Píše Jarmila Lajčáková (1978) z Centra pre výskum etnicity a kultúry
Odstráneniu škodlivej nálepky nepomôžu verejné gestá nad obeťami rómskeho holokaustu, pokiaľ takéto uctievanie nie je spojené aj s činmi, ktoré rešpektujú Rómov ako rovnocenných.
Rešpekt menšín ako rovnocenných obyvateľov krajiny nie je „láskavosť“, ale napĺňa vitálnu ľudskú potrebu, argumentoval vo svojej slávnej eseji kanadský filozof Charles Taylor.
Naopak, neuznanie, ponižovanie či hanenie môže vážne poškodiť identitu jednotlivca patriaceho k marginálnej skupine.
A to do takej miery, že akceptovanie druhoradého statusu sa môže stať jedným z najsilnejších nástrojov utlačovania a nenávisti voči sebe.
Stáročný signál
Dôsledkom je nedôvera vo vlastné sily a zvnútornenie presvedčenia, že sa s ním bude zaobchádzať dôstojne, len ak sa zmestí do predstavy normálnosti, ktorú vytvorila dominantná skupina.
Rómovia na Slovensku do dlhodobo vytváranej predstavy „normálneho človeka“ akosi nemajú šancu zapadnúť.
Hneď pri narodení dostanú nálepku menejcennosti, ktorú im politici a médiá nezabúdajú každodenne pripomínať.
Zrejme preto raz rómska matka žijúca v dedine na východnom Slovensku pri pohľade na naše hrajúce sa deti poznamenala: „Tá vaša malá, taká je fajn, že sa našich deti neštíti, veď sa pozrite na ne, aké sú pekné a biele ako gádžovky.“
Známa rómska spisovateľka Elena Lacková písala o tom, ako keď bola malá, ju mama drhla a nariekala, aká je čierna. Aj toto sú dôsledky života v spoločnosti, ktorá už stáročia vysiela signál, že Rómovia sú menejcenní.
