Tandem je dvojica, ktorá spolu padá voľným pádom a chvíľu letí na padáku. Skúste tento šport zhrnúť v číslach.
„Lietadlom vystúpame do výšky štyri kilometre. Voľný pád v tandeme trvá okolo 55 sekúnd, rýchlosť je 200 kilometrov za hodinu. Dva a pol kilometra padáme, potom sa otvorí padák a letíme jeden a pol kilometra. Tandemové padáky letia päť až sedem minút.“
Čo laika pred zoskokom v tandeme naučíte?
„Tandem je spoluprácou, pasažier nemá úplne pasívnu rolu. Hlavne vysvetlím priebeh zoskoku, aby nebol prekvapený, vedel, ako má reagovať na moje pokyny a akú polohu tela má mať pri zoskoku. Oblečie si kombinézu, ktorá ho chráni pred chladom a bráni zachyteniu oblečenia o postroj. Potom ho vystrojím do postroja.“
Zdupká niekto pred zoskokom?
„Často sa stáva, že človek pred zoskokom povie, že nevyskočí. Je na mne odhadnúť, ako vážne to myslí, či je to len hundranie, alebo panika. Ešte sa mi to nestalo, ale môže sa to stať o týždeň.“
Aká je správna poloha počas voľného pádu?
„Pasažier je pasívny, visí s postrojom na inštruktorovi. Ruky má stiahnuté a drží sa postroja. Vo dverách lietadla ani nestojí. Nohy má pokrčené v kolenách a zakopnuté dozadu. Keď vyskočíme, stabilizujem voľný pád a pasažier dostane signál, aby ruky rozpažil a zohol v lakťoch. Telo je počas voľného pádu prehnuté v krížoch.“
Stáva sa, že sa pasažier v strese myká alebo nedá ruky tak, ako má?
„Výnimočne sa stane, že sa ostane držať postroja, ale to taký problém nie je. Niekto je voľným pádom taký nadšený, že začne mávať rukami, vtedy mu dám rýchlo signál, aby sa upokojil alebo mu ruky vrátim späť do potrebnej pozície.“
A reakcie po zoskoku?
„Dievčiny si viac zapištia, chlapi sú mĺkvejší. Všeobecne je to asi tak, že človek je skôr ticho, akoby ho to celé paralyzovalo. Po pristátí sú euforickí, výskajú, bozkávajú zem, objímajú sa. Podobne sa eufória vyvalí, keď sa otvorí padák. Je to trochu zvláštny pocit, lebo vás to z dvesto kilometrov za hodinu spomalí na 15 kilometrov.“
Kto skáče viac muži alebo ženy? Aký bol váš najstarší klient?
„Je to tak pol na pol. Najčastejšie skáču ľudia od 25 po 35 rokov. Minimálna hranica je osem rokov, takých detí som mal niekoľko. Horná nie je, môj najstarší pasažier mal 75.“
Ako skok prežívajú deti?
„Ako úplnú samozrejmosť. Poslúchajú na slovo, potom to pochvália a koniec. Dospeláci sú viac emotívni, deti to berú ako brnkačku.“
Dá sa parašutizmom živiť?
„Skáčeme od apríla do októbra, začiatok i koniec sezóny sú v miernom tempe. Financujem si tým športové aktivity, živiť sa tým veľmi nedá. Ale teraz som na materskej dovolenke so synom.“
Mali ste zoskok, keď ste mali na mále a báli sa?
„Nemal som na mále. Záložný padák som použil, ale čas na strach nebol. Musel som riešiť situáciu. V parašutizme sa to môže stať, preto máme dva padáky. Nemám strach, že sa zabijem. Ak by som ho mal, nenastúpim ani do lietadla, ani do auta. Snažím sa robiť všetko svedomito, aby som riziko znížil na nulu. V začiatkoch boli aj dni, keď som sa bál, až po nejakom piatom zoskoku sa to zlomilo. Vtedy som to pochopil. Keď začínate, robíte to, čo vám povie inštruktor, ale ešte nie ste v tom živle doma. A potom sa to skrátka stane.“
