Európska komisia odporučila únii, aby prístupové rokovania so Slovenskom uzavrela do konca roku a na jar 2003 s ním podpísala prístupovú zmluvu. Je spravodlivé, že táto správa ešte zastihla v úrade prvú Dzurindovu vládu. Tento úspech je totiž jej dielom a jej zásluhou.
HZDS a jeho predseda vyhlasujú, že dnešná vláda iba dokončila, čo začala jej predchodkyňa. Mečiarov kabinet síce v júni 1995 podal žiadosť o členstvo v EÚ, ale potom Slovensko diskvalifikoval aj pre samotné rokovania o prijatí. Na rozdiel od neho Dzurindova vláda krajinu na vstup kvalifikovala. Napriek tomu, že sa Slovenská republika na európsku regatu vydala o dva roky neskôr ako jej susedia, do cieľa prišla medzi prvými. Tento výkon zbytočne spochybňoval predseda strany Smer tvrdeniami, že sa to vláde podarilo iba preto, lebo bola voči únii prehnane ústupčivá. Vyjednávací tím a jeho šéf Ján Figeľ totiž dosiahli prinajmenšom také podmienky, ako majú ostatní kandidáti. Ak správa komisie konštatuje, že Slovensko a Lotyšsko najlepšie plnia záväzky, ktoré na seba pri uzatváraní kapitol prevzali, tak to určite nie je vec, za ktorú by sme sa mali hanbiť či kritizovať vládu.
Vládne strany, najmä SDKÚ, sa snažili nespochybniteľný vonkajší úspech interpertovať ako dôsledok úspechu vnútorného. Ani to však nie je celkom pravda. Únia posudzovala Slovensko najmä z toho hľadiska, či je s ňou kompatibilné, menej už podľa toho, ako funguje. EÚ napríklad žiadala, aby vznikli regionálne samosprávy, lebo tie budú prijímať pomoc z jej štrukturálnych fondov. Nemala dôvod zaoberať sa okolnosťou, že tu vznikla zbytočne drahá duplicita štátnej správy a samosprávy. Únia žiadala, aby vznikol od vlády nezávislý regulátor sieťových odvetví, ale nie je jej vec, že týmto odvetviam zákazníci platia viac ako len ich náklady a primeraný zisk. Inými slovami, čo stačí únii, nestačí aj vnútorne.
Jedno je však isté - občiansky návrat do Európy bol možný iba cez úniu. Je historickým úspechom krajiny, že to dnešný kabinet dokázal. Slovensko teraz potrebuje ďalší historický úspech, aby druhá Dzurindova vláda bola taká úspešná dovnútra ako prvá navonok.
