obcou, v ďalších obciach ich ponechali na pôvodnom mieste so zdôvodnením, že na ich likvidáciu momentálne nemajú finančné prostriedky.
Dedinčania pomáhali stavať osaduPrípad z Kuzmíc v okrese Trebišov je ďalším výrazným príkladom ako dedinčania pomohli Rómom počas vojny. Do tamojšej osady prišli dvaja žandári v sprievode skupiny gardistov a Rómom pod hrozbou fyzického násilia prikázali rozváľať vlastné obydlia. Starým ľuďom, ktorí nemali dostatok síl, v tejto práci „pomohli“ gardisti.
Keď boli obydlia zdemolované, žandári Rómom oznámili určenú lokalitu pod lesom, vzdialenú asi dva kilometre od obce aj od cesty. Tu si mohli svoje príbytky opäť postaviť. Po odchode žandárov a gardistov prišli postihnutým na pomoc miestni gazdovia s povozmi. Pomohli nešťastným Rómom naložiť stavebný materiál a zariadenie a previezli ich na určené miesto, kde im pomohli aj pri výstavbe nových obydlí.
Slovensko si pripomína pamiatku obetí rómskeho holokaustu od roku 2005. V rámci projektu Ma Bisteren! bolo postavených sedem pamätníkov rómskym obetiam nacistického vraždenia.
Zdroj: Arne Mann, Zuzana Kumanová, In Minorita
Spory o názovSlovo holokaust s prívlastkom rómsky zostáva zatiaľ najzrozumiteľnejšie pre širokú rómsku i nerómsku verejnosť.
Termín holokaust – je umelý pojem, ktorý od roku 1958 zaviedol Elie Wiesel, nositeľ Nobelovej ceny za mier. Postupne sa ujal ako termín jednotiaci, pre genocídu viacerých národov a skupín počas druhej svetovej vojny.
Samozrejme rôzne skupiny hľadali termíny, ktoré by vystihovali holokaust konkrétnej skupiny. Tak napríklad vznikol termín „šoa“ pre židovský holokaust.
V 90-tych rokoch bol tlak aj na použitie skupinového termínu pre genocídu Rómov, predovšetkým v USA. Vzniklo viacero pomenovaní, porrajmos/ poraimos, samudaripen, baro murdaripen.
Tu je však lingvistický problém, kde je dôležité ako je vytvorený neologizmus z akého základu rómskeho slova a nakoľko je toto slovo zrozumiteľné a prijateľné v rôznych dialektoch. Slovo holokaust s prívlastkom rómsky zostáva zatiaľ najzrozumiteľnejšie pre širokú rómsku i nerómsku verejnosť.
Arne Mann, Zuzana Kumanová, In Minorita
Autor: Arne Mann, Zuzana Kumanová, In Minorita
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
