ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Za 19 rokov ho zavreli do 17 ústavov. Nie je to zločin?

V polepšovniach často končia úplne nevinné deti, tvrdí IDA ŽELINSKÁ.

Narodila sa v roku 1972 v Bojniciach. Vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr si tam urobila doktorát. Sedem rokov pracovala v Detskom fonde Slovenskej republiky, v rokoch 2006 až 2008 bola riaditeľkou Detského dom(Zdroj: Tomáš Benedikovič)

Po nedávnej reportáži SME z Reedukačného centra v Hlohovci, kde podľa správy ombudsmanky personál dlhodobo týral deti, sa v diskusii objavili aj názory, že tie deti si to zaslúžia, lebo sú tam samí grázli a delikventi, a na tých platí len tvrdá ruka. Ida Želinská, ktorá pracuje v sociálnej oblasti dlhé roky, však priznáva, že štát do polepšovní zatvára aj nevinné deti. A tie sa nemajú ako brániť.

V polepšovniach a detských domovoch sú dokonca aj také, ktoré by podľa nej mali žalovať štát za zločiny proti ľudskosti.

Boli ste riaditeľkou detského domova. Zlyhali ste niekedy tak, že vás to dodnes mrzí?

Žiaľ, áno. Pred rokmi sme si vymysleli, že cez prázdniny budeme s deťmi chodiť po horách a k vode, robiť im dobrý program. Lenže tie sa hneď vo vlaku opili. Na chate urobili strašnú hanbu, a tak sa celý tábor po dvoch dňoch vrátil domov.

Veľká časť personálu však dovolenkovala a my sme nevedeli, čo s tým. V priebehu pár hodín sme deti, u ktorých to bolo možné, poslali na prázdninové pobyty domov. Zvyšok, čo nemal kam ísť, sme na krátku dobu dali do polepšovní. Odvtedy viem, ako ľahko sa tam môžu dostať aj tie, čo tam nepatria. Dodnes z toho nespávam. Urobili sme mocenské rozhodnutie a ublížili nevinným.

Prečo ste svoj personál jednoducho nestiahli do práce?

Neskôr sme to tak už robili, ale vtedy sa to objavilo ako nový a nečakaný problém, ktorý sa musel rýchlo vyriešiť. Nevedeli sme, ako na to, reagovali sme hlúpo.

Nemohli ste deti poslať do iných „decákov“?

Aj v ostatných boli dovolenky. Mohla by som sa vyhovoriť na neskúsenosť, ale neurobím to, lebo som zlyhala, prijala som choré pravidlá hry. Lebo áno, takto sa to robí, a nebol nik, kto by mi poradil a zastavil ma. Je to desivé, lebo hoci sa potom snažíte krivdu napraviť, procesy v deťoch už môžu byť nevratné.

Na obhajobu má právo aj mafián a vrah. Dieťa nie

Ocitajú sa nevinné deti v polepšovniach často?

Jednoznačne. Nie je pravda, že sú tam samí kriminálnici a delikventi, sú tam najmä obete. Mylne si totiž predstavujeme, že obeťou je len ten, kto sa v krvi plazí po zemi, my ho zachránime a on nám bude vďačný. Takto však obeť nevyzerá. Obeť je v skutočnosti agresívna, arogantná, nemá k nám dôveru.

Potom však musíme priznať, že obeťami sú tam všetky deti. Zlyhali pri nich rodičia, blízki, škola, partia. Žiadne sa predsa neformovalo na opustenom ostrove.

Základným kritériom, či tam dieťa pošleme, by však malo byť, či spáchalo trestný čin alebo nie. Z rozhodnutí súdov je jasné, že tam posielajú aj tie, čo nič také nespáchali. Napriek tomu ich posielame do režimového zariadenia a obmedzujeme im slobodu?

Dieťa môže byť grázlom, hoci nespácha žiadny trestný čin, nie?

Tak konkrétne – čo je to za dôvod zavretia dieťaťa, že „nerešpektuje autoritu vychovávateľa“? Kto skúma, či náhodou nie je neschopný práve vychovávateľ? Čo ak to dieťa nenávidí, týra ho? Videla som iks prípadov, keď personál v detských domovoch podrážal deti, lebo sa ich chcel zbaviť. Do správy stačí napísať, že dieťa je agresívne. A čo ak je agresívne, lebo je totálne bezmocné? Dokonca agresívne ani nemusí byť, len niekomu vyhovuje, že sa ho zbaví.

Iný príklad – do správy dieťaťa sa uvedie, že nedodržiava režim, a tak ho dajú do polepšovne. A čo ak mu ten režim v „decáku“ objektívne nesadol? Mala som tam 14-ročného chalana z asociálnej rodiny. Otec bol tyran a alkoholik. Chlapec musel od deviatich rokov sám zháňať peniaze na prežitie. Neriešil spôsob, akým to dosiahne, iba nechcel, aby ich vysťahovali z bytu. Snažil sa, aby bolo z čoho zaplatiť elektrinu, aby doma svietila lampa, aby boli na večeru aspoň párky. Bol to typ, ktorý sa pobil s opitým otcom a nechal si ním radšej zlámať rebrá, len aby ochránil štyroch súrodencov a mamu. Tipnite si, aká charakteristika figurovala v jeho papieroch.

Že je zlodej?

Presne tak. Lenže kradol, lebo musel. A súd so sociálkou ho strčia do „decáku“, kde má zo dňa na deň prijať úplne iné pravidlá. Nemusí sa pritom nad ním rozkročiť žiadna tučná teta či agresívny bachar, ale pokojne aj mladé dievčatko, ktoré len včera vyšlo zo školy. Zrazu má na starosti 10 problémových detí, hoci nikdy žiadne nevychovávalo, preto stanoví pravidlá tak, ako mu poradia starší kolegovia.

Čo potom urobí chalan, ktorý žil 14 rokov inak? Veď zrazu mu kážu čistiť záchody po iných deťoch alebo ustlať si posteľ, hoci nikdy v žiadnej čistej nespal. Čudujeme sa, že zlyhá a je agresívny?

V čom je chyba?

Že sa s tými deťmi nepracuje v teréne, ale rovno ich zatvárame. Sociálna pracovníčka bežne strávi s takým dieťaťom možno dve hodiny a na základe nich rozhodne o jeho osude. Som si istá, že keby som sa ja ako malá dostala do detského domova, skončila by som aj v polepšovni.

Prečo deti, ktoré fetujú, dávame do polepšovne a nie na liečenie? Prečú sú tam decká, ktoré doma týrali a sexuálne zneužívali? A do izolácie a pod tvrdý režim ich dávame v tom najcitlivejšom veku, keď sa trebárs potrebujú naučiť, ako fungovať s opačným pohlavím. Realita? Väčšina polepšovní je buď chlapčenská alebo dievčenská.

Vedľa seba sa tak v jednej izbe ocitne ten, čo uteká z domu pred týraním, spolu so zlodejom. Na oboch aplikujeme rovnaké metódy „nápravy“?

Áno. Najhoršie je, že vôbec nie je jasné, na ako dlho tam to dieťa ide. Keď ma tu teraz zavraždíte nožom a pozriete si zákon, presne viete, akú trestnú sadzbu môžete dostať. A to ešte budete môcť na súde o každý deň na slobode bojovať s pomocou obhajcu. Dieťa takú možnosť nemá, nik ho nepočúva.

Má. Sociálnu pracovníčku. Tá má vystupovať v jeho najlepšom záujme.

Lenže v skutočnosti s ním často narába ako s vecou. Návrh na jeho zavretie do polepšovne napíše, hoci ho takmer nevidí. Pozrie si listinné dôkazy zo školy, ale ani jej nenapadne, že tá sa len chce, celkom logicky, zbaviť problémového žiaka. A miesto toho, aby sociálka prišla do školy a pracovala s chuligánom, vezme ho a zavrie. Je to totiž jednoduché, rýchle a naoko efektívne.

Nik ma nepresvedčí, že ak sa sociálna pracovníčka z detského domova alebo výchovná poradkyňa zo školy dohodne so sociálnou pracovníčkou na úrade, tak dieťa do reedukačného centra nedostanú. Súd totiž ani náhodou nepredpokladá, že ľudia, čo majú v rukách moc, pečiatku a nad hlavou štátny znak, môžu aj klamať. Spýtajte sa na sociálkach na konkrétne deti – aké opatrenia na ich ochranu urobili, čo všetko vyskúšali v teréne, ako im pomohli, poradili. Odpadnete.

Právo na obhajobu má aj vrah či mafián.

Dieťa nie. To ani v 14 či 16 rokoch nemôže povedať, že tá a tá teta z úradu klame, a že si neželá, aby ho zastupovala ona, ale niekto iný. Tu nie je možné ani to, aby také dieťa mohlo požiadať, že nechce ísť do polepšovne na druhom konci krajiny, ale tam, kde bude bližšie k rodine.

polepsovna_hlohovec.jpg

Za 19 rokov ho dali do 17 ústavov. Čo je to za šialenosť?

Nejasné sú vraj aj pravidlá, kedy sa dieťa z polepšovne dostane von. Prečo?

Súd každý polrok dostáva listinné dôkazy od sociálky. Tam je aj správa z polepšovne. Pokojne v nej uvedú, že proces resocializácie ešte nebol ukončený. Pýtam sa, čo je to za proces? Kto ho určuje? Chcela by som vidieť dospelého vraha, ktorý dostal 10 rokov väzenia, ktoré si odsedí, a po nich si niekto trúfne napísať správu, že sa ešte nepolepšil, a tak si ho v tej base nechajú dlhšie.

Tie deti sú vlastne bez šance. Znôška slov na papieri o nich vytvorí obraz, ktorý vôbec nemusí odrážať realitu. A kontrolné mechanizmy? Žiadne, lebo systém kontroluje sám seba a zvonku sa to nedá.

Existujú štatistiky, ako sa do spoločnosti začlenili deti z polepšovní?

Nie, hoci sociálni kurátori majú povinnosť ich ešte dva roky sledovať. Viete, ako to funguje? V počítači sa urobí „update“ starej správy, že klient sa nedostavil ani na predvolanie. Vráti sa iba pár tých otravných, ktorí žiadajú sociálne dávky či inú pomoc. Väčšina sa však pretĺka, ako sa dá, nik o nich nemá prehľad. Poznám tiež klientov, ktorí by mali zažalovať štát za zločiny proti ľudskosti.

Konkrétne?

Mám chlapca, ktorý za 19 rokov prešiel 17 polepšovňami a detskými domovmi, a to sa ešte rok z toho „váľal“ v nemocnici s rakovinou. Čo je to za šialenosť? Akí ľudia by z nás vyrástli, keby si nás od narodenia do dospelosti prehadzovalo 17 rodín? Veď neúnosných by bolo už len toľko sťahovaní, nieto neustále zvykanie si na nové pomery, sociálne väzby, stovky cudzích detí a personál.

Iný prípad: 14-ročná dievčina sa z detského domova dostala do polepšovne, lebo mala 10 chlapcov na jeden prst. Lenže kto normálny ju mohol dať do „decáku“ pri Pentagone, keď kurátor vedel, že je náchylná aj na drogy? Veď už z logiky veci vyplýva, že tam je to riziko väčšie, než keby ju dali inam.

V polepšovni ju, samozrejme, dali len do pomocnej učňovky, hoci intelektom mala na viac. Rozhodli sa jej navždy skaziť život len za to, že sa jej zapaľovali lýtka, jej otec bol hňup, ktorý zmizol, a mama príliš slabá. Kto vôbec mohol navrhnúť, aby ju z Bratislavy poslali stovky kilometrov do Spišského Hrhova?

Chceli sme ju odtiaľ vytiahnuť, ale nedalo sa, musela tam ostať až do osemnástich. Keď sme tú pomocnú školu kritizovali, zrazu už chodila „akože“ do normálnej. Lenže iba na papieri. V skutočnosti stále sedela v tej istej miestnosti za tým istým šijacím strojom. Napadlo by niekomu strčiť vlastné dieťa do polepšovne na tri roky za to, že strieda partnerov? Naozaj je práve to riešením?

Nie je pointa v zlej diagnostike, ktorá chaoticky hádže rôzne typy problémových detí do jedného zariadenia?

Samozrejme. Miesto toho, aby sme si ich jasne zadefinovali do trebárs siedmich kategórií a systematicky s nimi pracovali, hádžeme ich bez ladu a skladu tam, kde je práve voľné miesto.

Deti, ktoré fetujú, predsa musíme reedukovať inak, než tie, ktoré sa dopúšťajú násilnej kriminality či tie, čo šľapú ulicu, lebo ich sexuálne zneužívali. Nikdy tu nevznikli špecializované zariadenia, ktoré by zachytili deti podľa typu problému. Všetci tak robia všetko, hoci to v praxi nemôže fungovať.

Nie je však každý prípad individuálny?

To je floskula, kravina a slovná zásterka na to, aby neboli jasné pravidá pri posudzovaní detí. Všetky typy prehreškov sa dajú jednoducho kategorizovať. Sú deti, čo fetujú, iné sú promiskuitné, ďalšie týrané a preto agresívne, zvyšné kradnú a páchajú inú trestnú činnosť, možno by som pridala ešte pár iných typov. Čo je na tom ťažké?

A sme si istí, že každý na sociálke vie riešiť všetky tieto typy naraz? Individuálne znamená podľa seba, svojich hodnôt, predsudkov, podľa toho, ako by som to riešil vo svojej rodine. Nezmysel.

zelinska_ida.jpg

Násilie na deťoch v polepšovniach? Bežná vec

Deti v hlohoveckej polepšovni sa opakovane sťažovali na týranie. Roky zlyhávali všetky kontroly, až tam musela prísť ombudsmanka. Zriaďovateľ predsa musel poznať realitu, veď to riešila polícia aj prokuratúra. Bývalý riaditeľ v Spišskom Hrhove zase týral deti osobne. Ozvali sa nám ľudia, ktorí zariadenie v Tornali nazývajú koncentračným táborom. Kde to tie deti vlastne končia?

Je to ešte horšie. Čo si myslíte, ako často také dieťa vidí svojho sociálneho kurátora? Aký je obsah jeho rozhovorov s deťmi, o ktorých osudoch rozhoduje? Preboha, to si vážne niekto myslí, že ktosi s vyštudovanou sociálnou prácou dokáže viesť hĺbkový rozhovor s obeťou domáceho násilia bez výcviku a supervízie? Sama som to vyštudovala a nedokážem to identifikovať na prvom či druhom stretnutí, ale až keď klient pochopí, že mu neublížim a začne mi dôverovať. Kurátori však na to nemajú čas.

O Hlohovci sa už pred rokmi vedelo, že tam deti mlátia gumovými hadicami. Ministerský úradník to zariadenie bránil, že „veď riaditeľka o tom nevedela.“ A nič sa neudialo ani po tom, čo tam vychovávateľ decku odtrhol slezinu. Mala som tam kedysi aj svojho klienta. Zlámali mu rebrá a zavreli ho na samotku.

So zlámanými rebrami?

Samozrejme. Jeho kurátor mi doslova povedal: „Nemôžem ho poslať do inej polepšovne, lebo sa o ňom vie, že za to násilie natrel vychovávateľov, bude pre nich udavač, všade by ho zničili.“ Nikde ho nechceli.

Poznám aj prípad, keď do polepšovne zavreli chlapca, ktorý v sebaobrane zabil otca, lebo týral celú rodinu. Nedali ho však do jednej, kde by si mohol vytvoriť väzby, ale vzhľadom na to, že sa k trestnému činu pridružila psychická choroba, čo bolo logické vzhľadom na jeho vyrovnávanie sa s traumou, pohadzovali si ho kade-tade. Vždy po roku iná polepšovňa. A nik zo sociálky nezasiahol, hoci videl, že ten spis na stole rastie. Museli, preboha, vedieť, že to dieťa likvidujú.

Nie je to tak, že sociálnych pracovníkov je objektívne málo a nestíhajú?

Nenechajte sa oklamať počtom spisov. Problém je v tom, že každý robí všetko. Nevidím dôvod, prečo by tí, čo riešia hádky rozvádzajúcich sa rodičov o deti či o výživné, mali riešiť aj Luník IX, fetujúce aj týrané deti. Majú sa špecializovať na konkrétne kategórie.

Lenže tie ani nemáme stanovené, v skutočnosti sa ide podľa písmen – od „a“ po „ž“. Takto sa v agende jedného človeka ocitne Jožko Mrkvička, ktorého týrajú, spolu s Ferkom Skovajsom, ktorý droguje. Lenže tých dvoch predsa nič nespája! Ten systém je doslova tragédia.

Je fyzické a psychické násilie bežnou normou správania sa personálov polepšovní?

Určite, pričom deti sa nemajú na koho obrátiť. Najhoršie je, že ich učíme vzdať sa. Najhorší chovanci totiž nie sú tí, čo utekajú, lebo chcú ísť na diskotéku, majú frajerky alebo sa opijú na výlete. V skutočnosti sú najhorší tí poslušní, lebo splnili všetko, čo videli v očiach vychovávateľov len preto, aby od nich mali pokoj. Viete, ako strašne sa to na nich neskôr odrazí? Vyrastú z nich kriví ľudia, ktorí sa naučili udávať kamarátov a klamať úradom.

Koľko percent detí z tých, čo tam sú, do polepšovní vôbec nepatrí?

Presné čísla za polepšovne neviem, ale ako bývalá riaditeľka detského domova si trúfam povedať, že polovica z detí, ktoré som tam mala, tam určite nemala byť, lebo rodina bola schopná nápravy.

Ak sú nám tie rodiny dosť dobré na to, aby sme tam deti vracali po tom, čo sme ich v dospelosti vypustili z „decáku“, pravdepodobne by boli dosť dobré aj na to, aby sme ich tam vedeli vrátiť už skôr.

zelinska_ida2.jpg

Vyhodiť neschopných? Nedá sa, lebo papierovo je to v poriadku

Za Radičovej vlády ste boli šéfkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave. Mali ste teda možnosť ten šialený systém zmeniť. Polepšovne do vášho rezortu nespadali, ale sociálky áno. Prečo ste tak neurobili?

Mohla by som hovoriť o tom, aké je to ťažké, ako som sa snažila, ako mi iks ľudí tvrdilo, že štátne systémy sú nereformovateľné. Pravda je taká, že za tým bol strach. Iracionálny strach z toho, čo sa stane, ak urobíte kroky, s ktorými ľudia v systéme nebudú súhlasiť, lebo obmedzia ich moc a ohrozia ich pozície.

Napríklad?

Množstvo vecí vrátane anonymov, ktoré vám zničia meno a povesť. V systéme pôsobia také kliky, že to jednoducho nejde. Ťažko sa to opisuje, ale keď sa vzpriečite systému, nedržíte s ním „basu“, neprežijete to nielen vy, ale keď odídete či vás vykopnú, budete sa pozerať na to, ako tí, čo nad vami vyhrali, valcujú deti, ktoré ste na začiatku chceli chrániť. Príkladom je aj ten Hlohovec – nik s ním nič nerobil, hoci sa o svinstvách vedelo. Všetky kontroly až do príchodu ombudsmanky boli slepé.

Nebolo to aj tým, že ste sa báli o svoju pozíciu?

To by bolo to posledné. Systém je však vybudovaný tak, že chráni sám seba.

Mali ste politické krytie SaS.

Nemala, bola som nestraníčka.

Ale jej nominantka áno.

Otvorene hovorím o strachu, nie však o seba, hoci pokusy odstaviť ma dokázateľne existovali, len boli urobené tak primitívne, že sa to nepodarilo. Strach bol v tom, že neviete, koho ten systém chráni.

Poviem to na príklade – v detskom domove sa ocitol naozaj „echtovný“ chuligán. Jeho brata, tiež grázla, si do pestúnskej starostlivosti vzala vychovávateľka, ktorú z toho istého domova vyhodili, lebo je vraj mäkká. Napriek tomu starostlivosť o neho v pohode zvládla a on je už roky normálny. Je dospelý, má vodičák, dokončuje si školu, nezavreli ho.

Zrazu chceli dať do polepšovne toho druhého, lebo vraj kradol, bol agresívny a prepadal v škole. Pestúnka si však povedala, že ak zvládla jedného, vezme si domov aj jeho. V zákone je jasne napísané, že akákoľvek forma osobnej starostlivosti má prednosť pred ústavnou. Požiadala teda súd o jeho zverenie, ale sociálka to odmietla podporiť. Vraj musí ísť do polepšovne, lebo tak sa dohodla sociálka na úrade so sociálkou v detskom domove. Urobili tak bez toho, aby sa s pestúnkou a najmä s tým šestnásťročným chlapcom vôbec rozprávali.

Pýtala som sa kurátorky, prečo to robí. Odpoveď? Vraj kto ponesie zodpovednosť, ak pestúnku v spánku zabije. Povedala som, že tá pani, lebo riziká si sama vopred zhodnotila. Sociálna pracovníčka si teda zavolala na pomoc vedúceho a títo dvaja mladí ľudia mi bohorovne tvrdili, že chalan za všetko zlo, čo spáchal v detskom domove, musí byť potrestaný, a teda aspoň na pár mesiacov skončiť v polepšovni. Bolo desivé, s akou ľahkosťou ho likvidovali, hoci mal šancu žiť s vlastným bratom a v rodine, ktorá už podobného „grázla“ zvládla. Rozumiete už, čo mám na mysli, ak spomínam slovo strach?

To nebola ľahkosť, ale zákernosť.

Také niečo v normálnej spoločnosti nemôže prejsť, lebo aj ten najposlednejší vrah v nej môže bojovať na súde s pomocou obhajcu. Tu niekto toho chalana udá a nejaká „socka“, hoci sa s ním nikdy nerozprávala, na základe písomnej správy inej „socky“, ktorá mohla byť zveličená a vymyslená, rozhodne, že mu zničí život. A jeho brat, ktorý predtým stváral horšie veci, bol u pestúnky. Stála som zoči voči týmto ľuďom a bála som sa ich. V normálnej spoločnosti by sa tá ženská ospravedlnila. Tu trvalo vysvetľovanie hodiny, uhla iba priamemu príkazu. A môže ďalej škodiť.

Iný prípad – v krízovom centre bolo jedna dievčina. Vypiplali ju, chodila do školy, našli dokonca jej brata aj ďalšiu rodinu, už mala 16 rokov, všetko bolo na dobrej ceste. Zrazu niekomu napadlo, že ju preložia do iného, „trvalejšieho", zariadenia. V krízovom centre totiž môžu byť deti len približne 6 mesiacov, dlhšie iba výnimočne. Sociálna pracovníčka rozhodla a hotovo.

Jednoducho si nevšimla, že má brata, vytvorené sociálne väzby, že sa sanuje rodina, skúšajú sa návštevné pobyty. Žiadala som, aby tú žiadosť zo súdu stiahla, lebo pochybila. Normálne by bolo priznať si chybu. Jej reakcia? Vraj to nie je štandardný postup, priznať súdu chybu úradu. Štát teda fatálne zlyháva, legitimizuje svoje zlé postupy a nikdy sa neospravedlňuje za chyby. Tým deťom v skutočnosti patrí miliónové odškodné za to, ako s nimi štát naložil.

Prečo ste také sociálne pracovníčky nevyhodili?

Lebo neexistujú jasné pravidlá, na základe ktorých ich môžete sankcionovať, neviete im dokázať žiadne pochybenie. Oficiálne je všetko v súlade s predpismi, hoci v skutočnosti ide o neľudské konanie.

Pokúšala som sa ten systém narušiť, ale nešlo to. Z konania sociálnych pracovníkov na vás dýcha strach. Sú netrestateľní napriek očividným zlyhaniam. Ak niekto z nich dopustil, že jeden chlapec bol za 19 rokov v 17 ústavoch, aká je objektívna miera zavinenia kurátora?

Najväčšia.

To hovoríte vy. Aj podľa mňa je to zločin podľa ľudskosti, ale nepoznám oficiálny predpis, ktorý by sa tým porušil. A na súde má obeť malú šancu uspieť, lebo v čase, keď som ju objavila, bola už vďaka úradníkmi spackanému detstvu pre všetkých nedôveryhodná. Ako niekto tomu chlapcovi uverí? Obete týrania štátom sú už z princípu nedôveryhodné.

A teraz k tomu určeniu vinníka – ak do polepšovne strčím deväťročné dieťa, kde ho starší chlapci naučia všetko zlé, kde ho personál mláti, a on sa potom v šestnástich sexuálne predáva na hlavnej stanici len preto, lebo to nič nerobí s jeho morálkou, kto je vinníkom? Ktorý človek? Ako ho mám nájsť a usvedčiť? Sociálni pracovníci nemajú pravidlá, nenesú osobnú zodpovednosť. Rozhodujú subjektívne, bez pravidiel, teda tak, ako ste povedali vy – idividuálne. Sú nenapadnuteľní. Keď ich návrhy posvätí súd, čo urobí, lebo nemá dôvod im neveriť, papierovo je to v poriadku.

Nie je to tak, že ich nik nevykopne, lebo im tam za tých pár „šupov“ tú robotu nik nepôjde robiť?

To vôbec nie je pravda. Majú síce len pár eur, ale na tie pozície sa hlási kvantum ľudí. Čím menšie mesto, tým viac záujemcov. Verte tomu, že výberové konania by mali plné, keby boli naozaj verejné. Ľudia tam chcú pracovať, ale nik ich tam nepustí. Štátna služba ponúka stabilitu, množstvo výhod a veľkú ochranu zamestnancov, takže argument, že o to nie je záujem, na mňa naozaj neskúšajte.

Napadlo vám niekedy, že ste na poste šéfky ÚPSVaRu neboli tou správnou osobou?

Otvorene priznávam, že nebola. Tam, kde neexistujú žiadne pravidlá, to môže riadiť vlastne ktokoľvek. Systém je chorý ako celok a zmeniť z pozície šéfky ÚPSVaRu sa nedá. Musí to byť legislatívne a vôľou ošetrené ešte vyššie. A to sa nikdy nestane. Štát chráni sám seba. Ja som zmeny žiadala bez pudu sebazáchovy, ale smola. Jednoducho to kamikadze systémom nejde.

A viete, čo je najhoršie? Nie to, že tam zatvárame aj deti za pomoci vymyslených dôkazov, že na ne kašleme, že ich tam mlátime. Najhoršie je, že po vypustení do spoločnosti nepatria ani medzi tých slušných, ani do gangov. Nepatria nikam. Stávajú sa z nich udavači a ľahké obete kohokoľvek. A ľuďom to ani neprekáža, veď „sú to predsa delikventi.“ V skutočnosti je oveľa väčším delikventom štát a my všetci, čo o tom vieme a nie sme schopní s tým nič urobiť.

Rozhovor bol autorizovaný, Ida Želinská v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  4. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  5. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  6. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  7. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  8. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  9. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  10. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  1. 4 rady pre deti a dospelých, ako sa starať o pokožku
  2. Výstava Podoby lásky zobrazí skutočné osudy konkrétnych žien
  3. Tohtoročné trhy pred Auparkom bude otvárať Vidiek
  4. Všetky okresy svojimi pobočkami pokrývajú len tri banky
  5. Ochráňte pred zlodejmi celé vozidlo vďaka VAM Akustik
  6. Čerešne - miesto, kde môžete žiť podľa seba
  7. Nová michalovská nemocnica otvorí brány: toto musíte vidieť!
  8. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky
  9. Mladí vodiči preferujú čoraz silnejšie autá
  10. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  1. Vyrábajú v malom, no presadili sa. Sessler a Farmárske lupienky 14 344
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 9 651
  3. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 4 480
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií 3 608
  5. Ako sa zbaviť chladnej podlahy 2 949
  6. Moskva alebo Petrohrad? 2 243
  7. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 2 117
  8. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 1 890
  9. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť 1 793
  10. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 613

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.

Neprehliadnite tiež

Domov

Kiska otvoril v Mexiku podnikateľské fórum. Musíme investovať do ľudí, hovorí

Slovenský prezident je na štátnej návšteve Mexika do štvrtka.

Domov

Dobré ráno: Finančné skupiny a korisť, rozdelia si medzi sebou televízie

Televízia Markíza aj Nova sú na predaj. Zdá sa, že to zaplatia Číňania.

Domov

Advokát o esbéeskároch: Zákazníka môžu zadržať, ale je to na hrane

Už keď človek vstupuje do obchodu, je uzrozumený s tým, že podlieha kontrole, hovorí pre SME advokát JOZEF HERBULÁK.

Domov

Danko v dume dvoril Rusom, teraz, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment šéfa slovenského parlamentu politológ Grigorij Mesežnikov.