V Slovenskom národnom povstaní bojovala ako asistentka odbojárskych dôstojníkov. V civile, bez zbrane, písacím strojom.
BANSKÁ BYSTRICA. Slovenské národné povstanie aj zajatie Nemcami v horách prežila, hoci niektorí spolupracovníci aj historici si mysleli, že zahynula.
Dnes, v predvečer 69. výročia SNP, leží pani Mária Baranová (rodená Levková, 98 rokov) z Banskej Bystrice v nemocnici v ťažkom stave.
O jej osude hovorí dcéra historička Daniela Baranová, ktorej svoj príbeh matka nadiktovala pred niekoľkými rokmi.
Keď po vyhlásení slovenského štátu museli Česi uvoľniť úradnícke miesta v štátnej i verejnej správe, dostala v roku 1940 absolventka obchodnej školy Mária Levková ponuku od známeho pracovať na ministerstve národnej obrany v Bratislave.
Rýchlo v odboji
Obete bojov
Bojovalo 60 až 65- tisíc vojakov a 15- tisíc partizánov. Okolo desaťtisíc ich padlo.
Proti nim stálo 48-tisíc nemeckých vojakov.
Po Nemcoch zostalo 211masových hrobov, vyše 5300 popravených a 102obcí vypálených úplne či čiastočne.
Šéfoval jej podplukovník Vojtech Kováč, ktorý už bol v odboji. Cez neho sa zapojila aj ona. Tí čo nesympatizovali s Tisovým režimom, nosili na klopách kabátov malé odznaky so Štefánikom.
Mladá oficiantka písala hlásenia a medzi nimi aj letáky pre odboj a skupinu Flóra, ktorú viedla švagriná generála Rudolfa Viesta. Keď v roku 1944 ochorel jej otec, požiadala o preloženie do Banskej Bystrice na veliteľstvo pozemného vojska. Tam ju zastihlo Povstanie.
„Keď som išla do práce s kolegyňou, počuli sme streľbu. Na veliteľstve bolo všetko hore nohami. Vtedy ešte podplukovník Golian oznámil, že sme povstali proti Nemcom a opäť je vyhlásená Československá republika.“
Golian zamestnancov veliteľstva upozornil, že boje budú ťažké, ale nikoho nenútil vstúpiť do Povstania.
Okamžite sa rozhodla. Pri skladaní prísahy novej Československej republike Golian oznámil, že Maďari medzi Revúcou a Jelšavou prekročili štátne hranice. „Mnou trhlo a on si to všimol. Spýtal sa, čo sa stalo. Povedala som, že neďaleko Revúcej mi býva celá rodina. Po chvíli ma upokojil, že naše jednotky Maďarov z územia vytlačili.“
Dcéra Daniela Baranová si spomína, že matka sa vždy hnevala, keď za socializmu pozerala televízny seriál Povstalecká história od komunistického historika a funkcionára Viliama Plevzu. Goliana tam opisovali ako nerozhodného a neschopného.
„To nie je pravda! Bol to rodený vojak. Rázny, ale aj ľudský. Uvedomoval si zložitosť situácie,“ opisuje historička reakcie matky.
Kliknutím obrázok zväčšíte
Zachránil ju tlmočník
Po vyhlásení Povstania Máriu Levkovú pridelili do Zvolena k III. taktickej skupine s krycím názvom Gerlach. Nadriadeným jej bol kapitán Vladislav Kužel - Znievčan. Historička Baranová nepreceňuje úlohu civilov v Povstaní.
Administratíva sa však dostávala k utajovaným informáciám. Keby sa informácie dostali von, mnohí ľudia by skončili veľmi zle.
Koncom septembra 1944 prenikali Nemci ku Zvolenu. III. taktická skupina sa stiahla do hôr smerom na Poľanu. Pri presune sa dostali aj do krížovej paľby. „Dôležité dokumenty sme balili do veľkých debien a naložili na vozy. Menej dôležité sme spálili v kanceláriách.“
Život v horách na Poľane bol ťažký. Veliteľ nariadil, aby ženy odišli do okolitých horární. Mária Levková nechcela, ale napokon išla. Vo Fašenekovej horárni sa báli skrývať povstalcov, tak sa vrátila. Nemci lesy čistili od partizánov.
Ustupujúca povstalecká jednotka sa rozdelila na menšie skupiny. Tú, kde bola Levková, obkľúčili neďaleko Čierneho Balogu.
„Zaznelo rázne halt! Mužov odzbrojili. Myslela som si, že nás postrieľajú. Odviedli nás do školy v Čiernom Balogu a vypočúvali. Našťastie to neboli esesáci.“
Levkovú zachránil tlmočník, slovenský Nemec, pôvodne poštmajster zo Spiša. Ešte pred výsluchom sa jej opýtal, či má pri sebe niečo, čo by ju usvedčovalo.
Bola v civile, ale mala „Golianovu kartičku“, preukaz príslušníka Československej armády. Tlmočník ju zobral do svojho vrecka.
„Mama vedela po nemecky. Tlmočník vety, ktoré by jej mohli priťažiť, neprekladal,“ hovorí Daniela Baranová.
Mysleli si, že zahynula
Levkovú po výsluchu prepustili. Pešo a na motorke sa vracala do Ratkovej. Domov prišla v noci tesne pred Vianocami. Rodina ju už nečakala. Ktosi im povedal, že ju zajali Nemci. Mysleli si, že ju zastrelili.
„Všetci boli v čiernom, kvôli nej, ale mama si myslela, že zomrel otec alebo niekto iný. Marína, to si ty? Brali ju ako prízrak,“ opisuje návrat dcéra. Vďaka mlčanlivosti susedov sa o nej Nemci nedozvedeli a dožila sa oslobodenia.
Aj desiatky rokov po oslobodení si niektorí historici mysleli, že Mária Levková zomrela v Povstaní. Rovnako aj generál Kužel.
„Pamätám si ich stretnutie dodnes,“ hovorí dcéra Daniela. „Generál stál u nás vo dverách a tiekli mu slzy. Aj mama plakala. Potom sa objali a povedal, že toto je najkrajšie stretnutie v živote. Myslel som si, že ste mŕtva,“ opísala stretnutie historička a bývalá pracovníčka Múzea SNP.
Generál neskôr napísal o Levkovej v liste, že na nej obdivoval v horách „odvahu a odhodlanie dobrovoľne znášať s nami ťažké a nebezpečné chvíle, hlad aj zimu“. Zmienil sa o nej aj v knihách Spomienky na SNP a Všade nepriateľ.
O SNP už ani slovo
Žena s ťažkým osudom nedávno vyhlásila, že „o Povstaní už nechce počuť ani slovo“.
Rezignovala po odpovedi ministra kultúry Mareka Maďariča na jej kritický emotívny list týkajúci sa Múzea SNP spred takmer piatich rokov.
Vyše 90-ročnú odbojárku najviac roztrpčilo upozornenie, že jej „invektívy hraničia s možnosťou dotknutých osôb domáhať sa ochrany osobnosti“.
Maďarič tvrdí, že sa jej listom zaoberal a nechal preveriť sťažnosti na vedenie Múzea SNP a súčasťou odpovede bola aj veta, že ho mrzia invektívy na ľudí z múzea.
"Vo svojej vecnej odpovedi preto nepresné informácie v liste pani Baranovej uvádza na pravú mieru," povedal hovorca ministerstva Jozef Bednár.
Nikdy nevstúpila do komunistickej strany. O takzvanú 255ku - príspevok pre účastníkov odboja - požiadala až vyše dvadsať rokov po vojne, pre zlý kádrový profil manžela Ondreja, aby dcéra mohla študovať na vysokej škole. Dovtedy tvrdila, že to bola jej povinnosť.
