Po publikovaní reportáže z Hlohovca, kde podľa správy ombudsmanky personál dlhodobo týral deti, a rozhovoru s Idou Želinskou, ktorá opísala, ako sa do polepšovní často dostávajú aj nevinné deti, nás kontaktoval riaditeľ jednej z nich. Dnes ponúkame pohľad z druhej strany.
O prácu s týmito deťmi nie je záujem, a tak musíme zamestnávať tých, čo sa prihlásia. Aj nekvalitu, tvrdí v otvorenom rozhovore riaditeľ Reedukačného centra Bankov v Košiciach Tibor Palko.
Aké deti máte v polepšovni v tejto chvíli?
Spolu ich je 46 vo veku od 12 do 19 rokov. Každé z nich malo problém so školou. Buď v nej vystrájali, alebo do nej vôbec nechodili. K tomu sa individuálne pridružili ďalšie veci, napríklad túlanie s partiou, fajčenie, krádeže a iné drobné delikty. Malé percento z nich má na konte aj lúpežné prepadnutie, účasť na znásilnení či ublíženie na zdraví s následkom smrti.
Koľkí z nich teda majú na konte aj trestné činy?
Približne tretina. Mnohé deti sa sem však dostanú, lebo na kurátorov sa obrátia rodičia alebo škola za to, že ju nenavštevujú, narúšajú školské prostredie, sú vulgárni, hluční. Chcú, aby sa nejako naplnila litera zákona o povinnej školskej dochádzke.
Nebolo by pri deťoch, ktoré žiadny trestný čin nespáchali, lepšie, aby s nimi sociálna kuratela pracovala v rodinách či škole? Zavrieť ich je najjednoduchšie.
Legislatíva také riešenie pozná. Sociálni pracovníci by ešte predtým, než oslovia mňa, mali aplikovať paragrafy o výchovných opatreniach. Zákon jasne sociálnej kuratele ukladá, čo všetko má spraviť, kým je dieťa vyňaté z rodiny.
Sudca sem dal zavrieť postihnuté dieťa. Odbil ma, že ho to nezaujíma
Z debát so sociálnymi pracovníčkami však vyplýva, že na to nemajú čas. Dieťa vidia len pár hodín, čo nestačí. Často tak rozhodujú formálne listinné dôkazy, ktoré nemusia byť pravdivé. Môžu byť len dôsledkom toho, že škola či detský domov sa chcú zbaviť problémového jedinca.
Pred rokom 2005 fungoval iný systém. Súd na návrh kurátorky umiestnil dieťa do diagnostického centra, kde mohlo byť najviac tri mesiace. Za ten čas odborný tím dokázal posúdiť, či je dieťa zrelé na polepšovňu, detský domov, alebo mu to stačilo a môže sa vrátiť domov.
Žiaľ, odvtedy nedokážeme presvedčiť poslancov na návrat k tejto praxi. Dnes to funguje nasledovne – zazvoní mi telefón a ozve sa trebárs sociálna kurátorka z Veľkého Krtíša, že niekam potrebuje umiestniť 10-ročné dieťa. Lenže ja o ňom nič neviem, nevidím jeho papiere. Môžem sa iba opýtať, či chodí do základnej alebo špeciálnej školy. Potom dieťa príde a mnoho z toho, čo je uvedené v papieroch, nesedí. Pre objektivitu však dodám, že mnohé veci sa ukážu až po roku pobytu u nás.
Lenže ani to neznamená, že v papieroch bola pravda. Čo ak sa dieťa u vás po roku prejaví len preto, lebo sme ho neoprávnene zavreli a ono sa adaptovalo a inšpirovalo ostatnými deckami? V Hlohovci mi chovanec tvrdil, že sa tam naučil novým kriminálnym praktikám, ktoré nepoznal.
Môže to tak byť, dieťa je náchylné kopírovať vzory. Ale to sa mu môže stať aj doma. Navyše ak má jasnú predstavu, že sa chce skoro vrátiť do rodiny, malo by vedieť posúdiť riziká.
Preto sa pýtam, či by nebolo lepšie, keby sme s dieťaťom, ktoré nespáchalo trestný čin, pracovali mimo ústavu. Lenže sociálne pracovníčky nemajú čas a súdy veria tomu, čo im dajú na papieri.
Jasné, že nemajú čas. A súdy pravdu ani nezisťujú. Pred rokmi som kontaktoval sudcu, ktorý vydal rozhodnutie o umiestnení dieťaťa k nám. Bolo mentálne postihnuté a potrebovalo iné zariadenie. Odbil ma za tri sekundy, že ho to nezaujíma, a položil telefón. Už roky tvrdím, že tento spôsob narábania s deťmi je neľudský a neprofesionálny.
Ak sa chce sociálna kurátorka zbaviť problému, dá to sudcovi, ktorý tiež nechce mať problémy. A tí sa správajú raz tak, raz onak. Niekto za ohlásenie bomby v škole nariadi ústavnú starostlivosť, iný len ochrannú výchovu. Jeden dá za dve malé opakované krádeže ochrannú výchovu a iný za účasť na „morde“ ústavnú starostlivosť. Všetko sa rozhoduje na subjektívnej báze bez jasných kritérií.
A tak sa nám v jednej polepšovni zíde týrané dieťa s feťákom a lupič so záškolákom.
Presne tak. Stalo sa, že mi sem dali dieťa len preto, lebo ho nemali kam dať. Nebolo sociálne zabezpečené, lenže do polepšovne vôbec nepatrilo. Vtedy som povedal, že budem kontaktovať nadriadených. Odpoveď kurátora znela, že je mu to jedno, niekam ho dať musia.
Koľko vychovávateľov zamestnávate?
Dvanástich.
Ako môžu rovnakými metódami reedukovať rôzne typy problémových detí? Ako sa dá rovnako pracovať s obeťou sexuálneho násilia a s takmer vrahom?
Zákon hovorí o vonkajšej aj vnútornej diferenciácii. Reedukačné centrá by teda mali byť organizované podľa druhu postihu.
V praxi sa to nedeje.
Presne tak, nič také sa nerealizuje. Už dlho, snáď každé dva roky, predkladáme návrh na ministerstvo, aby sa vytvorilo špeciálne zariadenie pre deti s výraznými poruchami správania. Nevieme ich zvládnuť ani my. Otvorene si povedzme, že súčasný systém reedukácie je málo efektívny.
Načo štát berie deti z rodín, ak na ne potom kašle?
S týmito deťmi robíte 30 rokov. Viete vôbec, ako sa im po odchode darí začleniť do spoločnosti?
Súd vyberie dieťa z rodiny alebo detského domova a dá ho k nám. V osemnástich rokoch sa však stáva občanom s plnými právami, takže môže odísť. Kto má rodinu, ide k nej. Kto nemá, tomu sa snažíme cez sociálku nájsť nejaké zariadenie. Má ich k dispozícii každý vyšší územný celok, z iného kraja však človeka nevezmú.
Navyše to podmieňujú ťažko splniteľnými podmienkami. Raz chceli, aby sme predložili maturitné vysvedčenie dieťaťa. Kde by ho vzalo? Skúšame teda aj charity a útulky, ale nie vždy to vyjde.
Prehľad, ako skončili, teda nie je?
Nie, lebo informácie máme len o tých, čo sa ozývajú sami. Sme aj na Facebooku, kde sa naši bývalí absolventi môžu navzájom kontaktovať. Niektorí sú úspešní, iní podnikajú, ale o väčšine netušíme. Množstvo však určite nikdy nedostalo šancu niekde sa uchytiť.
Sociálne pracovníčky mi priznali, že veľa tých detí končí zle. Inými slovami, reedukácia bola zbytočná. Načo ju potom robíme?
Pýtam sa, načo sa štát tvári, že deti vyberá z rodín, tváriac sa, že im pomôže, keď sa na ne hneď po dovŕšení 18 rokov vykašle. Niektoré sú pritom v ústavnej starostlivosti 15 rokov, nefungujú v normálnom svete. Keď odchádzajú, štát im dá 880 eur na štart do života. Tým sa to preň končí, viac sa nestará.
Takže nielen zle reedukujeme, ale ešte sa na nich úplne vykašleme potom, čo ich pustíme?
Áno. Ale nechcem povedať, že reedukujeme zle, hoci pripúšťam, že súčasný systém naozaj nie je dobrý.
Posielajú mi sem aj deti, ktoré tu nemajú čo hľadať
Ida Želinská pracuje s klientom, ktorého si za 19 rokov prehadzovalo 17 ústavov, a to ešte rok z toho strávil v nemocnici s rakovinou. Kto príčetný si môže myslieť, že štát chcel tomu decku pomôcť?
Určite. Jeden zo základných problémov je, že štát nehľadá spôsob, ako deťom pomôcť a zjednodušiť situáciu. Minimálne polovicu tých, čo sem prídu z detských domovov, by dokázali reedukovať aj priamo tam. Stačilo by na ne aplikovať aspoň minimálny režim. Hra na humanizáciu v tom, že deti môžu úplne všetko, je chorá.
To je logické, veď aj v normálnej rodine predsa platia isté pravidlá.
Ale keď riaditeľom „decákov“ hovorím, že nerozumiem, ako je možné, že sa u nich hneď v prvý deň ožralo dieťa, ktoré u mňa strávilo pol roka a nič také sa nestalo, tak nechápu. To predsa nie je chyba prevýchovy v polepšovni, ale systému v detskom domove.
Platí však, že k vám odtiaľ posielajú aj deti, ktoré do polepšovne nepatria?
Áno. „Decáky“ sa bežne bránia tým, že s deťmi problém nemajú, ale vraj vystrájajú v škole, ktorá je civilná. Pošlú mi petíciu rodičov a učiteľov, kde je zosumarizovaných toľko hrôz, že až.
Lenže reálne sa stáva, že škola alebo detský domov dajú do papierov, ako dieťa odmieta autoritu, pričom pravda môže byť taká, že dospelí sa len mstia, lebo prirodzenú autoritu nemajú. Čo ak je dieťa agresívne z bezmocnosti? Ako sa má obhájiť, keď kurátorka za ním nepríde, ako je rok dlhý?
To je možné, ale poviem aj iný prípad. Rodičia napadli na súde rozhodnutie o tom, že ich dieťa má ísť do polepšovne. Odvolací súd to zrušil a vytkol kurátorovi, že pre dieťa urobil málo, že jeho opatrenia boli neúčinné a nedostatočné.
V praxi to pritom vyzeralo tak, že keď dieťa v škole vystrájalo, zavolal si rodičov aj chlapca, viedol s nimi rozhovory. Podľa sudcu to nestačilo. Pýtam sa, akú inú možnosť ešte kurátor mal?
Žiadnu, lebo kurátori nemajú dostatočnú kvalifikáciu. Nerobme si ilúzie o tom, že niekto, kto má titul zo sociálnej práce, dokáže pracovať so všetkými typmi problémových detí. Kde sú psychológovia, kvalitná supervízia? Za dve hodiny, čo kurátorka dieťa vidí, nemôže adekvátne rozhodnúť. Práca s problémovými deťmi musí ísť podstatne hlbšie.
Pravdaže. Keď som sem nastúpil, bolo tu 150 detí. Po revolúcii to kleslo na 90, nedávno som ich tu mal ešte 60. V praxi to znamená, že je to pre mňa finančne likvidačné, lebo s nimi odchádzajú aj normatívy, čo predstavuje asi 6600 eur na jedno dieťa ročne. Ideme tu teda humanizovať a znižovať počty detí, ale tým prichádzame aj o peniaze, hoci ledva prežívame.
A či tu bolo 150, alebo 60 detí, stále im bol k dispozícii len jeden psychológ. Na viacerých peniaze nie sú, hoci od roku 2008 platí vyhláška s odporúčanými tabuľkami personálneho obsadenia. Podľa nej by mal byť na každé tri výchovné skupiny jeden psychológ, ktorý by tak mohol s deťmi pracovať individuálne. A z čoho ho mám zaplatíť?
Facky u nás vylúčiť nemôžem, bitky a násilie áno
Ombudsmanka v Hlohovci zistila, že v tamojšej polepšovni personál dlhodobo týral deti. Vy ste už nejakého chovanca udreli?
Áno. Keby som to poprel, znamenalo by to, že neviem, kedy facka pomáha a kedy nie. Dnes viem povedať, že facka niekedy ukončí afekt dieťaťa, inokedy ju však použiť nemožno, lebo by sa afekt znásobil. Odvažujem sa dokonca tvrdiť, že slušný človek to rozozná.
Keď som za socializmu začínal, „vychovávalo sa“ ešte iným systémom, facky padali častejšie. Vtedy sme sem prišli viacerí mladí a zabehnuté pravidlá sme trochu rozvrátili. Presadzovali sme totiž akúsi prvú humanizáciu.
Po revolúcii sme dokonca ako jediní na Slovensku vytvorili takzvané otvorené oddelenie, kam šli deti, ktoré u nás úspešne ukončili 9. ročník školy a boli ochotné prijať pravidlá tohto statusu. Na stredné školy už chodili normálne do mesta. Na začiatku 90. rokov sme mohli dať do otvoreného oddelenia 30 detí. Dnes tam so zavretými očami a zapchatými ušami horko-ťažko vieme presunúť tri.
Dôvod?
Lebo sem prichádzajú 15-ročné deti na úrovni piatakov. Tento rok som dostal siedmaka, ktorý nevie písať ani čítať. Z nich už otvorenú skupinu, žiaľ, nevytvorím.
Čiže ich už ani nedokážete pripraviť na normálny život, lebo je neskoro?
Pravdaže. Tieto decká si školu nedorobia, môžu fungovať nanajvýš v nejakých pracovných skupinách.
Teda ich pobyt u vás už viac-menej plní len funkciu izolácie od ostatných?
Dajme tomu. Áno. Napĺňajú zákon o povinnej školskej dochádzke.
Vráťme sa k násiliu. V Hlohovci šlo o mlátenie gumovými hadicami, päste, kopance, odtrhnutú slezinu či dolámané rebrá. Nehovoríme o výchovnej facke, ktorá neraz padne aj v bežnej rodine.
Facky otvorenou dlaňou sa v našom zariadení vylúčiť nedajú, o nich sa nebavme. Bitky a násilie za úteky či iné veci však u nás neboli a nie sú.
Máte istotu, že sa toho drží celý personál?
Za tie roky som o tom presvedčený. Prepustil som naozaj mnoho ľudí. Za rok práce sa vám totiž človek prejaví.
Čiže ste prepúšťali aj násilníkov?
Pravdaže.
Pod reportážou z Hlohovca diskutoval bývalý zamestnanec tohto zariadenia, ktorý menoval konkrétnych tyranov z dávnej minulosti. Na deťoch sa „realizovali“ aj v opitosti. Spomenul aj bývalého bachara z Leopoldova. Je v poriadku, že v polepšovniach deti vychovávajú bachari a vojaci na výsluhových dôchodkoch?
To je len jedna stránka mince, tak to vidíte vy. Lenže my vidíme aj dôvody, prečo to tak bolo. Viete, aké je ťažké zohnať človeka, ktorý by k nám prišiel robiť?
Koľko zarábajú?
Ak majú vysokú školu, tak do 600 eur v hrubom aj s príplatkami.
To mnohé vysvetľuje, ale neospravedlňuje týranie.
Aj ja som tu mal v minulosti vojakov, policajtov a bacharov. Na začiatku riaditeľskej kariéry som zamestnal chlapca, ktorý predtým pracoval vo väznici. Vysvetľoval som mu, že musí zmeniť prístup k deťom, že toto naozaj nie je basa, kde sa funguje len na príkazy, ale nerozumel tomu, a tak musel ísť po troch mesiacoch preč. Dieťa je iný materiál aj bez porúch správania, nieto s nimi.
Súhlasím teda s vami, že títo ľudia by s deťmi nemali robiť. Na druhej strane však mám aj svetlé prípady, keď práve oni boli pre zariadenie prínosom. Iní ani nepochádzali zo silových zložiek, boli vzdelaní, napriek tomu zlyhali.
O prácu u vás teda nie je záujem?
Bežne sa stáva, že k 1. septembru potrebujem obsadiť štyri miesta a na výberové konanie prídu len štyria ľudia. Z čoho mám vyberať? Teraz som učiteľa matematiky zohnal tri dni pred začiatkom školského roka. Nejde len o peniaze, ale aj o to, že nie každý zvládne tlak, ktorý tu panuje.
Novinárovi ako vy či Ide Želinskej sa to hovorí ľahko, ale keď raz človeka nemáte, vezmete toho, čo sa prihlási. Potom sa už len modlíte a striehnete ako poľovnícky pes, či nezlyhá. A aj tak vám mnohé veci ujdú. Sú medzi nimi aj ľudia, ktorí ohnú chrbát podľa potreby a uzatvárajú dohody priamo s deťmi. To však vyjde najavo až neskôr.
Ste teda vyslovene odkázaní brať aj nekvalitných ľudí?
Stáva sa to. Pri prijímaní každému otvorene hovorím, čo ho tu čaká, spomeniem najhoršie situácie, ktoré sa udiali. Kým ženy skôr zneistejú, chlapi sa uškŕňajú, že aký to už len môže byť problém. Nejeden si myslí, že je „korba“ a ruky mu pri riešení pomôžu. Vzápätí im poviem, že fyzické tresty sú zakázané. Takí tu nevydržia ani tri mesiace.
Inak, Ida Želinská vám hovorila, že väčšina detí je v polepšovniach umiestnených nesprávne, že tam nepatria, že násilie pácha len personál... To je zidealizovaný pohľad.
Štát zlyhal, nakoniec spáchala samovraždu
Nehovorila, že násilie pácha len personál. Netvrdila ani, že v polepšovniach je väčšina detí, ktoré tam nepatria. Vravela však, že sa to deje často. To ste spomenuli aj vy, takže sa v názore skôr zhodujete.
Hovorme aj o deťoch, čo sem patria. Sú schopné takého násilia a psychického teroru voči zamestnancom, že je naozaj problém zvládnuť ich bez použitia fyzickej sily. A máme tu aj deti s psychiatrickými diagnózami.
Kto normálny dá do jedného zariadenia záškoláka so schizofrenikom, ktorý potrebuje psychiatrickú liečbu, a nie prevýchovu?
Žiaľbohu, tak to funguje. Mali sme tu dievča, ktoré malo také výrazné psychiatrické problémy, že som hneď žiadal, aby ho dali inde. Dokázalo mentálne tak silno manipulovať ľudí, že vodiča aj zdravotnú sestru cestou od lekára donútilo zastaviť, aby si v stánku kúpilo cigarety. Dvaja dospelí mi to nedokázali vysvetliť.
Ak nedostalo svoje, rozbíjalo okná, poškodzovalo samu seba a utekalo. Ostatné dievčatá odmietali spať v tej istej izbe, lebo sa báli. Predtým bolo v pestúnskej starostlivosti a tvrdilo mi, že zabilo matku, otca aj sestru. Tak som sa vyľakal, že som hneď volal políciu. Vysmiali sa mi, že robím paniku, lebo sa nič nestalo.
Ako sa to skončilo?
Smutne. Za jeden mesiac rozbila 16 okien, opakovane ohrozovala nočnú vychovávateľku. Keď som zavolal na psychiatriu a povedal jej meno, povedali, že ďakujú, ale neberú ju. Nemali sme teda šancu. Zriaďovateľovi som sa vyhrážal, že to zverejním v médiách, lebo to treba riešiť, jednoducho k nám naozaj nepatrila.
A už nebudem hovoriť, že som vlastne priťažil inému riaditeľovi, ku ktorému ju presunuli od nás. Ten ju odviedo na ministerstvo, odtiaľ putovala na psychiatriu, kde robila ďalšie problémy, skončila vo väzení a nakoniec v nemocnici spáchala samovraždu.
Štát a jeho pomoc v praxi.
Keď sme na psychiatriách žiadali posudky, primár povedal, že nám nemôže dať taký papier, lebo dieťa je vo vývoji a všetko sa ešte môže zmeniť. Každý si len kryje svoj chrbát.
Ako často utekajú vaše deti? Kým Hlohovec má útekov veľa, Sološnica výrazne menej.
Otázne je, čo všetko označíme za útek. U nás zaň považujeme aj to, že dieťa vyjde z areálu a samo sa po chvíli vráti. Z 50 útekov je teda asi 20 takých, keď sa dieťa nevráti z prázdnin, a 10 reálnych. Zvyšné sú práve dočasné opustenia areálu, lebo deti chcú ísť do bufetu, ale neskôr sa vrátia.
Dlhodobých útekov máme naozaj málo. S kolegami sme minulý školský rok zhodnotili tak, že si nepamätáme také pokojné obdobie. Lebo mali sme aj roky, keď sme sa báli chodiť do roboty. Boli tu rôzne deti. Kto by nám pomohol v totálnom ohrození? Každý by povedal, aby sme neotravovali, že je to náš problém.
Samotky sú blud a nie výchovný prostriedok
Koľko detí končí za rok na samotkách?
Ak štyri či šesť za posledných päť rokov, tak to je veľa. Minulý rok som tam dal jedného chlapca dvakrát, lebo sa už inak nedalo. Takýchto prípadov je však minimum. Väčšinu naozaj dokážeme zvládnuť alebo to napravíme pohovorom u mňa v kancelárii.
Sedliacky rozum mi hovorí, že na niekoho by samotka nezabrala, lebo rovno povie, aby sme ho zavreli aj na tri dni, aspoň si oddýchne. A potom sú deti, ktoré sa samoty boja, a ich umiestnenie by znamenalo „hysák“, čo je zbytočné.
Navyše ak tam dieťa zavriete, musíte mu odobrať všetko, čím by si mohlo ublížiť. Perinu a vankúš však musí mať navlečené, lebo hygiena by to napadla. Načo mu teda všetko beriem, ak si môže „pomôcť“ obliečkami? Samotky sú totálny blud. Ak by som mal voľného človeka, ktorý by sa mu tam mohol individuálne venovať, využíval by som ich častejšie. Takého však nemám, preto samotku nemôžem používať ako výchovný prostriedok.
Čo je v tejto práci najdôležitejšie?
Neľutovať tie decká. Túto tendenciu majú najmä noví zamestnanci. Stačí, ak budú hrať s deckami čistú hru a naučia ich pravidlá. Ak má byť reedukačný proces efektívny, treba spolupracovať aj s rodinou. Ak o to nemá záujem, zmeniť dieťa je veľmi ťažké.
Pritom možnosti spolupráce s rodinou má polepšovňa obmedzené. Napríklad aj preto, že sme zariadenie s celoslovenskou pôsobnosťou a rodičia to majú ďaleko. V rámci jedného projektu sme zohnali peniaze a oslovili asi 50 rodín s tým, že im preplatíme cestovné za deťmi aj ubytovanie. Išlo o realizáciu štyroch spoločných víkendových pobytov rodičov s deťmi. Prihlásili sa deviati z päťdesiatich. Napriek tomu to malo zmysel. Lenže projekt sa skončil, peniaze už nie sú a my musíme hľadať sponzorov, aby sme v tom vôbec pokračovali.
V čom zlyháva štát najviac?
V tom, že nemá predstavu, ako by mali fungovať reedukačné centrá. Nie je schopný tieto služby zaplatiť, dokonca ani v akademickej obci, až na svetlé výnimky, nemáte človeka, ktorý by prednášal na katedre špeciálnej pedagogiky a mal reálnu skúsenosť s prácou s takýmito deťmi.
Rozhovor bol autorizovaný, Tibor Palko v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
Beata
Balogová
