Väčšinou vznikajú pri vodárňach ako pamätníky inštalatérom – „santechnikom“ a všetky majú jedno spoločné – viac či menej pripomínajú bratislavskú sochu akademického maliara Viktora Hulíka, ktorý ju ako dar mestu a miestnej časti Staré Mesto vyrobil v deväťdesiatych rokoch.
Na križovatku ulíc Rybárska brána, Panská a Laurinská v pešej zóne ho osadili v roku 1997.
Epidémia plagiátov
Hulík plagiáty svojho diela už raz riešil – pred štyrmi rokmi v Bielorusku. V mestách Gomel a Bobrujsk dosiahol, aby sochy odstránili z verejného priestoru. „Postavila sa vtedy za mňa miestna ochranná autorská organizácia,“ hovorí Hulík. „Pomohla aj kritika miestnych novinárov.“ Čo je so sochami teraz, netuší.
Na sochu v ruskom Omsku jeho i denník SME upozornil bývalý novinár z Új Szó Lázsló Juhász. „Sochu objednal po návrate z Bratislavy primátor Omska Valerij Roščupkin, ktorému sa bratislavský Čumil veľmi zapáčil,“ zistil Juhász.
Sochu vytvorilo duo umelcov Igor Vakitov a Sergej Noryšev, dostala meno „Mechanik Stepanič“. V centre mesta ju osadili rok po Čumilovi – v roku 1998.
Po soche v Omsku vznikajú podobné pamätníky santechnikom po celom Rusku Pravdepodobne posledný „čumil“ pribudol v máji v meste Rjazaň.
„Hoci aj plagiát sa dá chápať ako známka úspešnosti, je to svinstvo,“ hovorí Hulík o napodobeninách jeho sochy. To, či si uplatní autorské práva, ešte nevie. „Je to na dlhé lakte, možno by sa o to malo skôr zaujímať mesto a žiadať nápravu,“ dodáva. Podľa neho je Čumil pre Bratislavu výnimočným symbolom a malo by to tak aj ostať.
Hovorca Tomáš Halán sa v mene Starého Mesta vyjadril, že autorské práva sú viazané na osobu, nie na mestskú časť či právnickú osobu. „Pokiaľ si pán Hulík bude svoje autorské práva uplatňovať, mestská časť ho bude, samozrejme, v jeho snahe o zachovanie jedinečnosti podporovať.“
Rusi Čumila poznajú
Ruské sochy santechnikov podobných tej bratislavskej kritizoval na svojom blogu ruský dizajnér Artemy Lebedev. „Nič nám nie je sväté,“ napísal o inštalatérskych plagiátoch na svojom blogu.
Viacerí jeho čitatelia s ním však nesúhlasia. Niektorí napríklad tvrdia, že omský santechnik Štepanič je krajší než ten bratislavský. Panuje o ňom povera, že toho, kto sochu objíme, budú obchádzať problémy s kanalizáciou.
Na Lebedevovom blogu sa dajú nájsť aj historizujúce argumenty. Napríklad že Čumil je pripomienkou, ako ľudia po druhej svetovej vojne vychádzali z úkrytov, ktorými boli aj kanalizácie a usmievali sa na Slnko.
Hulík sa z toho smeje: „Len si ospravedlňujú plagiátorstvo. Netreba za Čumilom vidieť žiadnu veľkú filozofiu.“ Podľa neho ide o jeho mládežnícke spomienky na bratislavské korzo, kam chodil a pozoroval ľudí. Práve pozíciu vykúkajúceho človeka zo šachty považoval za najvhodnejšiu pre sledovanie všetkého diania. Autor svoje dielo poníma najmä ako vtip na oživenie pešej zóny.
Stále obľúbený cieľ fotoaparátov
Koncom júla postavička z bratislavských ulíc na týždeň zmizla. Poškodili ju vandali. Po pár dňoch ju vrátili spať.
Aj po rokoch je obľúbených miestom turistov, kde si môžu spraviť fotografiu z návštevy Bratislavy.
V čase, keď bola osadená, pribudli v Starom Meste aj ďalšie známe sochy Schöne Náciho a Napoleona. Ich autorom je akademický sochár Juraj Meliš.
Viktor Hulík
Viktor Hulík je okrem diela Čumila známy aj organizovaním medzinárodného podujatia Socha a objekt, v rámci ktorých sa v galériách a uliciach Bratislavy každé leto objavujú sochárske diela autorov z rôznych krajín. Tento rok je to už po osemnástykrát.
Beata
Balogová
