Z osady sa vypracoval až k vlastnej lekárskej praxi vo Švajčiarsku a keď mu v Berne udelili Kultúrnu cenu, bola to pocta, akej sa predtým dostalo len Albertovi Einsteinovi. Kanadskí Rómovia ho v roku 2001 navrhli na Nobelovu cenu za mier.
Jána Cibuľu z Klenovca pozná na Slovensku málokto, pritom patril k najvýznamnejším Rómom 20. storočia.
Prvý študent univerzity
Bol najstarší z piatich súrodencov, vyrastal v skromných podmienkach. Matka bola ženou v domácnosti a otec hrával na husliach. Po ňom zdedil lásku k hudbe a k samotným husliam. Po ukončení štúdia na Gymnáziu v Rimavskej Sobote ho ako prvého Róma na Slovensku prijali v roku 1951 na Univerzitu Komenského v Bratislave, kde sa venoval štúdiu medicíny.
„Vďaka tomu sa stal známym, veľa sa o ňom hovorilo,“ vysvetľuje jeho sestra Želmíra Kňažeková, ktorá dodnes žije v Klenovci. Svojho brata v detstve videla málokedy. „Viete, bola som malá, on už študoval na univerzite,“ spomína.
Ako absolventa medicíny ho režim poslal pracovať do NDR, kde pôsobil do roku 1967. Po návrate domov pracoval v Bratislave a Novákoch, o rok neskôr už opustil svoju rodnú krajinu navždy.
„Nebolo to z politických dôvodov. Jeho manželka vtedy odišla do Rakúska a on išiel za ňou. Nakoniec sa nenašli a tak putoval ďalej do Švajčiarska,“ opisuje Kňažeková.
Vo Švajčiarsku najskôr pracoval ako laborant vo farmaceutickom komplexe a od roku 2001 si otvoril v Berne vlastnú lekársku prax. Počas tohto obdobia externe vyštudoval univerzitu vo Viedni a začal sa venovať aj akupunktúre.
Cibuľa sa však aj vo Švajčiarsku stretol s predsudkami voči Rómom. Veril, že iba združovanie rómskych elít pomôže tieto bariéry v spoločnosti zbúrať.
Medzi politickou elitou
S rodinou si najmä písal, občas zavolal. Ako pripomína jeho sestra Želmíra, vždy posielal domov výstrižky zo zahraničných novín.
Do Švajčiarska mohol cestovať iba jeho otec ako dôchodca, po roku 1989 za ním každoročne chodila aj Želmíra. O významnom postavení svojho brata počas totality veľa nevedeli.
Cibuľa sa pritom ako aktivista často stretával s poprednými osobnosťami svetového politického a kultúrneho života ako Indirou Ghándhíovou, lovcom nacistov Simonom Wiesenthalom, švédskym premiérom Olafom Palmem alebo francúzskym prezidentom Jacquesom Chiracom. V krajine pod Alpami nezabudol ani na priateľov zo školy.
„S Jankom som sa zoznámila už v roku 1954, keď sme spoločne pracovali na výskume Rómov na Gemeri - obaja ešte ako študenti. Odvtedy sa z nás stali priatelia a spolupracovníci,“ hovorí česká fotografka Eva Davidová.
Najradšej spomína na výlet do francúzskeho mesta Saint Maries de-la Mer v máji 1970, kde sa konala medzinárodná púť Rómov. Tam sa spoločne zabávali a zaznamenávali tradičné rómske zvyky, hudbu a piesne.
O rok neskôr čakala na Cibuľu oveľa zásadnejšia udalosť. Práve on sa výraznou mierou pričinil, aby sa v roku 1971 stretli rómske elity v anglickom meste Orpington. Išlo o prvé stretnutie Medzinárodnej rómskej únie (IRU) a svet si ho pripomína ako Medzinárodný deň Rómov. Slovenský lekár sa tak dostal do čela dovtedy najsilnejšieho rómskeho hnutia v histórii.
Po šiestich rokoch bol zvolaný ďalší kongres - priamo v Ženeve. Tam Cibuľu ako uznávaného lekára a diplomata osobne spoznala aj Košičanka Anna Koptová.
Jedno stretnutie jej zmenilo život
„Stretnutie s ním mi zmenilo život,“ hovorí Koptová, riaditeľka rómskeho gymnázia v Košiciach. Priznáva, že jej cesta do Švajčiarska bola komplikovaná, pozvánku dostala z Prahy. „Najskôr som Cibuľovi napísala, že v Košiciach pracuje jedna Rómka ako novinárka a bolo by zaujímavé, keby prišla. Cibuľa mi neskôr poslal list priamo do košickej redakcie Východoslovenských novín. No vtedy bolo nepredstaviteľné, aby sa niekto z Slovenska a obzvlášť novinár akreditoval do zahraničia na takéto podujatie.“
Koptovej napokon pomohol vtedajší šéfredaktor Východoslovenských novín, ktorý sa režimu nezľakol.
„Prišla som za Andrejom Hlaváčom s listom a on mi hovorí: Keď chceš, tak choď. Ja to vybavím. Do dvoch týždňov som mala devízový prísľub a ostatné doklady na vycestovanie.“
Na mladú novinárku z východného Slovenska Cibuľa prvýkrát veľmi zapôsobil. Jediné stretnutie s ním si pamätá, akoby to bolo včera. „Bol to mimoriadne charizmatický človek. Vedel, aká je situácia na Slovensku a v Čechách. Veľmi ma presviedčal, nech necestujem späť na Slovensko, lebo mi to môže spôsobiť problémy. Vtedy som mu neverila, bola som ešte len absolventka a mojím snom bolo pracovať v novinách.“
Zrážku s režimom pocítila hneď týždeň po návrate do Košíc. „Na prvom výsluchu som bola prekvapená, že popri príslušníkoch verejnej bezpečnosti tam boli aj iní ľudia, pravdepodobne tajní. Chceli, aby som s nimi spolupracovala. V žiadnom prípade, odpovedala som a tak sa zo mňa stal ´nepriateľ socialistického ľudu´.“
V nemilosti režimu
Cesta na Západ stála Koptovú nakoniec miesto v redakcii, ale návrat domov nikdy neľutovala. „Prvýkrát v živote som si uvedomila, aké naivné názory som mala na svet, život a jeho cenu. Odvtedy sa ešte viac venujem problematike Rómov,“ hovorí.
Vymenili si ešte päť listov, kde mu písala, že musí ukončiť ich komunikáciu. Bála sa o svojich súrodencov, aby ich vládna moc nepotrestala. „Vládol tu iný režim a tieto veci neboli na Slovensku nikdy verejne interpretované. Informácie o jeho práci sa dostali iba úzkemu kruhu ľudí. Problém je aj v tom, že Rómovia s moderným myslením a novými myšlienkami boli vždy v nemilosti režimu. Nech bol akýkoľvek,“ vysvetľuje Koptová.
Kandidát na Nobelovu cenu
Po rokoch v emigrácii sa Cibuľa vrátil na Slovensko prvýkrát až v roku 1990. Veľké úspechy Slováka v exile si všimli paradoxne najskôr v Kanade. Tamojšie združenie česko-slovenských Rómov ho nominovalo v roku 2001 na Nobelovu cenu mieru a bol oficiálne zaradený medzi kandidátov.
Slovensko si do roku 2008 jeho prácu nijak výrazne nevšímalo. Až potom mu Úrad vlády udelil Cenu za ľudskosť. V tom čase však už Ján Cibuľa trpel ťažkou chorobou.
Napriek komplikáciám bol stále aktívnym diplomatom, ktorý bojoval za odškodnenie obetí rómskeho holokaustu. Chcel, aby Rómov odškodnili ako Židov. V Bratislave sa vtedy s Cibuľom stretol aj Csaba Horváth z Rimavskej Soboty. „Rozprávali sme sa iba krátko, pretože už bol veľmi chorý. Jeho práca bola veľmi užitočná pre našu generáciu a mali by sme ísť po jeho ceste,“ myslí si Horváth.
Hoci už bol pripútaný na invalidný vozík, do roku 2009 sa pravidelne zúčastňoval aj podujatí organizovaných veľvyslanectvom SR v Berne. „Jána Cibuľu vnímame ako významného rómskeho predstaviteľa a aktivistu, ktorý najmä v slobodných podmienkach po emigrácii vyvinul veľké úsilie o posilnenie identity Rómov,“ napísal Juraj Solčány z veľvyslanectva v Berne.
Dva týždne pred jeho smrťou prišla do Bernu Cibuľova sestra. Počas piatich dní sa bavili najmä o rodine. „Mal veľmi živé spomienky na Klenovec a Slovensko, túžba po domove bola silná. Najradšej chodil tam, kde sa hrávala cigánska muzika,“ dodáva Želmíra Kňažeková.
Vizitka
Ján Cibuľa sa narodil 7. januára 1932 v Klenovci. Patril k najúspešnejším slovenským diplomatom a najvýraznejším Slovákom, ktorí bojovali za práva Rómov.
V roku 1968 bol spoluzakladateľom Zväzu Cigánov-Rómov na Slovensku. Po emigrácii pôsobil ako člen parlamentu rómskej organizácie, ktorá v roku 1971 pripravovala vznik Medzinárodnej rómskej únie.
Vrcholom jeho kariéry bola cesta do sídla Organizácie spojených národov v roku 1971.
Cibuľa osobne viedol dvanásť zástupcov rómskych komunít z celej Európy a na prelomovom stretnutí sa mu podarilo získať uznanie OSN. Medzinárodné spoločenstvo priznalo pre IRU štatút pozorovateľa a legitimizovalo existenciu rómskeho národa. Ťažkej chorobe podľahol 18. augusta vo svojom dome.
