Bizarné príbehy Rómov v rázovitých východoslovenských dedinách môžu byť fascinujúce samy osebe. Keď ich píše VÍŤO STAVIARSKY, obdivujeme, ako v nich to jednoduché a typické uchopuje. Kale topánky (Marenčin PT) sú príbehom lásky, žiaľu a nádeje tam, kde by sme to možno nikdy nehľadali.
Vaša kniha je prepisom filmového scenára Šľepa laska, ktorý ste kedysi napísali a mal sa realizovať. Má váš scenár ešte nádej na sfilmovanie?
„Koncom deväťdesiatych rokov som zavesil filmovú scenáristiku na klinec. Moje deti však medzitým vyštudovali film. Takže dnes nie je nič vylúčené. Nestaval by som to však na nejakej nádeji. To, čo som mal urobiť, som urobil.“
Ako sa v takomto prípade na knihe pracovalo?
„Príbeh i charaktery som už mal hotové, šlo iba o to nájsť rozprávača, ktorý by to celé vychrlil na jeden ťah. Ten bol kľúčový, bez neho by som sa pri písaní nudil.“
Rozprávačkou sa napokon stala staršia Rómka. V čom vám prostredie románu vychádzalo v ústrety, aby ste mohli uvažovať cez túto postavu?
„Pri písaní som sa tak trochu premieňal na ženu. Keďže je základný príbeh citový, najlepšie ho bolo vyrozprávať emocionálne, cez ženu, aby to rozprávanie dostalo takú tú ,emocionálnoestituzujúcu' glazúru. No zároveň som ho zasa nechcel veľmi uslintať sentimentalitou. Preto som ho nechal vyrozprávať staršej Rómke, ktorá už má niečo za sebou, vie s postavami súcitiť, dokáže sa do nich vžiť, a keď treba, vie ich aj vysmiať. Konečne, aby tej romantiky zasa nebolo priveľa a aby si aj chlapi mohli prísť na svoje, pridal som realitu a zasadil som príbeh do prostredia jarmočného obchodu.“
Rozprávate jednoduchý, príťažlivý príbeh Ferdyho, ktorý si vykšeftuje mladú krásnu ženu, a to mu v živote narobí starosti. V čom je náročné písať jednoducho?
„Keď som napokon pochopil, že to všetko môže vyrozprávať jedine staršia Cigánka Vrana, utiahol som sa pred svetom a text som napísal na stroji doslova v trysku. Trvalo to asi mesiac. Bolo to pekné obdobie. Za oknom sa sypal sneh, zo mňa sa sypali vety, písací stroj do toho znel ako guľometná paľba. Keď už bolo snehu asi po pás, dopísal som poslednú vetu. A stalo sa mi čosi zvláštne. Akoby mi celý príbeh poslúžil iba na to, aby som skrz neho vyjadril práve rozprávačku Vranu. Tri zimy som potom text upravoval, škrtal, až kým som ho nezbavil všetkých nepresných tónov a nečistôt. Túto fázu práce neznášam. Vie ma doslova fyzicky i duševne utýrať.“
V minulosti ste spomínali, že nie je ľahké napísať knihu z pohľadu rómskeho rozprávača. Teraz to išlo? Dozrel čas alebo si už lepšie vieme predstaviť Róma takého vzdelaného, aby mohol vyrozprávať príbeh?
„Mám skúsenosť, že človek nemusí byť veľmi vzdelaný aby vyrozprával silný príbeh. Oveľa ťažšie je taký príbeh dobre napísať. Dnes sa kadekto, ešte aj osemnásťročná slečna, pustí rovno do románu. A nie do hocakého, hotových päťsto strán. Aby však bol nejaký román dobrý a nie adolescentná, kostrbatá zlátanina, na to treba veľa času a námahy. Ak teda nechcete chrliť brak, lacné falošné vety. Ako sa poznám, škrtal by som taký román možno aj desať rokov. No na Slovensku je veľké riziko púšťať sa do niečoho takého, keďže spisovateľská robota sa berie skôr ako nejaká dobrovoľná neplatená brigáda. Najmä, ak má človek rodinu. Také dobrodružstvo by mohlo skončiť aj bez strechy nad hlavou.“
Nie je to vaša prvá knižka na spomenutú tému, Kivader bol dobre prijatý kritikou aj čitateľmi. Čím vás fascinujú ľudia ako súčasť rómskej menšiny?
„Asi sa to tak javí, že ma fascinujú, keďže som o nich napísal až dve knižky. Lenže v zásuvke mám pripravenú knižku absurdných grotesiek, temnú baladu z vidieckeho prostredia, rozpísané poviedky z prostredia obchodu, biografickú knižku z mladosti a všeličo iné. Takže tých fascinácií bude asi viac.“
Názov knihy je vlastne názov pesničky. V čom bol pre vás podstatný?
„Kale topánky, čierne topánky. Parádne, lesklé a špicaté. Možno v nich ísť na tancovačku, svadbu či na pohreb. Ešte i do truhly vám ich obujú - keď sa im podarí poskladať vás dokopy. V tejto komunite sa žije prítomnosťou a naplno. Veď čo ak zajtrajší deň bude práve posledný?“
((vid))
Sú predobrazy vašich postáv konkrétne?
„Postavy v knižke sú vymyslené, príbeh je fikcia. No keď si dáte tú námahu a vyberiete sa na jarmok do Spišskej Novej Vsi či trebárs do Michaloviec, nájdete tam minimálne dvadsať pekných Sabín Giňových či Ferdinandov Sojkov. Možno vám povedia podobný príbeh ako v Kale topánkach. Možno sa tá moja fantázia iba plazí okolo reality ako popínavý vinič okolo drôtu. A možno má Ferdy Sojka aj niečo zo mňa. Že by aj Vrana, slepý Karolko či Sabina? Pri písaní sa totiž veľmi rád na svoje postavy premieňam. Priznávam, boli tu nejaké predobrazy: Olda Novák, je možno tulák, ktorého som kedysi prijímal ako pacienta na záchytke. Alebo mi raz ktosi povedal, že kdesi žije starý rómsky primáš, prezývaný Vinnetou, čo sa stará o slepého vnúčika, ktorý hrá na saxofóne. Nemáte túžbu vybásniť si okolo takýchto postáv nejaký príbeh a potom sa do tých postáv ponoriť?“
Obálku knihy navrhol Jozef Danglár, čím sa zaradila tak trochu do „krvákovej“ literatúry. Ako rozmýšľate o estetike škaredého?
„Nesnažím sa v krásnom nachádzať hnus. Skôr hľadám krásu tam, kde by ju možno niekto ani nečakal.“
Máte autorov, ktorí vás inšpirujú?
„Kedysi som bol veľký knihomoľ. Mal som zamestnania, kde som mohol čítať do zbláznenia. Vtedy som mal veľkú slabosť pre Dostojevského, Kafku, Célina. Dnes už nečítam takmer nič. Nemám čas. Možno iba vlastné texty - keď ich opravujem. A v nich sa inšpirujem vlastnou fantáziou a životom.“
Beata
Balogová
