POPRAD. Písal sa 24. júl 1968 a Jozef Bonk oslavoval devätnáste narodeniny. Vášnivý futbalista mal už vtedy priateľku v Dobšinej a pracovať začal ako strojný zámočník.
"Bývať zostal doma s rodičmi, aby im pomáhal, otec bol už v tom čase dôchodcom. Pracovať chodil do Krajnej Poľany pri Svidníku, ale stále ho to ťahalo domov," spomenie si s odstupom času jeho staršia sestra Anna Malá. Inak to nebolo ani 21. augusta 1968.
"Už vtedy sme počuli, ako išli po ceste tanky, mysleli sme si, že je vojna. Ja som ešte ako dieťa prežila druhú svetovú vojnu, bolo to čosi strašné. Navyše som mala ešte malé deti. Báli sme sa o brata Miša, ktorého vtedy povolali na vojnu do Olomouca," spomenie si.
Živo si pamätá, ako Ludvík Svoboda upozorňoval ľudí, aby nič nerobili, aby nevyvolali agresiu cudzích vojakov.
Kameň trafil ruského vojaka
- Odsúdená
Písala nápisy proti okupácii, sedela za to na samotke - Komunistka
Zarytá komunistka obhajuje okupáciu: Vešali by nás na kandelábre - Obeť
Príbeh obete okupácie: zabili ho cestou za rodičmi - Ruský vojak
Príbeh okupanta: ruský výsadkár v Prahe precitol - Emigrant
Utiecť mohli, až keď sľúbili sobáš. Nechceli žiť s vojakmi
Hnev ľudí proti nezmyselnej okupácii bol silnejší. V Poprade sa stavali barikády, aby zabránili prechodu vojsk Varšavskej zmluvy, a vo vzduchu lietali kamene. Jeden trafil aj ruského vojaka. Vtedy sa ozvala streľba.
Zranených bol pri stretoch pätnásť ľudí. Jeden z nich vtedy, priamo v prvý deň okupácie, zomrel. Krátko po tom, čo ho zasiahla guľka do pečene.
Bol to Jozef Bonk, ktorý v tom čase tadiaľ iba prechádzal a mieril k svojim rodičom na Hôrku.
