Pani Eva začala podnikať v jednom z najchudobnejších regiónov. Zadĺžila sa, skrachovala a nevedela, čo ďalej. Vycestovala do Talianska a tam žobrala.
RIMAVSKÁ SOBOTA. Okres Rimavská Sobota patrí na Slovensku medzi najchudobnejšie. Zo všetkých okresov má najvyššiu nezamestnanosť.
Atakuje hranicu 35 percent. Ľudia, ktorí tu žijú, riešia neúnosnú situáciu po svojom. Napríklad aj žobraním.
My sme sa porozprávali so ženou, ktorá kedysi podnikala. Potom jej obchod nešiel a ona sa ocitla na samom dne. Zašla až tak ďaleko, že tri týždne žobrala v Taliansku, aby uživila rodinu.
„Bolo to východisko z núdze. Keď máte v rodinnom rozpočte pre troch ľudí sto eur na mesiac a musíte vyplatiť bývanie, ostane vám iba na suchý chlieb a vodu. Ruky mi od práce nestoja bokom. Rada by som robila, ale v tomto regióne si ťažko nájde robotu mladý človek, a nie žena v rokoch, ktorá má do dôchodku už len krôčik,“ hovorí Eva z obce neďaleko Rimavskej Soboty.
Posadili ju na invalidný vozík
Keď počula o možnosti zarobiť si, neváhala. „Mala som ísť žobrať do Talianska. Ľudia, ktorí to organizovali, boli dokonale zohratí. Jeden deň som povedala áno a na druhý sme už išli. V aute s piatimi ďalšími ľuďmi a psami sme sa trmácali niekoľko hodín. Keď sme odchádzali, pršalo. Do batohu som si mohla zbaliť len pár vecí a doklady. Nič viac. Keď sme konečne dorazili na miesto, bola už noc. Šéf skupiny povedal, čo máme robiť, ktorému aký rajón patrí a rozdali nám tabuľky. Ani neviem, čo na nich bolo. Na druhý deň ráno mi doniesli invalidný vozík. Presedela som v ňom celé hodiny. Niekedy som si už ani nohy necítila,“ spomína zúfalá žena.
Na papier si písala názov miest, v ktorých žobrala a miesta, kde v noci prespávala.
„Prvýkrát, keď ma na invalidnom vozíku odtlačili na pešiu zónu druhého najväčšieho mesta v Taliansku, prepadla ma hrozná hanba. No po chvíľke som si vybavila moju rodinu doma. Môjho najmladšieho syna a manžela, ktorí neviem, čo ráno jedli, keďže posledné peniaze sme dali na benzín sem. Z náhleho zamyslenia ma vytrhol zvuk mincí, ktoré mi do konzervy hodil náhodný okoloidúci. Neboli to žiadne meďáky, boli to dve eurá a ja som si povedala, že hanba-nehanba, musím vydržať. Stále lepšie ako kradnúť,“ hovorí Rimavskosoboťanka.
Stretla Slovákov, Čechov, Rumunov i Poliakov. „No ani jeden tam nebol na dovolenke. Robili to isté, čo ja. Žobrali. Taliani mávajú siestu medzi jednou až treťou popoludní. Vtedy si všetci moji „kolegovia“ išli zdriemnuť alebo sa poprechádzať. Ja som nemohla vstať, pretože som sedela na vozíku. Tak som len hľadela na tie prenádherné výklady, v ktorých sídlili samé svetoznáme značky. Figuríny tam prezliekali predavačky aj dva či trikrát za deň. O takých veciach ja môžem len snívať. Pre našu rodinu je luxus mať v chladničke jogurt,“ hovorí žena s ťažkým osudom.
Domov si priniesla len tridsať eur
Umývala sa na verejných toaletách, v potoku či v sprchách na pláži. „Keď sa dalo, spala som v aute, inak len vonku. Dôležité bolo nájsť si dobré miesto, aby ste nezmokli v daždi. Pod návesom kamiónu na parkovisku bolo najlepšie,“ hovorí.
Domov si doniesla tridsať eur. „Žobrákov v Taliansku často kontrolujú. Pozerajú doklady, či nie ste náhodou medzinárodne hľadaný utečenec alebo vykázaný z krajiny. Dostala som aj pokutu 50 eur. Neviem ani prečo, asi som tam nemohla stáť. Druhú ženu, ktorá sem prišla v tom istom aute ako ja, vykázali z krajiny. V Taliansku sú totiž psy posvätné a ona jedného zabila a niekto to videl. Boli z toho strašné problémy. Vôbec netuším, čo sa s ňou stalo,“ hovorí.
Tento mesiac majú otázku, čo dať do hrnca, vyriešenú. „Tento mesiac sme za vodou, ale čo bude potom, to veru netuším,“ hovorí Eva.
Život na dedine je lacnejší ako v meste. „Kedysi sme bývali v činžiaku v Rimavskej Sobote. Keď však manžel stratil rovnako ako ja prácu a nevládali sme platiť nájomné, činžiak sme predali a odišli bývať na dedinu. Život tu je predsa len o niečo lacnejší,“ hovorí Eva.
