Pavel Dobrík túžil po dobrodružnom živote výsadkára, najväčšie riziko však zažil v Slovenskom národnom povstaní. Po konci vojny však už v armáde zostať nechcel. „Povstanie bolo iné, to bolo najmä o ideáloch," hovorí.
BRATISLAVA, BANSKÁ BYSTRICA. „Kedysi sme sa ešte pravidelne stretávali, dnes som už sám,“ hovorí o svojej jednotke Letcov z Mokrade takmer 91-ročný Pavel Dobrík z Ľubietovej.
Dnes chodieva každý rok aspoň do Banskej Bystrice, kde stretáva ľudí s podobnými príbehmi. Práve tu si vždy podľa vlastných slov oživí svoje spomienky na časy mladosti, nápadov, ale aj rizika, ktoré si vtedy z nich uvedomoval len málokto.
Tento rok, v predvečer výročia Slovenského národného povstania, však meral cestu aj do Bratislavy. Ako jedného z dvoch pamätníkov ho tu vyznamenal aj rumunský prezident Traian Basescu.
„Vyznamenaní má už plné vrecko,“ hovorí s úsmevom jeho syn Milan, ktorý ho na slávnosť do hlavného mesta sprevádzal.
Starší pán v elegantnom obleku akoby chcel potvrdiť pravdivosť jeho slov, okamžite siahne do vrecka na saku a ukazuje plnú hrsť pamätných medailí a odznakov. Počas roka ich má starostlivo odložené, vyberá ich vždy symbolicky na konci augusta. Spomienky zhmotnené v kove.
„Tú najstaršiu, ktorú získal, medailu za chrabrosť, tú už nemá. Ako deti sme sa s ňou hrávali a nakoniec „pošla“,“ zavtipkuje opäť jeho syn.
Túžil po pádoch, dostal sa k letcom
Najväčšie vyznamenanie pre Pavla Dobríka však prišlo už pred vyše sedemdesiatimi rokmi, keď sa dostal k letectvu. Bol to aspoň čiastočne splnený sen.
„Stratil som veľmi skoro oboch rodičov a od piatich rokoch som bol v rôznych sirotincoch. Ako deti nás raz zobrali na leteckú výstavu do Košíc, kde bola aj padáková veža,“ spomína starý pán na to, ako sa začal rodiť jeho sen o tom, že sa stane výsadkárom. Mladý chlapec už vtedy rád sníval a predstavoval si, aké by mohli byť zoskoky z oblakov zaujímavým dobrodružstvom.
Vynález Štefana Baniča bol v tom čase už pomaly samozrejmosťou, pre mladého Pavla bol však padák malým zázrakom.
„Keď som bol na odvode, obracali nás tam. Predo mnou stál bohorovný, urastený chlap, nejaký Šáner, jeho otec bol mäsiar, mal fabriku na mäso. Jemu povedali: "neschopný". A mňa, krpca, ktorý som bol hneď za ním, vybrali,“ zasmeje sa aj po rokoch na tom, ako sa dostal k letcom.
Povolali ho najskôr do Trenčianskych Biskupíc, neskôr sa však jeho jednotka musela nedobrovoľne presťahovať na letisko Mokraď neďaleko Liptovského Hrádku. Nazývali ich aj Prápor letcov z Mokrade.
Výsadkárom sa však nakoniec nestal. Ešte v sirotinci sa totiž vyučil za krajčíra. „Budete najskôr padáky obšívať,“ povedali mu vtedy a stal sa tak pri vojsku servisným pracovníkom.
Aj letisko Mokraď sa v tom čase ešte len budovalo, nachádzali sa tu iba dve lietadlá československej výroby Š-328 a tri lietadlá talianskej výroby Savoia Marchetty SM84, na tie však nikto nebol vyškolený. Letisku velil nadporučík Daniel Čatloš a zástupcom veliteľa pre mužstvo bol Daniel Kunic, dnes generál in memoriam.
„Na letisku v tom čase slúžilo niekoľko pilotov a približne 350 vojakov – mechanikov, zbrojárov či obslužného personálu,“ dopĺňa spomienky otca, ktoré pred rokmi spísal do niekoľkých stránok, jeho syn Milan Dobrík.
Do povstania išli všetci
„Bol to nesúhlas a vzdor. Vojaci - letci boli veľmi proti fašizmu a Nemcom,“ aj dnes si živo spomenie 91-ročný Pavel Dobrík na atmosféru, ktorá vládla medzi letcami v roku 1942, keď medzi nich ako chlapec prišiel.
„Boli všelijaké tie narážky, udalosti zo strany Nemcov, nie dobré. Napríklad na Hrádku boli ubytovaní nemeckí mládežníci a tí robili veľmi zlý dojem na ľudí, lebo všeličo si dovoľovali,“ hovorí.
Prvý vzdor sa prejavil už v roku 1943, keď ešte z Trenčianskych Biskupíc uleteli piati letci na čele s Antonom Vankom na modernom predvojnovom československom lietadle.
„Bolo to výzvedné lietadlo, ktoré malo lietať až do Ruska, na Ural. Chcel som ujsť s nimi, no miesto bolo vtedy len pre piatich,“ aj dnes počuť v jeho hlase náznak sklamania, ale aj dobrodružstva. „Spletitými cestami sa neskôr dostali do Anglicka, Vanko však v roku 1944 zahynul."
Len o rok neskôr po dobrodružnom úteku príslušníkov letky vypuklo Slovenské národné povstanie, ktoré ich zastihlo na letisku v Mokradi.
„Veliteľ Kunic si zavolal všetkých vojakov. Povedal, že kto nechce ísť, môže dobrovoľne vystúpiť. Zostali všetci, a tak sa spontánne zapojili do odboja. Taká tam bola vtedy nálada,“ hovorí Pavel Dobrík.
Velenie sa rozhodlo, že všetok letecký materiál, či už to bola munícia alebo benzín, prevezú na letisko Tri duby. Veliteľ Kunic vyzval strážnu hliadku, aby strážila hlavnú cestu pri dedine Kráľova Lehota a sledovala pohyb nepriateľa.
Asi na štvrtý deň od povstania zlikvidovali nemeckú motorizovanú jednotku. „Bol to vôbec prvý bojový stret povstaleckých vojakov na Liptove,“ hovorí Dobríkov syn Milan.
„To by bolo celé aj na dva dni,“ hovorí Pavel Dobrík, keď sa ho pýtame na najvýznamnejšie bojové akcie a operácie. V povstaní bojoval spolu so svojimi priateľmi v oblasti Biely Potok, Lužná, Partizánska Ľupča, ako strelec guľometu v okolí Banskej Bystrice.
Lietadlo, ktoré nefotografovalo
Viac ako o bojoch hovorí o nešťastiach, ktoré dokáže napáchať vojna. Jedným z najsilnejších momentov bolo preňho bombardovanie Ružomberka nepriateľským nemeckým lietadlom na začiatku povstania. V čase, keď sa jeho jednotka presúvala s materiálom z Liptovského Hrádku cez Ružomberok na letisko Tri duby.
„V tom čase sa pred stanicou nachádzalo približne 200 ľudí, prevažne žien a detí. Čakali na vláčik, ktorý ich mal evakuovať do Korytnice. Keď vtom zo západu nad Ružomberok priletelo osamelé nemecké lietadlo. V rannom slnku sa zaligotalo, pričom niektorí vojaci si mysleli, že fotografuje,“ naivné pocity dokáže aj po desaťročiach opísať úplne presne.
Spomína aj na to, ako sa náhle objavili na oblohe tri body. „Padali veľmi rýchlo a jeden z vojakov pochopil, čo sa deje – padajú bomby, rýchlo k zemi, kričal. Vtedy treskli a ozvali sa tri silné výbuchy. Prvá bomba vybuchla vo Váhu, druhá priamo pred stanicou medzi civilistami a tretia za železnicou tesne vedľa cesty,“ zachmúri sa Dobrík. Aj dodnes počuje hrobové ticho. Trvalo pár minút. Až potom sa ozval hlasný nárek.
„Bol to obrovský šok, ktorý sa dnes nedá popísať. Plačúce ženy a deti, roztrhané telá a ešte väčší počet zranených po okolí,“ hovorí. Prvou z úloh, ktorú vojaci zažili, bolo pomáhať ľuďom zraneným pri výbuchu.
„Šťastím bolo, že mali zdravotnícky kurz, ktorý práve vtedy využili prvýkrát a paradoxne až na malé výnimky aj poslednýkrát počas povstania,“ dopĺňa spomienky otca syn Milan Dobrík.
Ich jednotka sa vyznamenala aj v bojoch pri Bielom Potoku, kde zastavili postup Nemcov.
„Dovtedy prechádzali a postupovali ako nôž po masle. Potom narazili na nás a hoci boli v obrovskej prevahe, bojovali sme s veľkým odhodlaním. Mladí neskúsení chlapci. Veď mnohí letci dovtedy ani päťkrát nevystrelili, Nemci nemohli tušiť, koľko nás tam v skutočnosti bojuje,“ hovorí.
Rád na túto etapu spomína aj preto, že šťastena im bola naklonená. Na ich strane nemali jediného padlého.
S Nemcami hral karty
Zúčastnil sa tiež pri bojoch na kopci Ostrô, kde padlo vyše 100 nemeckých vojakov. „Prekliate Ostrô," hovoril jeden z nich, ktorý mal šťastie a bitku vtedy prežil.
„Zhodou náhod som ho stretol v dome u mojej budúcej manželky - to však už bolo ďalej. Nemci mali vo zvyku meniť umiestnenie divízií, a tak vymenili aj tie z Pohronia a Liptova. V každom dome boli vtedy ubytovaní dvaja nemeckí vojaci, oni netušili, kto so švagrom sme, keď sme prišli. Nevedeli, že sme z nepriateľskej línie. Tak sme si spolu zahrali aj karty, oni nič netušiaci, že pred pár mesiacmi sme na tom prekliatom kopci spolu zvádzali boj."
Pavel Dobrík sa neskôr podieľal aj na oslobodzovaní obcí Poniky či Molča. Zhodou náhod i okolností sa spolu s vojakmi Rumunskej armády a Červenej armády ako spojka zúčastnil aj na oslobodzovaní Banskej Bystrice.
„Boli sme mladí, plní ideálov a elánu, verili sme, že robíme niečo pre dobro spoločnosti,“ spomína Dobrík, ktorý nikdy v povstaní ani nepomyslel na to, že by mohol prísť o život.
Zostal vždy skromný
Aj keď mu núkali miesto v armáde po konci vojny, už sa do nej nevrátil. „Povstanie bolo o odpore a o tých ideáloch, ale život vojaka mi akosi nezachutil.“
Ako povstalec nikdy nevstúpil ani do komunistickej strany. „Nechcel som mať s politikou nič spoločné,“ usmeje sa.
Krátko po vojne sa oženil so svojou životnou láskou, s ktorou sa stretávali už počas povstania – jej brat bol rovnako povstaleckým vojakom. A celý život pracoval v Stredoslovenskej cementárni Banská Bystrica. Hoci záujem o letectvo a parašutizmus mu zostali dlhé roky.
„Boli to časy obrovského elánu. Aj teraz som sa vďaka tým spomienkam vrátil do časov, keď som mal dvadsaťtri rokov,“ rozlúčil sa s s nami s mladíckou energiou. Nedalo sa mu neuveriť.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
